Denník N

„Mozart …a ti druzí“ – opera, v ktorej nudný muzikológ skončí v pekelných plameňoch

Pražské Národní divadlo uviedlo začiatkom apríla pozoruhodnú inscenáciu Mozart… a ti druzí. Ide pritom o spojenie dvoch kratších opier: jednej s názvom Dopisy, hádanky a příkazy Michaela Nymana a druhej, uvádzanej ako Klasika od Stevena Stuckyho. Pod režijným vedením Alice Nellis tak do repertoáru prvej českej scény pribudla jedinečná pripomienka génia, ktorého život a tvorba sa niekoľkokrát výrazne pretli aj s Prahou a Stavovským divadlom. Pre mňa, pre ktorú je Mozart absolútne srdcovou záležitosťou, skrátka „must-see“ tejto sezóny. 

Obe opery boli pritom napísané už dávnejšie: Nyman svoj polhodinu trvajúci kus skomponoval ešte v roku 1991 ako súčasť programu BBC k 200. výročiu Mozartovej smrti, Stuckyho dielo The Classical Style vzniklo v roku 2013. Nikdy predtým nezazneli v jeden večer, ako súčasť jedného operného projektu, tento koncept je úplne novou ideou dramaturga Ondřeja Hučína. Myslím, že sa oba kusy vhodne dopĺňajú.

Nymanova operná miniatúra je dejovo skôr lyrickým náhľadom do najrôznejších Mozartových písomností: listov s prísnym otcom, výpisov príjmov a výdavkov, v ťažiskovej scéne zaznieva skladateľova tajomná hádanka napísaná k viedenskému karnevalu. Mozart je tu vykreslený s neobyčajnou dávkou vážnosti a na krátkej ploche vidíme hneď niekoľko konfrontácií jeho osobnosti a vonkajšieho sveta, do ktorých sa počas života pravdepodobne často dostával.

V rozsiahlejšej, takisto však jednodejstvovej opere Klasika sa presúvame do celkom inej, komediálnej, miestami až ironizujúcej roviny. Na pódiu sa odvíja príbeh hudobného klasicizmu, v popredí ktorého stoja jeho hlavní predstavitelia: Haydn, Mozart a Beethoven. Tí sa dostávajú naspäť medzi živých a zaujíma ich, aká pozornosť je ich dielu v súčasnosti venovaná. Predovšetkým sa snažia nájsť Charlesa Rosena, autora knihy The Classical Style, ktorá prepožičala názov aj samotnej opere.

Apropos, názov. V angličtine sa pojednávané štýlové obdobie, obdobie hudobného klasicizmu, označuje termínmi classical period, classical style. Našinec si teda tento anglický výraz ľahko spletie s klasickou hudbou ako takou, v kontexte opery sa ale domnievam, že korektným prekladom názvu by bol „klasicizmus“, nie „klasika“.

Dopisy, hádanky a příkazy. Foto: Patrik Borecký, ND

Hudobne obe opery vychádzali priamo z motívov z Mozartových skladieb, alebo minimálne motívov „á la Mozart“. Súčasnosť hudobnej reči tak nespočívala v materiáli, ale skôr v práci s ním. Celkovo však od opier netreba čakať žiadny výrazne experimentálny zážitok, v mnohých miestach, najmä druhej opery, je hudbu možné bez problémov titulovať ako neoklasicistickú. Dopisy, hádanky a příkazy Michael Nyman koncipuje v duhu minimalizmu; napokon, tento štýl má v autorovej tvorbe nemalé zastúpenie.

Stuckyho Klasika je postmodernou, už takpovediac eklektickou mozaikou. Autor v nej viac, než na rozvíjanie samostatných hudobných myšlienok myslí na to, aby jeho hudba „slúžila“ libretu a, niekedy už možno zbytočne popisne, dokresľovala dianie na javisku.

Hoci bola Stuckyho opera hudobne pestrejšia a prinášala viac kontrastov, viac ma zaujala prvá opera. Použitie klasicistických motívov ako opakujúcich sa minimalistických patternov sa, aspoň pre mňa, javilo ako veľmi funkčné riešenie: čiastočne si to vysvetľujem tým, že ako klasicizmus, tak aj minimalizmus vo svojej podstate stavajú na jednoduchosti, zreteľnosti štruktúr a dôvtipe.

Takpovediac „úspornejšie“ riešená je prvá z opier aj z hľadiska zúčastnených postáv. Vystupujú len štyria protagonisti: Alžběta Poláčková ako Mozart, Michaela Zajmi ako Slúžka, Pavel Švingr ako Sluha a Ivo Hrachovec ako Leopold a Kritik Nägeli. Na scéne Matěja Cibulku, pripomínajúcej Mozartov byt z Formanovho oscarového Amadea, vidíme hneď na začiatku skladateľa v posteli, evidentne v nie celkom dobrej kondícii. Pôsobivým momentom je, keď, opäť v analógii k slávnemu filmu, začne Mozart z postele dirigovať a súčasne s jeho gestom sa z jamy reálne ozve orchester.

Alice Nellis rieši túto operu vlastne veľmi jednoducho. Myslím, že je to dobrá voľba: jasne potom vynikli podstatné črty diela, mohli sme sledovať Mozartove „boje“ s otcom či dobovou kritikou. Jediným pridaným a pre mňa aj nadbytočným elementom boli premietané animácie, zobrazujúce napríklad skladateľovu manželku Constanze.

Dopisy, hádanky a příkazy nazerajú pod povrch zachytávajú Mozarta inak, ako sme zvyknutí: nie ako večné dieťa a výstredného mladíka, ale ako zraniteľnú osobnosť s hĺbkou, ktorú okolie nebolo schopné vnímať. Najpôsobivejšou bola v tomto zmysle záverečná scéna, kedy na úplne prázdnom javisku zaznieva Mozartov monológ, až filmovo vystavaná hádanka k viedenskému karnevalu. Zásadným bol v tomto zmysle výkon Alžběty Poláčkovej, ktorá svojim prirodzeným stvárnením dosahovala nový level operného herectva.

Dopisy, hádanky a příkazy: Alžběta Poláčková ako Mozart. Foto: Patrik Borecký, ND

Celkom inou je opera Klasika. V podstate je v nej všetkého viac: viac vtipu, sviežich režijných riešení, oveľa viac postáv a ich paralelne prebiehajúcich vedľajších príbehov. Dlhý čas opera na týchto pilieroch skvele funguje: ak by však bola o čosi kratšia, prípadne by frekvencia zábavných momentov v librete aspoň občas trochu klesla a dala divákovi vydýchnuť, bol by podľa mňa výsledok ešte údernejší. Ani publikum už v poslednej tretine diela nereagovalo tak živo, ako zo začiatku, a priznám sa, že aj na mňa toho bolo v niektorých momentoch už trochu príliš: jednak množstvom, jednak mi niektoré fóry prišli už trochu prvoplánové. Každopádne, nedá mi inak než tlieskať nesmierne vtipnému, vhodne karikatúrnemu vykresleniu charakterov ústrednej trojice Haydn-Mozart-Beethoven (Tomáš Kořínek, Poláčková a Švingr), a najmä nápaditému vysvetleniu základných javov hudby viedenského klasicizmu.

Klasika: Traja slávni skladatelia pozorujú z nebies dianie na zemi. Zľava: Pavel Švingr, Alžběta Poláčková a Tomáš Kořínek. Foto: Patrik Borecký, ND

Za všetko spomeniem aspoň kúzelný nápad zosobnenia hlavných harmonických funkcií: Dominanty (Lucie Hájková), Subdominanty (Veronika Hajnová) a Tónik(a) (Daniel Klánský). Postavy reprezentujúce funkcie naberú charakter daných akordov: Dominanta teda spieva o tom, že cíti zvláštne napätie, kým Tónik je sebavedomý mladík, pútajúci na seba všetku pozornosť. Idylku harmonickej kadencie narušuje proroctvo Tristanovského akordu (Jiří Hájek), ktorý upozorňuje, že doba klasickej harmónie nebude trvať večne. Lepšiu komédiu som si pre seba, hudobnú teoretičku, ani nemohla priať: a to napriek tomu, že jednou z vedľajších postáv je nudný muzikológ (Josef Moravec), ktorý kvôli svojej otravnosti končí v pekelných plameňoch namiesto Dona Giovanniho.

Hlavný príbeh trojice géniov, ktorý sa z ubíjajúceho stereotypu večnosti vydávajú medzi ľudí, končí celkom prekvapivo. Charlesa Rosena (Jiří Hájek) síce nájdu, odmieta im však na čokoľvek odpovedať. Na samom konci potom k Rosenovi prichádza ešte jedna postava, Robert Schumann (Michaela Zajmi) a konštatujú, že vznik dokonalého štýlu klasicizmu bol až zázračnou zhodou náhod, v dejinách však má svoje miesto a nie je možné ho vrátiť.

Ťažisko opery ale nespočíva vo vyvrcholení deja, práve naopak, v prepletenej, grotesknej ceste k nemu: a tú najlepšie spoznáte priamo z hľadiska Stavovského divadla.

Klasika: Hudobní géniovia vyhľadali Charlesa Rosena. Zľava: Tomáš Kořínek Pavel Švingr Jiří Hájek a Alžběta Poláčková. Foto: Patrik Borecký, ND

Interpretačne považujem inscenáciu za až prekvapivo vyrovnanú, plnú presvedčivých speváckych a najmä hereckých kreácií: party sa pritom pohybovali od spevu v klasickej opernej rovine až po civilne hovorené slovo. Zo všetkých absolútne vynikala Alžběta Poláčková, suverénna vo všetkých polohách, vždy znelá, timbrovo zaujímavá.

Na československých operných scénach stále nie je bežné, aby spevák „neprehrával“, postave rozumel a naozaj sa ňou na dobu predstavenia stal, nielen ju napodobňoval. Poláčková všetko toto zvládla bravúrne a Mozartovi by jej pojatie azda dalo dôvod zopakovať okrídlené „moji Pražania mi rozumejú“.

Výbornými však boli aj ďalšie výkony: presvedčili najmä Tomáš KořínekPavel Švingr v rolách Haydna a Beethovena. Medzi predstaviteľmi viedenskej skladateľskej trojice navyše fungovala herecká chémia a ich spoločné scény tak nepostrádali dynamiku. Najmä v postave Charlesa Rosena sa potom ako vynikajúci komediant ukázal Jiří Hájek.

Z ďalších účinkujúcich spomeniem ešte azda Daniela Klánskeho (Tónik, Don Giovanni), obdareného farebne pôsobivým basbarytónom a bohatým hlasovým fondom. Výraznejšieho protagonistu by som si možno vedela predstaviť v prípade Slúžky v podaní Michaely Zajmi. Hral orchester Národného divadla pod vedením Davida Šveca: a išlo o výkon na úrovni, hoci bez zreteľnejšieho invenčného vkladu do skomponovaných štruktúr.

Klasika: Sonáta ako hudobná forma si „zahrala“ aj na javisku. Foto: Patrik Borecký, ND

Vo všeobecnosti vnímam veľmi pozitívne, že sa vďaka tomuto dielu prídu diváci do opery zabaviť a popri tom sa k nim dokonca dostanú poznatky o hudbe a skladateľoch pojednávaného obdobia. Inscenácia by vlastne mohla byť aj edukačným kusom pre študentov: len treba myslieť na to, že mnohé bonmoty už vyžadujú znalosť hudobných zákonitostí a navyše nie všetky z nich sú úplne nevinné. Ja sama zážitok hodnotím predovšetkým ako príjemne strávený večer, z ktorého som ale odchádzala skôr s dojmami podobnými tým, ktoré mávam po činoherných predstaveniach.

Lucia Maloveská

 

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Teraz najčítanejšie