Denník N

Ako vzbĺkne symbol

Notre-Dame, Paris
15. apríl 2019

Včerajšie prekvapenie bolo asi ešte horšie ako pád Dvojičiek…

Áno, sú chvíle, v ktorých sme o niečom presvedčení a ani o tom nevieme.

Chce to čas, aby na človeka doľahli emócie, aj keď mu pred očami blčí úchvatný prázdny symbol. Nie vyprázdnený, nielen umenie, to nie… Zväčša prázdny kvôli tej stále zelenej, ťažkej kruhovej podstate… Funkčný, efektívny neuveriteľne moderne – vždy zaručený odbyt lístkov, fotiek…

Rozmýšľam, dokedy nás to bude držať…

Vo vzduchu počuť čísla ako dar v stovkách miliónov eur…

Ale počuť aj ticho bez otáznikov, kedy sa ozve to, prečo gotika dvíhala povalu vyššie, aby nás nepriľahol čistý vzduch.

Kedy si uvedomíme, prečo 800ročný chrám v plameňoch vyvolal väčšie zdesenie ako netušená prítomnosť alebo neprítomnosť zamestnancov nejakých úradov a firmičiek v roku 2001.

Kedy si budeme želať prežívať doplna silné strádanie pokladu svätej omše, plnosť prázdneho hrobu a radosť, ktorej sme schopní nielen v jednu nedeľu.

Teraz najčítanejšie

Eva Sládeková

Už dávnejšie niekto literárne a ešte inak spracoval hľadanie strateného času. V súčasnosti je to tak živá potreba... Ak chceme byť ľudskí alebo dokonca sami sebou, je nutné nájsť si čas, v ktorom sa pravidelnejšie usadíme a budeme sa učiť pustiť všetko z rúk, dopriať aj myšlienkam slobodu plynúť v tom vlastnom kruhu. A takto konečne svoje dýchanie a malé stopy vo svete premeníme na dar, modlitbu a pokoj.