Denník N

Benedikt proti Františkovi? Možno pre povrchných

Pope Francis delivers his speech during the weekly general audience in St. Peter's Square, at the Vatican, Wednesday, March 4, 2015. (AP Photo/Riccardo De Luca)
Pope Francis delivers his speech during the weekly general audience in St. Peter’s Square, at the Vatican, Wednesday, March 4, 2015. (AP Photo/Riccardo De Luca)

List Benedikta XVI. o Cirkvi a kríze zneužívania mladistvých vzbudil množstvo protichodných reakcií a interpretácií. Máloktorá však bola tak povrchná a provinčná ako tá od Samuela Jezného.

Pokušenie skočiť pri čítaní hneď na rozsiahlu Benediktovu úvahu o kultúrnej situácii Európy 60-tych rokov je veľké, no bola by chyba vynechať pár riadkov, ktoré autor ponúka ako kľúč k čítaniu svojho textu.

Je tam napríklad napísané, že „nemálo z kňazov a laikov“ v dôsledku správ o zneužívaniach mladistvých „spochybnilo vieru Cirkvi ako takú“. Zatiaľ nám tento riadok môže pripadať ako suché konštatovanie faktu (niečo ako vata na úvod), ale odložme si ho na chvíľu, lebo neskôr sa k nemu vrátime.

Už od začiatku tiež vieme, že text sa obracia na kňazov (pretože Klerusblatt je časopis nemeckých duchovných, nehovoriac o tom, že článok ako taký je príspevkom k diskusii predsedov biskupských konferencií vo Vatikáne) a poznáme aj štruktúru eseje: začína sa opisom sociálneho kontextu, pokračuje niekoľkými jeho dôsledkami vo formácii kňazov a končí „perspektívami pre správnu odpoveď zo strany Cirkvi“.

Sekularizácia, zlí zlí liberáli a homosexuáli? Tak sa na to pozrime.

Kontext a vinníci

Je nepochybne strašne lákavé vidieť v slovách Josepha Ratzingera z prvej časti textu niečo ako výpočet nepriateľov a vinníkov. My však už vieme (a vedel by to aj Jezný, keby čítal aj úvodné Ratzingerove riadky), že spomínaná prvá časť je z jeho strany opisom spoločenského kontextu. Áno, píše o sexuálnej revolúcii, pornografii a relativizácii kresťanskej morálky – v skutočnosti však nikde tieto skutočnosti neuvádza ako priame (či dokonca výlučné) dôvody škandálov v Cirkvi. Takže, rozdýchajme, a dočítajme si to celé.

Homosexuálne spolky v seminároch (ktoré sú asi niečo ako červené súkno, inak si to neviem vysvetliť) prídu na rad v časti dva. Pripomeňme si, že základná otázka v tejto časti znie: ako vplývala vyššie opísaná situácia na formáciu kňazov? Odpoveď: napríklad (!) aj tak, že v seminároch otvorene pôsobili homosexuálne spolky. Vidíte tam niekde: „homosexuáli sú vinní zo zneužívania v Cirkvi“? Ani ja nie, ale asi nemáme toľko fantázie ako Samuel Jezný. A aby ste nemali pocit, že tá jedna veta o homosexuáloch je ktovieako dôležitá: dočítame sa o spoločných seminároch pre bohoslovcov aj laických pracovníkov; ďalej tam máme výber biskupov, kanonické právo, chápanie ducha koncilua zopár riadkov osobných spomienok.

Poviete si: jasné, že otvorene nepovie, že to sú uvoľnené mravy a homosexuáli, ktorí za to môžu. Ale prečo by to inak spomínal?

Stratili sme vieru

V skratke, Benedikt XVI. chce povedať asi toto: „Milí kňazi“, lebo ako vieme z úvodu, obracia sa na kňazov, „tak ako v sedemdesiatych rokoch bola Cirkev ponorená do kontextu, pre ktorý si mnohí mysleli, že je čas prerobiť si Cirkev od základu, podľa seba – máme to tu aj dnes. Žijeme v spoločnosti, ktorá odmieta Boha ako kritérium ľudskosti. Ak sa zlo rozšírilo aj uprostred Cirkvi, ak sme stratili schopnosť rozlíšiť dobro od zla, znamená to, že aj pre nás je Boh už len teoretickým predpokladom, a nie základom nášho života.“

To, čo Jezný nazýva šialenými riešeniami, je len jeho šialenou a povrchnou interpretáciou. Ako príklad toho, že problémom je strata viery v Cirkvi, Benedikt uvádza stratu úcty k Eucharistii. A teda stratu úcty k obete Ježiša Krista, k jeho smrti a zmŕtvychvstaniu. Ak kňaz dokáže dievčaťu, ktoré zneužíva, povedať: „Toto je moje telo, ktoré bude vydané za teba“, znamená to, že už dávno nemá vieru. Kňaz bez viery je zbytočný, mŕtvy. A potenciálne nebezpečný, lebo nemá zábrany.

A už vôbec nie je pravda, že by Ratzinger odmietal systémové zmeny v Cirkvi. V dôsledku správ o zneužívaní „nemálo kňazov a laikov spochybnilo vieru Cirkvi ako takú“ – to je veta, ktorú sme si na úvod odložili. To, pred čím Ratzinger varuje kňazov a biskupov (a čo je pri pozornom čítaní zjavné z celého textu) je, aby sa nepokúšali o také zmeny, ktoré nebudú vyplývať z hlbokého a osobného vzťahu s Bohom. Aby sa neuspokojili len so zmenami štruktúr. Aby nechceli vytvoriť nejakú inú, zdanlivo lepšiu Cirkev: „Takýto pokus tu už bol, a zlyhal.“

Svet slamených panákov

Teológ Jezný v závere svojej analýzy obviňuje Ratzingera zo stavania slameného panáka, no sám svojim povrchným čítaním vystaval celý zástup takýchto panákov. Rovnako vidno, ako sa nedokáže odpútať od provinčných vojen a v ich svetle interpretuje aj to, čo netreba – viď jablko džendžeru či všadeprítomná celebrita jeho článkov Anton Ziolkovský. A, samozrejme, fakt, že slovenská „katolícka kaviareň“ pozvala na Bratislavské Hanusove Dni kardinála Burka. Neodpustiteľné, Jezný akurát zabudol spomenúť, že pozvali aj jeho.

Vojna pápežov sa nekoná: čo iné než klerikalizmus je totiž situácia kňazov, ktorí už dávno zabudli na Ježiša Krista a žijú si svoj sen o (dokonalej) spoločnosti, ktorej autormi (a pánmi) budú oni sami? Ak je pravda, že Burke, Brandmüller a im podobní sa snažia vykresliť Benedikta XVI. ako protiváhu Františkovi, Samuel Jezný im v tom pekne sekunduje.

To samozrejme neznamená, že by Ratzingerov článok nevzbudzoval aj niektoré otázniky, a viaceré (rozumnejšie) komentáre ich aj pomenovali. Okrem záverečného poďakovania Františkovi napríklad Benedikt neurobil veľa preto, aby sa vyhol zneužitiu svojho textu na určitých ultra-konzervatívnych stránkach. V tomto zmysle nie je na škodu pýtať sa, kto z Ratzingerovho okolia mal záujem podhodiť tento text takýmto webom, prípadne ako nastaviť vzťahy medzi úradujúcim a emeritným pápežom, aby k takýmto veciam nedochádzalo.

Ale navliecť citácie Benedikta XVI. do vlastných predpojatých interpretácií a predhodiť ich ľudu, aby sa pohoršoval, to je také súčasné. Ak to však urobí niekto, kto si hovorí teológ, je to aj smutné.

Teraz najčítanejšie