Denník N

Kocúrkovo

To čo predvádzajú predstavitelia vládnych strán v posledných dňoch je nielen za hranicou akejkoľvek politickej kultúry, ale aj zdravého rozumu. Že vlastnému obyvateľstvu predvádzajú kúsky typu „guľatá kocka“ a „virtuálna realita“ je samo o sebe veľkým nešťastím pre túto krajinu. Nešťastím je to hlavne preto, že tomu stále verí príliš veľa ľudí na to, aby už boli na smetisku dejín. Okrem „sociálnych balíčkov“ opíjajú ľudí aj oblasti obrannej politiky.

Ono to akosi nejde dohromady.

Na jednej strane:

  • mať v programovom vyhlásení vlády napísané ako sme súčasťou EÚ a NATO, ako podporujeme euroatlantické hodnoty
  • využívať financovanie, ktoré nám členstvo prináša (aj pritom z eurofondov ťažia predovšetkým „naši ľudia“)
  • za hranicami sa tváriť ako nám záleží na európskej bezpečnosti a poklonkovať politikom hlavne veľkých krajín, ono by sa doma ťažko rozprávalo ako sa našej ekonomike darí, nebyť nemeckej lokomotívy a výhod eurozóny

Na druhej strane:

  • v praktickej politike sabotovať čo sa len dá v oblasti bezpečnostnej politiky EÚ, a keď to nejde otvorene bojkotovať, tak aspoň obchádzať pasívnou rezistenciou
  • pred „vlastným publikom kydať na ten zlý Brusel, obviňovať ho z niečoho, čo ani zbla nemá nič spoločné so skutočnosťou
  • okrem toho chodiť na východ škrabkať medveďa za ušami, ktorý si spokojne mrmle, hladká „pána kapitána“ a pritom čaká, kedy nás bude môcť zožrať (nech si aspoň dovtedy „naši ľudia“ mastia vačky na servise prestarnutých Migov).

A tak tragikomédia okolo zákona schváleného vládnou koalíciou, ktorým sa pod hrozbou sankcii zakazuje hrať a spievať hymnu iného štátu okrem oficiálnych návštev, je už len ďalším prerazením politického dna úpadku a úbohosti. Najprv si niečo schvália, mysliac si ako zabodovali u svojich voličov (už to vyzeralo, že maďarská karta je minulosť Slotovej SNS  a prvej Ficovej vlády). Potom po protestoch zo zahraničia, najmä južných susedov (ktorých vládu naši predstavitelia obdivujú a závidia im diktátorské maniere), idú prosiť prezidenta aby zákon vetoval. Toho prezidenta, ktorému doteraz prelomili všetky vetovania nezmyselných  a škodlivých nimi schvaľovaných zákonov.

No čisté Kocúrkovo!

Ludvík Posolda

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Ludvík Posolda

Vyrastal som v Prievidzi, kde som absolvoval základnú školu a gymnázium. Asi od 10 rokov som sa venoval zápaseniu - voľný štýl. Počas športovej kariéry som dosiahol mnoho úspechov vrátane republikových majstrovských titulov. Nasmerovalo ma to študovať na FTVŠ UK a spolu s poznatkami z tejto školy určilo životný štýl – byť aktívny fyzicky aj psychicky. Za najdôležitejšie však považujem, že som získal vôľu, húževnatosť, cieľavedomosť, naučil som sa „niečo vydržať“ a „zabrať, keď je to potrebné“. Profesionálnu prax mám rôznorodú z hľadiska obsahu, má však jedného menovateľa – manažment. Až na krátke obdobia keď som v niektorých odvetviach začínal, pôsobil som na riadiacich pozíciách. Zhrnúť by sa to dalo do 2 oblastí, ktoré s niekedy čiastočne prekrývali. Jednak podnikateľský sektor - spolumajiteľ a konateľ v niekoľkých menších firmách (obchod, marketing, vzdelávanie, bezpečnostné služby), viceprezident resp. generálny sekretár v zamestnávateľských organizáciách a bezpečnostný a záchranársky sektor: armáda, železniční hasiči, mestská polícia, súkromná bezpečnosť. Moja práca viackrát súvisela s politikou. Najmä ako zástupca zamestnávateľských organizácií som sa zúčastňoval legislatívneho procesu. Priamo angažovať sa v politickej strane som sa rozhodol v tejto dobe, vzhľadom na stav, do akého sa dostal náš štát a spoločnosť. Myslím si, že strana Doprava svojím programom ako aj osobnosťami v nej, ponúka reálne riešenia.