Denník N

Krátkodobé depresívne výkyvy nálad zvládam po svojom

Už pár dní som mala krízu. Zmáhala ma únava, nič sa mi nechcelo. Neustále som mala chuť zaľahnúť do postele, schúliť sa tam do paplóna a na nič nemyslieť, nič nerobiť, len tak ležať. Sama seba som sa pýtala: „Zas depresia, depresívne stavy?“ Čoskoro idem psychiatričke. Keď jej o tom poviem, už poznám jej reakciu. Bude ma nahovárať na návrat k antidepresívam, pritom takéto stavy mávam aj pri ich užívaní. Ja viem, chce mi dobre a nemá mi čo iné ponúknuť, ona je tu od liekov.

Keď by som sa chcela posťažovať, na to tu je psychologička. Ona má na mňa viac času. Spolu by sme hľadali riešenia ako sa s tým popasovať, ako to ľahšie prežiť.

Ja som však už stará harcovníčka. Za tých 19 rokov som si prešla všeličím a mám dojem, že všetko to už veľmi dobre poznám. Toto ešte nie je na antidepresíva. A čo teda s tým? Preležať, akosi to prežiť. Zapnúť si hudbu a ak sa dá, pustiť sa do nejakej činnosti. A tých činností, čo na mňa čakajú je neúrekom. Domácnosť je na mne. Nehovorím, možno keby som pekne poprosila, moji muži by aj riad umyli alebo si spravili večeru, ale ja to neurobím. Radšej budem pod tlakom. Tlakom, že to všetko vrátane veľkonočného upratovania na mňa čaká. Ten tlak ma donúti vždy vstať z postele a prekonať sa aspoň na chvíľu, kým ma posteľ znova nezláka. Alebo sa s ťažkosťami ale predsa poberiem so sestrou von za dedinu, do prírody. Sestra nahodí svoje vražedné tempo a ja sa snažím kráčať s ňou. Domov prídem uťahaná ako kôň. Veľa toho spraviť už síce nevládzem, ale viem aspoň prečo. Bolia ma nohy a hlavu mám prečistenú a akúsi ľahšiu.

Takto sa naťahujeme – moja choroba a ja. Snaží sa ma položiť na lopatky, no ja sa tomu nechcem poddať. Chvíľu majú navrch moje stavy,  chvíľu im odporujem. Viem, že to nepotrvá naveky. Viem, že ono to časom ustúpi. Len to treba pretrpieť.

A Veľká noc to všetko zhoršuje. Nechodí k nám síce veľa návštev, len blízka rodina. Posedíme, pozhovárame sa a mne nedá, že by som ich neprivítala. A tento rok budem mať o jedného návštevníka viac – bude tu aj môj malý vnuk. Som príliš zodpovedná na to, aby som upratovanie, pečenie a všetky tie prípravy hodila za hlavu. Nebude to stopercentné, ale na niečo sa zmôžem. Niečo dnes, niečo zajtra. Pomaly si činnosti dávkujem.

No a dnes to už bolo celkom iné. Neviem, či na to nemá vplyv aj počasie. Dnes už nebolo zamračené ani daždivo a už od rána ako som vstávala som pociťovala, že môj deň bude lepší. Naplnila som ho aktivitami. Pomalšie, aby som to zas neprepískla a pravdu povediac až tak sa mi do tých aktivít zas nechcelo, ale šlo to oveľa, oveľa ľahšie. Už som si nemusela vravieť: „Buď rada, že máš zdravé ruky či nohy. Buď rada, že to alebo ono ešte môžeš a vieš urobiť.“ Nemusela som sa nijak motivovať. Akurát hudbu som si k tomu pustila a občas si dala prestávku a prehodila pár slov so susedou či s manželom posedela na verande.

Zajtra idem psychiatričke. Verím, že depresívnym stavom načas odzvonilo, no isto mi nedá jej o tom nepovedať. Aj keď zareaguje ako zareaguje. Antidepresíva sme pred rokom vysadili. Nerada by som sa k nim, ak to nie je nutné, vracala. Výkyvy nálad sú súčasťou mojej diagnózy. Viem, je dobre, kým sú pod kontrolou, kým sa prudko nestriedajú a ja nepadám z výšav mánie do hlbín depresie. To sa zatiaľ nedeje a ja napriek všetkému, môžem povedať, že som stabilizovaná. „Áno, zas ten svoj stav zľahčujete, vy máte k tomu tendenciu,“ povedala mi na to už neraz psychiatrička. Zľahčujem, nezľahčujem, mám pocit, že to svojím spôsobom zvládam.

Teraz najčítanejšie

Renáta Holá

Roky žijem s diagnózou psychickej poruchy. Píšem o tom, aké je to byť na psychiatrických liekoch, aké je to byť bez nich, o vlastných stavoch a postojoch.