Slovenské samosprávne šialenstvo

Presuňme sa teraz o pár mesiacov neskôr, do dnešných dní. V sobotu 13. apríla sa uskutočnili doplňujúce komunálne voľby. Správa, ktorú som z týchto volieb zachytil (a následná diskusia), ma inšpirovala napísať tento blog. Správa vyšla na trenčianskej sekcii Denníka SME a jej titulok vyzeral takto:

Áno, vidíte správne. Krátka agentúrna správa ďalej referuje, že z 38 obyvateľov obce je 35 voličov, svoj hlas do urny dalo 8 (slovom osem) z nich, všetci ôsmi hlasovali za kandidáta Smeru, 72-ročného Viliama Kusého. Ide pritom o starostu, ktorý obec viedol do novembra 2018 tri funkčné obdobia, v riadnych voľbách nekandidoval, no v doplňujúcich voľbách sa, zrejme v mene prežitia obce, rozhodol opätovne kandidovať za starostu.

Vec ma zaujala natoľko, že som si chcel na webe pozrieť nejaké bližšie informácie o obci. Oficiálnu webovú stránku som síce nenašiel, vďaka povinnosti samospráv podrobne informovať ministerstvo financií o schválených rozpočtoch som sa však dozvedel nasledovné:

V roku 2018 mala obec príjmy a výdaje na úrovni necelých 0,02 milióna eur. Kým príjmy boli vo výške cca. 18 tisíc eur, výdavky mala Omastiná na úrovni 15,31 tisíca eur. (Upozorňujem, že stále hovoríme o rozpočte miestnej samosprávy, ktorá má rovnaké portfólio kompetencií ako napr. Prešov alebo Nitra a nie o rodinnom rozpočte priemernej slovenskej rodiny.) Štruktúru výdavkov dokumentuje nasledovný graf zverejnený na webe rozpocet.sk, ktorý spravuje Ministerstvo financií Slovenskej republiky:

Z priloženého obrázku sú dobre viditeľné zásadné problémy, s ktorými sa malé samosprávy musia boriť. Skúsim ich stručne zhrnúť:

• Z celkových výdavkov 15,31 tisíc eur išlo 15,31 tisíc eur na bežné výdavky. Na kapitálové výdavky teda ostáva presne nula eur. Rovnaká situáciu tu bola i v rokoch 2015 a 2017, v roku 2016 zaznamenala obec i zanedbateľné kapitálové výdavky. Tieto peniaze boli podľa starších informácií vynaložené na zaobstaranie projektovej dokumentácie k žiadosti o finančný príspevok, v ktorom obec nebola úspešná.

Pre laikov zjednodušene uvediem, že bežné výdavky sú výdavky určené na chod obce, napr. prevádzku úradu, prevádzku verejného osvetlenia, zabezpečenie odpadového hospodárstva alebo údržbu ciest a chodníkov. Kapitálové výdavky sú určené na nákup alebo zhodnotenie majetku, teda ide napr. o rekonštrukciu alebo výstavby mestských (obecných) budov, stavebnú rekonštrukciu ciest, nákup alebo stavbu nájomných bytov a podobne. A tu nastáva problém- malé obce zväčša majú len nedostatočné, obvykle však žiadne prostriedky na ďalší rozvoj. V takomto prípade je pre obec takpovediac lepšie, ak žiaden väčší majetok, ako napr. kultúrny dom alebo obecný úrad ani nemá, pretože sa oň nemá ako ďalej starať a zhodnocovať ho.

• Problém druhý- z celkových výdavkov 15,31 tisíc eur bolo 12,12 tisíc eur vynaložených na „výkonné a zákonodarné orgány; finančné a rozpočtové záležitosti.“ To v preklade do ľudskej reči znamená, že takmer 80% obecných výdavkov smerovalo na náklady spojené s činnosťou obecného úradu (Omastiná má stále rovnaké kompetencie a povinnosti ako každá iná samospráva, vrátane krajských miest!), jeho prípadných zamestnancov a na plat starostu a odmeny pre poslancov obecného zastupiteľstva. Teda nadväzujúc na prvý bod, z celkového rozpočtu ide „všetko“ na bežné výdavky a z nich takmer 80% tvoria výdavky na zabezpečenie výkonu obecného úradu, obecného zastupiteľstva a úradu starostu! Na ostatné bežné náklady, napr. verejné osvetlenie alebo odpady, ostáva 3 190 eur. Omastiná však nie je žiadnou výnimkou, malé obce minú bežne viac ako polovicu všetkých svojich peňazí len na chod úradu. O „hospodárnosti a efektivite“, ktoré sú alfou a omegou nakladania s verejnými prostriedkami, tak môžeme asi len ťažko hovoriť.

Pri takýchto číslach sa starostovi obce úprimne nečudujem, že chcel po dvanástich rokoch zavesiť svoj mandát na klinec. Mať zodpovednosť, právnu i politickú, napĺňať program a zveľaďovať obec, a mať na to niečo cez 3 000 eur ročne nie je zrovna dreamjob.

Otázny je však ale nielen rozsah, ale aj kvalita výkonu úloh samosprávy. Pretože, a to pri všetkej úcte k pánu starostovi, jedna, prípadne pár osôb nedokáže ani pri najlepšej vôli pokryť všetky oblasti komunálnej politiky, nieto ešte sledovať všetky legislatívne zmeny alebo písať a podávať projekty. Takáto samospráva je, dovolím si tvrdiť, zbytočná, pretože azda ani nedokáže napĺňať základné ustanovenie zákona 369 o obecnom zriadení, ktorý hovorí: „Základnou úlohou obce pri výkone samosprávy je starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov.“

Koľko Omastiných máme na Slovensku?

Poďme teraz z Omastinej do globálnejšej roviny. Na Slovensku máme približne 2 900 samospráv. To v prepočte na počet obyvateľov znamená, že oproti priemeru Európskej únie máme asi 3,5-krát viac starostov a primátorov (a úradov). Počet poslancov obecných a mestských zastupiteľstiev je podľa správy ministerstva financií viac ako dvojnásobný. Podľa údajov zo Štatistického úradu Slovenskej republiky má 404 obcí menej ako 199 obyvateľov a 720 obcí má od 200 do 499 obyvateľov. V týchto malých obciach žije takmer 300 000 obyvateľov. Ako ďalej vraví správa IFP MF SR, „až 92 % všetkých obcí na Slovensku má menej ako 3 000 obyvateľov!“

Pre porovnanie, počtom obyvateľov približne rovnaké a rozlohou neporovnateľne väčšie Fínsko, má niečo vyše 300 samospráv. Nepomer je evidentný. V pomere k počtu obyvateľov či rozlohe má menej obcí i susedné Maďarsko, ktoré ich má niečo cez 3 100. Podstatne väčšie Poľsko ich má okolo 2 500, čo je menej v absolútnych i relatívnych číslach.

Je teda zrejmé, že takýchto Omastiných máme na Slovensku niekoľko desiatok, možno stovák. Dovolím si povedať, že viac ako 300 000 obyvateľov slovenských malých obcí má zabezpečené len minimum komunálnych služieb. Kým v krajských mestách riešime témy, ako sú napr. smart cities, mestské zásahy, cyklotrasy alebo reguláciu vizuálneho smogu, desaťtisíce obyvateľov Slovenska žijú v samosprávach, ktoré nemajú prostriedky na prevádzku verejného osvetlenia alebo na výstavbu splachovacieho WC na obecnom úrade. Z vlastnej skúsenosti a z rozhovorov s občanmi týchto „mikroobcí“ viem, že mnohé obce si neplnia ani základné povinnosti, ako napr. vývoz odpadu. Nehovoriac o osminových, štvrtinových či polovičných úväzkoch, ktoré títo starostovia vykonávajú. To je v príkrom rozpore s tvrdením odporcov zlučovanie, že sústredenie správy do väčších celkov by oddialilo samosprávu od občana.

Hrdosť na plechovú tabuľu s názvom obce umiestnenú na príjazde do obce je tu postavená evidentne nad zákon, resp. zdravý rozum.

Ako ďalej?

Riešení je viacero. Za minulého režimu boli obce zlučované viac-menej nasilu, rozhodnutím vyšších orgánov. Veľa z týchto obcí využilo uvoľnenú atmosféru po roku 1989 a opätovne sa osamostatnili. Mnohé z nich majú zas iba pár desiatok alebo stovák obyvateľov. To je prípad aj obce Omastiná, ktorá bola v predvečer Nežnej revolúcie časťou obce Žitná-Radiša. Po revolúcie sa odtrhla a opätovne tak vznikla (zbytočná?) obec s pár desiatkami obyvateľmi.

Legislatíva je však medzičasom, našťastie, prísnejšia, a dnes sa môže obec odtrhnúť len vtedy, ak by obe novo vzniknuté obce mali viac ako 3 000 obyvateľov.

Demokratickým a efektívnym riešením by bola municipálna reforma, ktorej výsledkom by boli väčšie správne jednotky (municipality), ktoré by si mohli jednak rozdeliť náklady spojené s chodom obce a jednak by tímy úradníkov na obecných úradoch mohli byť kvalitnejšie. Príkladom z minulosti by mohli byť doteraz funkčné spoločné stavebné úrady.

Prínosy takéhoto spájania obcí sa nedávno pokúsil vyčísliť Inštitút finančnej politiky MF SR v štúdii s názvom „Poklad skrytý v samospráve.“ K štúdii je priložená aj jednoduchá kalkulačka, ktorá umožňuje každej obci vypočítať, koľko prostriedkov by sa uvoľnilo vtedy, ak by sa obce zlúčili na základe matričných obvodov alebo funkčných mikroregiónov. Zaujímavé sú celkové čísla- ak by obce sústredili výkon správy na základe matričných obvodov, mohli by sme na Slovensku na byrokracii ušetriť ročne asi 181 miliónov eur. Ak by sa výkon správy sústredil do centier funkčných mikroregiónov, úspory nákladov na správu obcí by činili až 316 miliónov eur ročne. A to už sú sumy, kvôli ktorým sa oplatí minimálne seriózne touto témou zaoberať.

Je teda pre mňa zarážajúce, že táto téma nie je v programe žiadnej z relevantných politických strán a že okrem expertov z ministerstva financií túto tému nikto poriadne neotvoril. Viac pozornosti si užila napr. aj téma „prekreslenia“ VÚC, ktorá je oproti problému municipálnej reformy úplne zástupným a treťoradým problémom.

Ondavka ako príklad pre ostatných

Treba však povedať, že aspoň minimálny krok vpred sa podaril. Ostatná novelizácia „tri-šesť-deviny“ z dielne ministerstva vnútra zaviedla do zákona inštitút „nefunkčnej obce,“ čo je obec, ktorá v dvoch po sebe idúcich komunálnych voľbách nemá zvoleného starostu ani obecné zastupiteľstvo. Takúto obec môže následne vláda svojím nariadením pričleniť k inej obci. Prvým prípadom bude zrejme obec Ondavka na východnom Slovensku.

16 (šestnásť!) obyvateľov Ondavky neplatí miestne dane (nemá komu), v obci nefunguje verejné osvetlenie, na obecný majetok (obecný úrad a cintorín) siahol exekútor po tom, ako ju exstarosta zadlžil. Je teda logické, že o riadenie takejto obce nemá nikto záujem. Starostu ani poslancov sa nepodarilo zvoliť ani v novembri, ani v doplňujúcich voľbách minulú sobotu. Obec tak bude podľa správy portálu noviny.sk pričlenená buď k obci Becherov, alebo Vyšná Polianka. Ku prospechu obyvateľov slúži to, že sa nenašiel (ako v prípade Omastinej) žiaden „spasiteľ“, ktorý by chcel zvrátiť zánik obce a kandidoval by vo voľbách. Pretože je zrejmé, že problém sa nevyrieši jeho odďaľovaním a obec by tak stratila minimálne ďalšie 4 roky…

Záverom

Hovoriť o tom, ako „politici kradnú“, kvôli čomu chýbajú prostriedky na to či ono, sa stalo už akousi mantrou, povinnou výbavou populistických politikov aj krčmových expertov na všetko. Priemerný volič je však akosi citlivý len na to, keď má z „krádeže“ niekto konkrétny prospech. Otázne však je, či viac, ako zlodejstvá niektorých konkrétnych politikov, nás o budúcnosť neoberá práve ich neschopnosť presadzovať jednak systémové, no hlavne nepopulárne riešenia. Od čias druhej Dzurindovej vlády sme tu totiž nemali vládu, ktorá by dokázala prevziať na svoje plecia politickú zodpovednosť za nepopulárne opatrenia. Systémové plytvanie, ktoré okráda nás všetkých a prospech z neho nemá takmer nikto, to však ako keby nás netrápilo.

Je šialené, koľko spoločných peňazí preplytváme na chod nadbytočných úradov v obciach, ktoré si nedokážu plniť ani len zákonné povinnosti. A je ešte šialenejšie, že nikto zo zodpovedných nenájde odvahu povedať toto nahlas. Aj za cenu odporu starostov malých obcí a za cenu straty popularity.