Denník N

Zamyslenia o vzťahu lesov a človeka, súladu TANAPu s ľudskou činnosťou a previazanosti environmentalistiky s hospodárstvom a ekonomikou.

V LESmediu vyšiel so mnou rozhovor na tému vzťahov lesníctva, lesov a verejnosti (https://bit.ly/2DmI6SD). Začal som trochu uvažovať o budúcnosti lesov, nových vzťahoch, ktoré v lese a vo všobecnosti v životnom prostredí sú. Dovolím si preto uverejniť tu prepis rozhovoru s tým, že niektoré úvahy rozvíjam dlhšie ako v pôvodnom rozhovore. Nech nikoho nemýli forma; sú to moje úvahy formou rozhovoru, ktoré mi víria hlavou a ktoré do veľkej miery definujú aj našu činnosť a tak prispievajú formovať naše Slovensko.

 

Nedávno poslanci mestského zastupiteľstva v hlavnom meste rozhodli, že bratislavské mestské lesy budú zónované s dôrazom na rekreačnú funkciu. V jednej z troch zón má byť úplne vylúčená ťažba, čo ale z lesníckeho hľadiska znamená, že tieto lesy bez aktívneho a odborného lesníckeho prístupu pri výchove a obnove lesných porastov postupne stratia funkciu a hodnotu, ktorú majú v súčasnosti a pre ktoré sú vyhľadávané ako vhodný cieľ prímestskej každodennej rekreácie. Ako vnímate rozdielny pohľad lesníkov a nelesníkov (samospráv, neziskových organizácií a občianskych združení, štátnej ochrany prírody) na manažment lesov v blízkosti mestských aglomerácií?

„Bratislavský lesopark je už minimálne 25 rokov vnímaný ako športový a rekreačný les, teda mestský lesopark pre Bratislavčanov. Citlivosť ľudí na mestský lesopark v Bratislave sa zvýšila na prelome tisícročí, keď sa tam ťažilo okolo 60 až 100 000 kubíkov dreva ročne. Podarilo sa to zmeniť pred ôsmimi rokmi, keď mestské zastupiteľstvo prijalo uznesenie, že sa ťažba zníži na jednu pätinu pôvodného objemu ťažby, čiže niekde medzi 15 až 20 000 kubíkmi. A aj to berieme ako ťažbu poškodených drevín alebo drevín, ktoré treba revitalizovať, aby boli jednotlivé funkcie v koordinácií. ZDS bolo pri rozhodnutí o vyhlásení bratislavského lesoparku za les osobitného určenia, v ktorom sa zvýšila ochrana lesa a boli zadefinované plochy s reguláciou ťažby. Je to mestský les, ktorý má v prvom rade rekreačnú funkciu. Lesníci majú byť podľa môjho názoru niečo ako jeho záhradníci. Je to myslím veľká výzva pre lesníkov a lesníctvo vo vzťahu k vnímaniu ich práce vo verejnosti. Považujem za nevyhnutné komunikovať s vlastníkmi aj užívateľmi lesov. Lesníci v tomto dialógu môžu zohrať veľkú rolu, ak sa stanú lesníci a lesnícke organizácie výhradne odbornými a nezávislými.“

Nedávno sa predstaviteľ známej ochranárskej organizácie vyjadril, že nepriateľmi ochranárov nie sú lesníci, ale developeri, pretože sa snažia a mnohokrát sa im to na Slovensku aj darí, umiestniť svoje projekty do lokalít, ktoré majú hodnotu z lesníckeho aj ochranárskeho pohľadu. Aspoň dva príklady za všetky: Vysoké Tatry a Podhradová v Košiciach. V prvom prípade boli developeri viackrát úspešní, v druhom zatiaľ nie. Združenie domových samospráv si už získalo meno subjektu, ktorý v územných a stavebných konaniach presadzuje environmentálne riešenia s časovým presahom do budúcnosti, aby slúžili aj generáciám, ktoré prídu po nás. Je združenie aktívne aj v takých konaniach, ktoré sa dotýkajú záujmov lesného hospodárstva a ochrany prírody?

„ZDS je veľmi aktívne v konaniach nielen z pohľadu lesníctva, ale aj z pohľadu ochrany prírody a krajiny. Do týchto konaní sa snažíme predovšetkým dostať pohľad bežného človeka. Užívateľom lesov je široká verejnosť, ktorá má iný pohľad, nároky a očakávania a tie treba zosúladiť s lesníctvom a ochranou prírody a krajiny.

Vysoké a Nízke Tatry nie sú pokryté minimálne 500 rokov prírodnými lesmi, pretože lesy v nich sú pretvárané a ovplyvňované človekom. Koncom stredoveku ako sa rudonosné žily v Slovenskom rudohorí začali vyčerpávať a vtedajšími technológiami bola ťažba nerentabilná, obrátila sa pozornosť uhorského baníctva na Tatry. V podtatranskej oblasti sa vykonávalo niečo, čo by sme dnes nazvali prieskumná ťažba. Keďže výsledok bol negatívny, teda že Tatry nie sú rudonosné pohorie, baníctvo sa tu nikdy nerozvinulo. Ale založené osady už nezmizli, len si museli nájsť inú obživu a činnosť.

Tou obživou podtatranskej oblasti bolo premenenie pôvodnej krajiny na pasienky. To čo dnes na Liptove ale až k Popradu vnímame ako typicky slovenskú rázovitosť – teda pašienky, salaše, ovce nebolo nič iné, ako zavedenie intenzívnej poľnohospodárskej výroby do oblasti Tatier. Prírodný ráz krajiny sa definitívne ľudskou činnosťou zmenil a tento charakter si krajina zachovala podnes. Je to prejavom toho, že aj činnosť človeka môže byť v súlade s prírodou. To však nič nemení na veci, že to bol len ďalší zásah do krajiny a prírody.

Na prelome 18. a 19. storočia boli Tatry top lokalitou pre rekreáciu šľachty v Rakúsku – Uhorsku. Uhorská šľachta vytipovala túto oblasť ako top exkluzívnu oblasť pre turizmus a ale aj hoteliérstvo, kúpeľníctvo a liečebne. Jedno z prvých horských centier v Európe. Boli vyhľadávanejšie ako Alpy. Z tohto obdobia pochádzajú stavby hotelov, chát a liečebných ústavov. Bola to prvá zlatá éra Tatier.

Ďalšia vlna rozvoja Tatier prišla na začiatku minulého storočia. Tatranská električka (funkčná v nezmenenej podobe dodnes). Budovali sa tam lanové dráhy, jedni z prvých na svete vôbec. Do tohto obdobia spadajú prvé moderné zásahy v Tatrách ako ich poznáme dnes. Pokračovali ďalšou (zatiaľ poslednou veľkou vlnou) v 60-tych a 70-tych rokoch minulého storočia pri budovaní infraštruktúry pre majstrovstvá sveta v lyžovaní, uvažovalo sa dokonca o zimnej olympiáde. To je obraz Tatier, ako ho poznáme dodnes.

Tatry boli turistickým centrom strednej Európy. Ak hovoríme o tom, že Tatry sa majú rozvíjať ďalej, tak treba povedať, že iba developerský prístup je schopný zabezpečiť komplexný rozvoj Tatier a naopak, zasa len developeri môžu mať svojou činnosťou negatívny vplyv na prírodu Tatier. Tak to v Tatrách chodí už polstoročie.

Pojem developer bol zvulgarizovaný a začal sa stotožňovať s pojmom záškodníka. Žiaľ, častokrát aj oprávnene. Riešením je komunikácia s developermi. Partnermi developerov by mali byť nielen orgány lesného hospodárstva a štátnej ochrany prírody, ale aj občianske združenia. Ich partnerstvo musí byť založené na odbornosti a vyvážení ekonomického vplyvu a vplyvu na ochranu a tvorbu životného prostredia. ZDS sa snaží byť takýmto partnerom. Chceme byť partnerom investorov nie v biznise, ale v pridanej hodnote krajiny. Zaviedol som napríklad pojem envirozisk. Investorovi ide o peniaze a nám o novo vysadené stromy, o udržanie zelených plôch, o ochranu krajiny. Ak si nastavíme partnerstvo tak, že investor má zisk z podnikania a my pre krajinu tento envirozisk, tak si myslím, že je to model, ktorým je možné vyvážene formovať krajinu.

O Tatry sa treba starať. Nie je to lacná záležitosť, treba na to zarobiť tak, aby sa neškodilo prírode. Z toho vychádza ako optimálny priemysel turistický a športový priemysel, ktorý je v Tatrách doma. Na štátnu pomoc sa spoliehať nedá, štátne lesy sú neustále upodozrievané z poškodzovania Tatier. Veľa iných alternatív neostáva; ostáva už len ten súkromný vlastník, ktorý sa stará nielen o biznis, ale aj o prírody, krajinu, ľudí, zamestnanosť. To sú veci, ktoré sú v Tatrách silno previazané. Ak sa bude biznis uberať trvaloudržateľným spôsobom, potom si TMR nielen zarobí, ale dá aj prácu celému regiónu (vyváženosť so sociálnym rozmerom) a zároveň sa postará o starostlivosť o prírodu a krajinu.

Máme skúsenosti, že väčšina investorov nemá problém investovať aj do ochrany prírody. Odborným poradcom a pomocníkom im v tom budú nielen občianske združenia a spolky, ale predovšetkým Štátna ochrana prírody ako odborná organizácia starostlivosti o prírodu a krajinu. Ona by mala byť strážcom odbornosti a metodickým ale aj praktickým pomocníkom ostatným. Myslím si, že tiež aj lesníci by v tomto vedeli zohrať veľmi aktívnu a dôležitú úlohu najmä čo sa tatranských lesov týka. Čo sa však týka samotných lesníkov, myslím, že nároky na nich sa neustále zvyšujú a oni nie sú na tento tlak pripravení; ako mnohé iné profesie u nás obrazne povedané zaspali. Myslím, že je to výzva, ktorú je možné zvládnuť aj tak, že nebudú dobiehať zameškané, ale skokovito nabehnú na to najlepšie dostupné, čo svet pozná (podobne ako sme na Slovensku nabehli hneď na bezhotovostné platby v bankovníctve či budovanie optických v telekomunikácách, v čom sme medzi top krajinami sveta). To však predpokladá znalosť a využívanie najnovších poznatkov a prístupov; to by im mali pomôcť zvládnuť stredné a vysoké školy lesnícke a ekologické. Na Slovensku ich je niekoľko, vedia poskytnúť kvalitné vzdelanie. Už len nejako všetkých k tomu dokopať.

Ak si budú ochranári hájiť iba svoje záujmy, lesníci svoje a developeri svoje, tak sa nikam nedostaneme. Všetky tieto záujmy treba koordinovať a vyvažovať. Myslím, že toto by malo byť úlohou TANAPu, teda Správy TANAPu, ktorá by však mala získať samosprávne postavenie. Musí koordinovať záujmy miest a obcí na území TANAPu, rôzne potreby ľudí, ktorí tu bývajú, žijú, zarábajú alebo len navštevujú ako turisti. To je úloha obcí. TANAP sú však aj lesy a o tie sa treba odborne starať; to by mohla byť úloha lesníkov. Finance a zárobok ľuďom dajú developeria prevádzkovatelia hotelov, turistických a športových areálov a zariadení. “

Máte dostatok skúseností z niekoľkoročného pôsobenia pri obhajovaní verejného záujmu v posudzovaní a schvaľovaní developerských projektov vo všetkých častiach Slovenska. Čo považujete za rozhodujúce v úspešnom presadzovaní riešení, ktoré prispievajú k zvyšovaniu kvality života u nás?

„Myslím si že naše ZDS je na Slovensku úspešné. Väčšina nových projektov a stavieb má kvalitné a rozsiahle sadové úpravy, parky, zelené strechy. Nie sú tam samé od seba, vybojovali sme tento úspech v ZDS tým, že sme mali rovnaké nároky na všetky developerské projekty. Riaditeľ jednej stavebnej spoločnosti mi totiž pred časom povedal, že oni vedia o zelených riešeniach, ale nerobia ich, lebo to od nich nikto nechce a nie je to na Slovensku štandard. Ja som si jeho slová veľmi dobre zapamätal. A tak začalo naše združenie tieto veci vyžadovať od každého, aby sa stali štandardom, aby sa investori nemohli vyhovárať, že to nikto od nich nechce. Za ostatné štyri roky sme zmenili prístup investorov. Nedovolia si navrhnúť projekt, ktorý by nemal park a pomerne kvalitné sadové úpravy. Musia sa tiež venovať moderným a inovatívnym prístupom v stavebníctve, smerujúcemu k lepšiemu nakladaniu s vodami, aspoň z časti nastaviť stavbu ako súčasť obehového hospodárstva, venovať sa energetickej efektívnosti a napokon aj separovaniu odpadu so zodpovednosťou za jeho zhodnocovanie. To nie je málo a väčšina to v nejakej miere zvláda..

Životným prostredím nie je len príroda, ale aj mesto, preto sa snažíme spolupracovať aj so samosprávami miest. Zelené plochy boli v mestách odnepamäti. Ak si zoberieme sedem antických divov sveta a pomenujeme ich dnešným jazykom, dostávame veľké developerské projekty: Semiramidine visuté záhrady boli vo svojej podstate luxusný, megalomanský rezidenčný developerský projekt so zelenými strechami, ktoré boli aj dôležitým mitigačným opatrením v púštnej oblasti. Alexandrijský maják bol infraštruktúrna stavba podobná dnešným televíznym vežiam umožňujúcim starovekú dopravu. Halikarnašské mauzóleum, Artemidin chrám ale aj egyptské pyramídy boli všetko veľké a komplexné stavebné projekty. V staroveku si mohli niečo takéto dovoliť ale aj dopriať len elity elít – len starovekí panovníci.

ZDS svojimi požiadavkami smeruje k tomu, aby si dnes tento luxus mohol dovoliť každý, nielen súčasná elita a smotánka. Chceme, aby každý žil v priaznivom a kvalitnom životnom prostredí. Chceme, aby sa obyčajný rezidenčný projekt od toho luxusného nelíšil kvalitou stavby a životného prostredia ale len službami. Lacný rezidenčný projekt bude rovnako dobre postavený a v podobnom štandarde ako ten luxusný. Rozdiel bude v rozsahu služieb. Lacný nebude mať zahrnuté žiadne služby a všetko si budú musieť budúci obyvatelia zabezpečiť sami. Luxusný bude mať množstvo služieb počnúc recepciou, upratovacou službou, donáškovou službou, praním a podobne; život sa vďaka službám bude podobať na život v 4* alebo 5* hoteli. Medzitým vznikne celé spektrum projektov, ktoré sa škálujú na konkrétne potreby svojich užívateľov a vypĺňajú priestor uprostred. Prispievame tak k reálnemu rastu blahobytu obyvateľov slovenských miest a teda nielen k ekologickej stránke veci ale aj k sociálnemu rozmeru a podpore nielen stavebníctva ale celého spektra nových a kvalitných služieb.

Jedna z definícií trvalo udržateľného rozvoja je ekonomický rast v súbehu so sociálnym rastom a zlepšovaním životného prostredia. Málokto vie, že ho máme dokonca zakotvený v Ústave (čl.55). Podobne málokto vie, že iná definícia trvaloudržateľného rozvoja (použitá v Aarhuskom dohovore, základnom právnom dokumente EÚ ohľadne životného prostredia) definuje trvalo držateľný rozvoj právo na životné prostredie ako žitie každého človeka súčasnej a budúcich generácií tak, aby mohli žiť v zdraví a blahobyte. Zdravie, sociálna sféra, blahobyt sú právom, ktorý sa dosahuje pomocou kvalitného životného prostredia. Právo na priaznivé životné prostredie vo svojej definícii environmentálnu stránku ani priamo nezahŕňa; je len príčinou a dôsledkom zdravia a blahobytu. Nie náhodou v ekonomicky rozvinutých krajinách je kvalitné životné prostredie, vysoká zdravotná starostlivosť, a dobrá životná úroveň (západné krajiny) a naopak v ekonomicky zaostávajúcich krajinách zaostáva aj to ostatné. Je to proste prepojené. Ak je teda pravdou, že Slovensko je ekonomicky úspešná krajina, potom to musí byť vidieť a cítiť na kvalite životného prostredia a prírode. Naopak, životné prostredie vie do istej miery vygenerovať ekonomické príležitosti aj výkony.

Pri rozširovaní závodu Volkswagen v Bratislave sme požadovali v areáli fabriky zrealizovať veľký park, vybudoval sa na území cca 7hektárov. Jeho súčasťou je aj testovacia dráha, ktorá ho vhodne dopĺňa. Vo Volkswagene zároveň urobili veľa opatrení ako dažďové záhrady a stromové aleje. Pri kolaudácii jeden z riaditeľov priznal, že hoci zo začiatku boli skeptický, bol to vo finále jeden z argumentov, ktorý pomohol do Bratislavy presťahovať nielen výrobu ale aj administratívu a vývoj vlajkovej lode koncernu. Vedenie koncernu presvedčilo to, že v Bratislave im tak veľmi na prostredí záleží a veria si, že si ho aj zaslúžia lebo budú dlho produkovať hodnoty. A kam inam umiestniť vlajkovú loď koncernu než do jediného zeleného závodu koncernu v Európe? Aj týmto naše združenie nepriamo pomohlo ekonomike a hospodárstvu Slovenska, lepšiemu životu tisícov pracovníkov nielen dobrým zárobkom ale aj príjemným pracovným prostredím.

A presne o to sa v ZDS snažíme. Vytvárame tlak na developerov, investorov, fabriky ale súčasne s nimi spolupracujeme, aby nielen zarábali peniaze, ale zároveň aj vytvárali kvalitné životné prostredie pre ľudí budovaním zelených plôch pre pocit života v zdravom a zelenom meste, pre zvyšovanie reálneho blahobytu ľudí a zlepšovanie ich sociálnej situácie. Alebo lepšie povedané, zarábali tým, že zlepšujú situáciu bežných ľudí a zlepšovali životné prostredie. Hodnota takýchto projektov z trhového hľadiska je vyššia, takíto developeri sú na trhu konkurencieschopnejší a žiadanejší. ZDS teda na jednej strane chráni ekologické záujmy ľudí a na strane druhej pomáha investorovi v jeho komerčných záujmoch a dozerá, aby tieto záujmy neboli v rozpore ale pracovali jeden pre druhého.“

 

Rozhovor: „Nároky na lesníkov sa zvyšujú. Mali by využiť najnovšie poznatky a prístupy“  bol zverejnený 18. apríla 2019 v LESmedium.sk. S Marcelom Slávikom, predsedom Združenia domových samospráv  sa zhováral Jozef Marko.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie