Keď sa rodiny boja pátrať po svojich zmiznutých blízkych

Petíciu za prepustenie ujgurskej študentky Guligeiny Tashimaimaiti môžete podpísať TU

Zúfalú situáciu im ďalej komplikujú vlastní príbuzní v Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang, ktorí brzdia pátranie po informáciách. Nieže by nechceli pomôcť, ale bráni im strach, že za spoluprácu príde rad na nich a odvezú ich do nechválne známych táborov.

Čínska vláda uprednostňuje zjemňujúci výraz „reedukačné centrá“. Tvrdí, že zadržiavané osoby v nich „odborne školia“, aby sa dokázali lepšie vysporiadať s vlastnými „radikálnymi myšlienkami“.

Strach prehovoriť

Odkedy k „odbornému školeniu“ patrí mučenie a zlé zaobchádzanie, o akom mi rozprávali pri spomienkach na tábory viacerí bývalí väzni a ich rodiny?

Nepoznáme plný rozsah toho, čo sa v táboroch deje, pretože „prevýchovné“ programy, rovnako ako ich lokalitu, halí tajomstvo. Vieme však, ako ľudí desí predstava, že by ich tam poslali, a tí, čo z táborov vyviazli živí, zostávajú väčšinou príliš vydesení na to, aby opísali svoje skúsenosti.

„Neviem, či ešte žijú a čo by som mohol podniknúť, aby som sa o nich niečo dozvedel,“ povedal Alim*, Ujgur žijúci v Austrálii. Alimových rodičov a ďalších príbuzných poslali do prevýchovného tábora v roku 2018 a odvtedy o nich nik nepočul.

Podobným spôsobom ako Alim opisujú svoju situáciu aj ďalšie Ujgurky a Ujguri žijúci v Japonsku, Austrálii a na Novom Zélande.

Niektorí z nich sa vzdali zamestnania, aby sa mohli naplno sústrediť na zhromažďovanie informácií o svojich príbuzných v Sin-ťiangu, ale ďalšia časť rodiny, na ktorú sa obracajú s prosbou o spoluprácu, nie je vždy ochotná pomôcť. Niekoľko Ujgurov a Ujguriek zo zámoria mi povedalo, že príbuzní v Sin-ťiangu zo strachu pred represáliami s nimi prerušili kontakt a zablokovali si ich na obľúbenej čínskej komunikačnej platforme WeChat.

Ohrozenie siaha aj mimo Číny. Ujguri a Ujgurky v zámorí sa obávajú, že by ich mohli po vypršaní platnosti pasu alebo víz deportovať zo súčasných domovov a akonáhle sa vrátia do Číny, svojvoľne ich zadržať.

Zaznamenané sú prípady deportácií zo Spojených arabských emirátov, Egypta, Thajska, Pakistanu, Švédska a Nemecka. Rozprával som sa s mnohými ľuďmi, ktorí mali veľký strach zo zverejnenia miesta svojho pobytu. Niektorí sa ma nervózne spýtali, či som Čínaň – a pristúpili na rozhovor len potom, ako som im vysvetlil, že som Číňan z Hong Kongu.

Nedôvera a podozrievavosť dosiahli takú úroveň, že Ujgurky a Ujguri usadení v Japonsku sa odmietajú čo i len rozprávať s ďalšími z vlastnej komunity, pretože majú strach, že by mohlo ísť o spojky čínskych úradov, priznali sa mi v rozhovoroch.

Niekoľko osôb bolo z čínskych detenčných táborov prepustených. Ale ich rodiny ostávajú hlboko poznačené aj po zlúčení.

V septembri 2018 som sa stretol so skupinou Kazachov a Kazašiek v Alma-Ate, ktorých príbuzenstvo zadržiavali v Sin-ťiangu. Odvtedy mi oznámili dobrú správu, že mnoho z ich blízkych bolo prepustených, ale ostali v šoku z toho, že sa vrátili ako celkom iní ľudia.

Medzi prepustenými je veľa prestrašených a dezorientovaných, často trpia stratou pamäti. Väčšina z nich sa bojí povedať čokoľvek o tom, čo sa s nimi v táboroch dialo. Zjavne ide o následky toho, čo úrady nazývajú „odborné školenie“.

Nádej na zjednotenie rodín

V takejto atmosfére strachu sú Ujgurky a Ujguri mimo Číny vďační aj za najmenšie znamenie podpory pri pátraní po svojich najbližších. Jediný príspevok na twitteri od neznámeho človeka, ktorý upozorní na situáciu ich príbuzenstva, dokáže zažať iskierku nádeje, že by ich prípad mohol získať viac pozornosti. Každý tweet má aj ďalší význam – dáva týmto zúfalým ľuďom pocítiť, že nie sú osamotení.

Niektorí Ujguri a Ujgurky v zámorí sa nedávno zapojili do online kampane #MetooUyghur. Pre mnohých a mnohé z nich už samotné použitie tohto hashtagu predstavovalo ťažké a odvážne rozhodnutie prehovoriť.

Ďalší a ďalšie z nich sa spojili s ľudskoprávnymi organizáciami ako Amnesty International. Obrovské informačné vákuum v Sin-ťiangu ich priviedlo k presvedčeniu, že po svojich blízkych nestačí pátrať iba na vlastnú päsť.

A napriek všetkému strachu, niektorí a niektoré z nich začali rozprávať o tom, čo sa im prihodilo. Pokým bude nezávislému ľudskoprávnemu monitoringu odmietaný prístup do Sin-ťiangu, tieto svedectvá majú dôležité miesto vo vykreslení obrazu o tom, ako čínska vláda v obrovskom rozsahu systematicky porušuje ľudské práva.

Každý, kto prehovorí o svojej skúsenosti, podstupuje riziko. Ale každý hlas je veľmi dôležitý na zbúranie pomyselného múru tajomstva okolo diania v Sin-ťiangu. Každý hlas je odvážnym prvým krokom k opätovnému zlúčeniu rozdelených rodín.

Patrick Poon, výskumník Amnesty International pre Čínu 

Petíciu za prepustenie ujgurskej študentky Guligeiny Tashimaimaiti môžete podpísať TU