Denník N

Nikdy sa nezhodneme na úlohe Husáka v rámci ČSSR v rozdelenom „studenom“ svete.

Včera som pozeral diskusiu o Husákovi, komunista a historik Hrdlička a disident a politik Mikloško. To, aby sa musel brániť v rámci demokracie postoj slobody, je hanba verejnej televízie 30 rokov po snahe zmeniť režim. Riaditeľ školy, s ktorou roky naše OZ Presadíme spolupracuje mi na žiadosť o láskavosť, prosbu napísal, že keď ideme niečo robiť, či sa najskôr nespýtame ľudí, či to vlastne chcú? Spomenul som si potom na vlastný zážitok, ako sme pred desiatimi rokmi, keď sme prišli bývať do Petržalky spravili brigádu pred domom, aby sme to tam mali krajšie. Ako skoro nik neprišiel. Ani prvý krát, ani druhý a ani tretí. Keby som sa ich pýtal, tak nemajú zhodnotené tou terajšou krásou ani vlastné byty a nebolo by tam nič len psy, ktoré tam voľne zvykli pobehovať. Deti by tam nemohli vyjsť pred dom…podobne, keď ma na základe tohto zvolili za zástupcu vlastníkov. Ľud, normálny, s normalizovaným mozgom, raz mal taký názor a o pol roka, svorne a kolektívne opačný. Aká je teda úloha školy? Pýtať sa? Koho a čo? M,. Rosenberg hovorí na youtube o štýle konania, ktoré považuje za veľmi nebezpečný a tento príklad dávajú podľa mňa i naše školy i dnes. Vypočúvali A. Eichmanna a on hovorí, že nemali problém s tým, čo robili, lebo používali „kancelársky jazyk“, reč byrokracie. Plnili príkazy, boli poslušní. Ako si myslím, ak by bol stále Slovenský štát, presne tie isté osobnosti, aké sa usilovali plniť príkazy za komunistov a snažia sa i dnes, by plnili príkazy gardistov. Tak ako dnešní ľudia vychovaní dnešnými či včerajšími školami plnia poslušne a usilovne príkazy nadnárodných spoločnosti, snažia sa o zisk. Na stenách im visia obrovské reklamné transparenty s firemnými hodnotami a víziou spoločnosti, že pracovník je to najcennejšie, jeho názor si vážia. Keď ho povie, letí…

V transformujúcej spoločnosti sú zmeny na dennom poriadku. Menia sa i hodnoty, spôsoby, postoje. Mení sa i prejav i rozsah násilia. I jeho akceptácia. S mnohými udalosťami či rozhodnutiami, ktoré sa nás, ako národa, týkajú, sme sa nestihli vyrovnať, nik nás akosi nežiadal a zdá sa, že ani tú potrebu sami v sebe nemáme, a už sú tu udalosti, o ktorých sa dozvedáme z rôznych informačných zdrojov, ktoré ani nevieme zaradiť do svojho „kontextu“ a už samotný spôsob, akým sa o nich dozvedáme, môžeme považovať za určité násilie. Celý tento prehľad, ako som uvádzal, je podľa mňa dôležité povedať i deťom, to sú veci, ktoré si je dobré uvedomiť. Ako prežíva prítomnosť najnovšia generácia, čo je pre nich dôležité, čo je potrebné, čo je samozrejmosť, výsada a čo zas už spôsobuje úzkosť, stres, násilie, to akosi nemáme čas zisťovať. Ovládaní sme dnes skôr časom, jeho rytmom, a nie miestom, kde pôsobíme. Ako tieto požiadavky zvládajú naše školy? Aká je dnes osobnosť učiteľa, ktorý má tú výsadu a vychováva či učí túto generáciu? Hovorí sa, že ide o zdroje, o tie prírodné i o tie finančné, o kapitál a investorov. Je to prostredie konkurencie, kde víťazia inovácie, nápady, kreativita. Akú majú víziu tieto školy? Akú zas ich zamestnávatelia – samospráva? Obávam sa, že ide skôr o inštinkt prežiť, odolávať týmto zmenám a nie o to, povedať či ukázať, ako sa s nimi vyrovnať. Naučiť fyziku podľa poznatkov konca 18. storočia nevyžaduje veľkú invenciu. To je ako príklad. Ako sa často dá nájsť kritika, či pomenovanie stavu, napríklad v knihách o výchove chlapcov (P. Dobson), popisuje sa i to, že nie všetko, čo je dôležité a prirodzené pre zdravý či chlapský prejav sa dá naučiť v škole. Predsa ide o prostredie, kde je strohé zariadenie, presné tvary budov, chodby, triedy, lavice. Učiteľky vyžadujú, aby žiak obsedel na stoličke minimálne 40 minút, nerušil, vnímal. Odpovedal na otázky. Bol zároveň i aktívny. Teda ide skôr o uplatnenie temperamentu, osobnosti, ktorý sa dá nazvať melancholický, či flegmatický. Cholerik, impulzívny, či kreatívny sangvinik tu nenájde asi svoje šťastie. Ľudia, ktorí majú radi presné poriadky, škatuľky, tabuľky, štatistiky, výkazy takéto výzvy a porovnania nevyžadujú. Skôr to môžu považovať za ohrozenie, spôsobovať úzkosť. Zvlášť, keď niekto naozaj má chuť dosahovať ciele, víťaziť, mať výsledky- či už v športe, kultúre či vede. Hovorím samozrejme skôr o základných školách, kde mám svoju skúsenosť. Vieme, že to je prostredie, kde roky nebolo vidno nejaké možnosti zbohatnúť, niečo rozkradnúť, neboli tu teda tlaky na výkon, dal osa tu „zašiť“, prostredie, kde to nikomu nestálo ani za snahu robiť reformy. Teda, nie je predpoklad myslieť si, že by niečo donútilo túto skupinu k zmene postojov. Fyzika, ak pokračujem v tomto príklade, sa nezmenila. Naklonená rovina dáva telesu v pohybe stále tie isté podmienky…školy nemajú radi „Naklonené roviny“, skôr tie pekne zrovnané nivelizované s ustáleným tlakom a teplotou…

Teda, predstavme si, že hore na vedenie takýchto škôl, vďaka dôvere mocného, ktorého si ľud zvolil, vieme s akou účasťou voličov v komunálnych voľbách, sa dostane žena, ktoré má potrebu sa tam udržať. Akých ľudí bude potrebovať ako riaditeľov škôl? A akých ľudí, bude takýto riaditeľ uprednostňovať?

Predpokladajme, že sa zmenila doba a osloví takúto školu občan, či občianske združenie. Použije napr. email. Aký štandard komunikácie vyžaduje táto situácia či zamestnávateľ – samospráva (keď si ich vlastne roky nevšíma, nie je tu predsa kapitál, pozemky,…). Teda ako docieliť nejakú kvalitu, že vôbec niekto niekomu odpíše a povie, „to je fajn“, „poďme do toho“, či: „to mi spraví radosť, keď sa to podarí“. Skôr sú hodnoty, kto ma môže ohroziť a ako zas niekde „zažiariť“. Ak tým hore stačia tie tabuľky, výkazy, tak i temperament zas asi nebude takýto….

Teda nám sa stalo, že sme mali nápad. Hovoríme, je demokracia, ukážme to deťom, dáme príklad, hodnoty, natočíme krátky film a potrebujeme deti. Kto má „monopol“ na deti? Kto má teda prirodzenú potrebu riešiť tieto veci? Predpoklad je, že samospráva, verejný tlak a občan, občianske združenie, je možno partner, partner v procese participácie. Participácia s procesom efektívnej komunikácie, s hodnotami ako rešpekt, hľadanie podstaty problému, ktorý sa snažím riešiť, má svoje zákonitosti. Teda oslovili sme všetky školy a nedostali žiadnu odpoveď. Kto to kontroluje, či niekto niečo napíše a či niekto i odpíše? Nejaká tá kontrola kvality komunikácie, či nebodaj, niekto náhodou i nezlenivel, či neostal stáť vo svojej ustálenej koľaji… Teda i táto práca má svoje výhody. Niekto si možno panuje na svojom piesočku. Teda nám nik neodpísal, termín akcie sa blížil a oslovili sme – napriek tomu, že sme s ňou mali už zlú či nepríjemnú skúsenosť – túto pani vedúcu. Ona im to dala po tej línií zhora dole a keď sa videla požiadavka „vnútorného zákazníka“, bola i motivácia. Prišli teda i odpovede is ukážkou dôležitosti, kde sa dalo dozvedieť i to, ako to nepôjde, kde je prekážka…Prepísali sme ten projekt asi trikrát, nebola snaha porozumieť. Snaha stretnúť sa osobne, konštruktívne kde nebol iný motív, ohrozenie, negatívna motivácia, …skôr „len“ tá pozitívna motivácia, ktoré možno nebola motiváciou. Teda celá táto akcia, bola ukážka skôr neschopnosti, obmedzenosti a malosti. Žiaľ. Podarilo sa napriek všetkému, vďaka ročnému úsiliu, a práci zdarma v prostredí, kde všetci to majú odborne a finančne zabezpečené, natočiť tento film. Lacno a kvalitne. Všetci, koho som osobne stretol, boli spokojní. Poďakovali. Prekvapenie bolo skôr to, keď som povedal, že bola kritika, školy už odmietajú spolupracovať. Bral by som to, keby natočili oni nejaký film, Keby ich to napadlo, mali tú chuť a mali porovnateľný výsledok. Ale je nehoráznosť kritizovať, či závidieť. Myslím si, že najväčší úspech nášho občianskeho združenia bude to, keď sa podarí dostať túto energiu do správnych koľají, aby to fungovalo v prospech detí, spoločnosti. V súlade s dobrými mravmi, v súlade s etickými sľubmi zamestnancov, kde sa sľubuje, že vyvinú maximálnu snahu o výchovu, v súlade s najnovšími poznatkami vedy a techniky, so zásadami demokracie a občianskeho rozvoja…Aby sa podarilo zastaviť nekomunikovanie, nezáujem, teda proces extrémizmu a frustrácie. Ak teda chceme pokračovať, popíšeme tento stav a zase samospráva očakáva, bez toho, že sa podarilo docieliť nejakú zmenu zhora dole, zas súhlas zástupcov škôl, nejakú doložku…Ako teda donútiť myši aby bol iv dobrej kondícií, keď mačky, ktoré ich život ovplyvňujú nemajú tie požadované vlastnosti? Podobné to môže byť ešte i tej piesni od skupiny Prúdy, keď zomrie lev, a les je celý prázdny, utíchne kráľov rev a les je celý prázdny ,šťastný je ten, ktorý sa ho bál a pes verí, že bude kráľ….Alebo Herakleitos, keď mal tú najťažšiu úlohu a mal vyčistiť chliev, niekto by žiadal súhlas tých lenivých, špinavých, ktorí nevyžadovali nový poriadok, aby podpísali, že chcú takú zmenu….absurdné…“

Takto som to písal vo vlaku včera, keď oproti mne sedel starší pán so svojou mamou a bol rád, že dostane izbičku hore na poschodí, kde si bude môcť v pokoji písať. Celú cestu rozprávali o náboženstve, o svätcoch, o žalmoch a nejak mi to nešlo do kopy s tou radosťou, keď sa pán tešil, že som vďaka miestenke „vyhnal z kupé „cigáňa“. (Nie nie sme rasisti, keby bolo treba, polícia SR má na to svoje postupy, ako to zhodnotí, majú výklad zo slovníka slovenského pravopisu a tam je slovo „cigáň“ v takom dobovom význame v akom ho nemožno chápať rasovo (bez ohľadu na jeho významový posun v bežnej reči…). Možno je takéto chovanie už normou cestou do Banskej Bystrice, že sa snažíme vyzerať čistí, ako schopní používať spisovne náš jazyk – i keď bez potreby užívať ho na dorozumievanie (stačí hovoriť…, netreba si rozumieť, pochopiť sa v dialógu,  v zdieľaní sveta…)

Potom som zažil medzinárodnú konferenciu o globálnom vzdelávaní, kde som sa dozvedel, že naše školy majú povinnosť podľa „vyhlášky“ používať témy globálneho vzdelávania (je to otázka ekológie, aktivizmu, kritického myslenia, búrania predsudkov). JA keď je na to metodika, nepozná to každý a robia to skôr intuitívne. Tak cca. 34%. A tiež deti na tom nie sú tak zle, otázka je však tá, či to nemajú skôr tieto postoje z prostredia internetu, či je to zásluha škôl…

Cestou domov zas v autobuse, tiež konflikt, pripitý pán a stewardka…no čo dodať. A čítal som názory nenásilnej komunikácie, kde Marshall Rosenberg hovorí, že v hre: „Kto má pravdu?“ sa nedá vyhrať, že obe strany prehrávajú. Máme mať radosť z dávania, vtedy že zároveň i prijímame…

„Keď mi dávaš, tak ti dávam svoje prijímanie a keď si odo mňa vezmeš, cítim sa obdarovaný…“

Hra“Kto má pravdu“  vychádza z dvoch najzákernejších vecí ľudské bytosti kedy objavili:

po prvé – trest (Keď si v tejto hre – kto má pravdu? – tým, ktorý sa mýli, zaslúžiš si trpieť)

„Viete si predstaviť zákernejší koncept naprávania ľudí?“

„…nebudeme trestať v rodinách, nebudeme trestať zločincov …robí to veci násilnejšími nájdeme iné spôsoby, ako vychádzať s ostatnými krajinami…“

„Takisto prestaňme s obviňovaním, so zahanbovaním. Prestaňme myslieť v povinnostiach a namiesto toho začnime s „prirodzeným dávaním““.

„Boli sme naučení vyžívať sa v násilí a týmto spôsobom môžme byť násilní aj k našim vlastným deťom… takže, čo je zač táto „šakalia reč“ Šakalia reč je jazykom, uplatňujúcim moralizujúce súdy. Keď riešime, ktorý z nás má pravdu, a kto sa mýli kto je ten zlý…“

„Vyrastal som v Detroite kde sme hovorili dosť hrubým šakalím nárečím – detroitskou šakalčinou. napríklad, keď práve jazdím v aute a niekto jazdí spôsobom, ktorý sa mi nepáči a chcem ho primäť k tomu, aby zmenil svoj spôsob jazdy – tak otvorím okno a poviem. „idiot!“ teraz, teoreticky, táto osoba by mala svoje konanie oľutovať: „priznávam sa, že som sa mýlil, pane. Napravím svoje konanie.““

„Je to výborná teória. Nefungovalo to. Skúsil som to viackrát, nefunguje to. Myslel som si, že to je tým špecifickým šakalím nárečím …rozhodol som sa naučiť o niečo kultivovanejšie šakalie nárečie, tak som išiel študovať na univerzitu, a získal som doktorát v profesionálnej šakalčine. Takže keď niekto jazdí spôsobom, ktorý sa mi nepáči, otvorím okno a zakričím: „ty psychopat!“…“

„Stále to nefunguje…“

 

“ A ďalšou časťou šakalej reči je Amtssprache. Amtssprache je reč, ktorá vyprosťuje človeka zo zodpovednosti, ktorá znemožňuje voľbu. Používam tento pojem Amtssprache po tom, čo som si prečítal interview s nacistickým vojnovým zločincom Adolfom Eichmannom. na jeho súde pre vojnové zločiny v Jeruzaleme. Opýtali sa ho: „Bolo ťažké poslať desiatky tisíc ľudí na smrť?“  …a Eichmann úprimne odpovedal: „Nie, pravdupovediac to bolo jednoduché, kvôli spôsobu, akým sme spolu hovorili.“

Ostali v šoku…

„Eichmann povedal: „Je to reč, ktorá ti nedovolí byť zodpovedným za svoje činy.“

„Takže, ak sa ťa niekto spýta – prečo si to urobil? Odpovieš: musel som. Potom sa necítiš tak zle, keďže si to „musel“ urobiť. Nie si za to zodpovedný. Ale prečo si „musel“, šakal? „Prikázal mi to nadriadený. Firemná politika. Prinútili ma. Nemohol som inak.“

„Veľmi nebezpečná reč, Amtssprache.“

Teda riešenie pre „boj s extrémizmom je podľa mňa zavádzanie procesu participácie, úcta mocných k občanovi, rešpekt. Chceme sa venovať prvkom tzv. nenásilnej komunikácie v kurze Marsilius, podoprovať sa, robiť to „laicky“ s nadšením, s poznávaním a zážitkami, nie s nálepkou vedy, či náboženestva, či certifikátov, len tak ľudsky, priateľsky…prihláste sa…:-) bosansky@univestal.sk

 

Vďaka pánovi Mikloškovi za výbornú obranu hodnôt vo včerajšej tv show o Husákovi i kritika normalizácie, Myslím, i na základe včerajšej diskusie s vedením základných škôl a vlastne i samosprávou, že normalizácia tu nechala obrovské škody . Semienka v mechanizmoch fungovania a to je to tragické i vzhľadom na terajšie deti. Ten extrémizmus je presne pre toto na vzostupe. Že inštitúcia a politici, výkonní štátni zamestnanci nevedia ináč. Resp. nechcú ináč. Nemajú to v sebe, nemajú to odkiaľ mať a nie je tu verejnosť, ktorá by to mala v sebe, nemá to odkiaľ mať a preto nežiada plnenie zákonov, naplnenie ducha zákonov. nie je príklad a republika stojí na hlinených nohách….

 

Zábery z predzáhradky, ktorá by nebola, keby som sa pýtal tých, či ju chcú, ktorí na nej nikdy nerobili…a teraz ju majú….tie sa mi sem nechce dávať. Použijem podobný príklad. Záber miesta, ktoré som asi sa mal spýtať ľudí, čo s tým, mal som čakať na Godota…a prišla vlastná iniciatíva, prijatie pozvania iných a hlavne prišla Zelená hliadka…záber zastávky MHD Ekonomická univerzita po ich „zásahu“

…impulz na moju realciu…
po zásahu Zelenej hliadky…

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie