Okná

Pohľad, len taký letmý, akoby som chcela mať všetko pod kontrolou. Nič viac, venujem sa svojmu. Aj tak toho veľa nevidieť, autá, jedno na druhom, zastanú každé prázdne miestečko. Prepletať sa pomedzi ne, občas poriadna bieda. Jedovať sa, bezvýznamné, lepšie nebude. Parkovacia politika v meste, presviedčajú nás, dokonca aj verejnú mienku rozhýbala. To áno, ale nič viac, moje presvedčenie. Toľko garnitúr, nahovárala nám každá.

Juj, myšlienky rozlietané, ruky stoja. Rukávy vyhrnuté, pokračovať treba. Záclona, momentálne v práčke, žmýkanie na najvyššie otáčky. A handra? Pátranie pokračuje, voda vo vedre vychladla. Nič, dotýkam sa rukou dna. Určite som s ňou niekam zašla, to tie myšlienky. Stačí začať a takto to dopadne. Zmena miesta, prechádzam sa po byte, v každej miestnosti čosi upúta moju pozornosť. Hrozné, asi to dnes nedokončím. Hodiny, pozerám na ne, akosi som mimo realitu. Nie, blíži sa poludnie a ja takto. Len pracovný nástroj chýba, bez neho sa nepohnem. Nájdu sa takí, čo by im to vyhovovalo, ale mne nie, Trápim sa, hľadám, skúmavým pohľadom kontrolujem každú škáru. Položila som ju, viem veľmi dobre, ešte tak poznať to miesto.

Tri miestnosti, jednu po druhej, prešla som všetky. Nikde nič, už naozaj neviem, znechutená sa vraciam do izby. Aha ju, leží si tu priamo predo mnou, dokonca pred mojím vlastným nosom. A ja zatiaľ poletujem po byte a hľadám. Roky, asi tým to treba pripísať, zmätkujem, strácam sa v tom. No nič, chváliť sa tým nebudem, aj iným sa stane a v mojom veku sú už nejaké prehrešky dovolené. Handra, beriem ju do rúk, zbavujem nečistôt. Super, pokračujem v práci, jedno okno mám hotové. Len toto miesto, nepozdáva sa mi, vidím šmuhy. Hlava sklonená, potrebujem vidieť viac. Fľak, nemá tam čo robiť, triem ho navlhko. Možno teraz, ale tá postava. Vzpriamim sa, pozerám cez zatvorené okno. Rudo, je to on, ako dlho som ho nevidela. Zbavujem sa handry, ruky triem o zásteru. Balkón, letím von, aj druhé poschodie môže byť výhodou. Zábradlie, nakláňam sa, hovorím s ním. Usmieva sa, jeho tvár, je milý. Toľko slov, máme si čo povedať, nevideli sme sa už dlhší čas. Volá ma, spoločná prechádzka by sa mu páčila. Mne tiež, ale váham. Okná nedokončené, ohlásená návšteva dcéry, no neviem. Výhovorky, je ich toľko, preberám medzi nimi, chce to tú najlepšiu. Ťažký výber, ale nejaká sa musí nájsť. Nie, zmena plánu, idem a hotovo, žiadne výhovorky, nič. Som na ulici, priatelia, jeho objatie je také príjemné. Kráčam povedľa neho a počúvam. Upokojenie, žiadne okná, dcéra, nič, len ja a on.