Denník N

Naozaj „všetko zvládneme“?

O tom ako som precenila svoje sily a psychicky sa zrútila.

„Som žena zo železa, neboj sa, ja vydržím veľa,“ povedala som manželovi v jeden jarný deň pred devätnástimi rokmi. To som pritom už dlhodobo nespávala a trpela som depresiou. Svoj zhoršujúci sa stav som si však nepripúšťala. Druhý deň po tomto mojom výroku som sa psychicky zrútila. Začala som niekoľko prác a žiadnu som nevedela poriadne dokončiť. Bezdôvodne ma opantával strach o moje deti. Bola som zmätená. Keďže bol práve Veľkonočný pondelok, privolali ku mne domov lekárku, ktorá mi po tom ako zistila, že už dlhodobo poriadne nespávam, dala niečo na upokojenie a odporučila manželovi, aby ma ďalší deň vzal psychiatrovi. Nejakú hodinku som si pospala, no môj stav to nezlepšilo. Na druhý deň ma manžel bral psychiatričke, odkiaľ som šla priamo do nemocnice na uzavreté oddelenie psychiatrie.

Psychiatričke som však odmietala ísť. Nepripadala som si ako prípad pre psychiatra, hoci dlhšie som žila v strese a takmer nespávala. Po nociach som neustále premýšľala, hľadala riešenia z vtedajšej krízovej situácie. Pociťovala som aj nedostatok energie, cítila sa ubitá, unavená z problémov, ktorými som žila. Napriek tomu som verila, že je to len prechodné, všetko prekonám a zvládnem. Zo dňa na deň som však stratila kontakt s realitou. Zrazu som bola mimo a manžel už vedel, že potrebujem odbornú pomoc. Keď mi empatická psychiatrička povedala, že si potrebujem ísť do nemocnice oddýchnuť, nebránila som sa. Cítila som, že ten oddych, hlavne spánok, fakt potrebujem. Netušila som, že ma umiestnia na uzavreté oddelenie psychiatrie, kde mi diagnostikujú psychotickú poruchu so sklonom k schizofrénii. Na oddelení som mala bludy, verila som, že ma prenasledujú a namiesto lekárov som si myslela, že ma vypočúvajú policajti. Bola som totálne mimo aj po dvoch týždňoch, keď mi už povolili prvú návštevu. Blízki boli zo stavu, v akom ma našli, zhrození. Lieky totiž nezaberali, zabrala až následná elektrokonvulzívna terapia, takzvané elektrošoky. Asi po treťom elektrošoku som si uvedomila, kde som, ako som sa tam dostala, ale hlavne, že doma mám deti a rodinu. Po ukončení ECT som sa už pýtala domov. V nemocnici som sa nudila.

Keď ma po piatich týždňoch od hospitalizácie pustili domov, bola som síce v realite , no úplne apatická, stále unavená a bez energie. Pociťovala som duševné prázdno a len prežívala zo dňa na deň. Asi tri mesiace nám ešte varila moja mama so sestrou a o deti sa staral môj muž, ktorý bol v tom čase nezamestnaný. Po troch mesiacoch od prepustenia z nemocnice len vďaka silnej motivácii, ktorou mi boli moje deti, som sa začala starať o domácnosť a o rodinu. Šlo to s ťažkosťami, ale šlo. Z týždňa na týždeň, z mesiaca na mesiac to bolo lepšie.

Vďaka mojim blízkym som sa dostala z najhoršieho a učila som sa s psychickým ochorením existovať. Nebolo a nie je to ľahké. Behom ďalších rokov prišli ďalšie epizódy ochorenia, ďalšie hospitalizácie, ďalšie diagnózy a invalidita.

Prečo to píšem? Pretože som si vo svojich tridsiatich troch rokoch pripadala nielen fyzicky ale aj psychicky zdravá. Mala som dojem, že mám len problémy s nespavosťou a z toho vyplývajúci nedostatok energie. Myšlienku, že by som mala s tým zájsť psychiatrovi alebo psychológovi, som si nepripúšťala. Veď tam chodia psychicky nevyrovnaní ľudia a ja som sa vždy so všetkým, čo ma postretlo, vedela vyrovnať. Verila som, že aj toto moje „horšie“ obdobie zvládnem. Ani nikoho v rodine nenapadlo, že nespavosť, celková fyzická i psychická únava, nedostatok energie sú príznakmi depresie a mala by som to riešiť. Nikoho nenapadlo, kam to môže až zájsť, že môžem úplne zísť z rozumu, stratiť kontakt s realitou. Mala som dlho dojem, že môj život sa zo dňa na deň obrátil na ruby. Pritom to vôbec nebolo zo dňa na deň. Predchádzalo tomu dosť dlhé obdobie, čo moje vnútro rozožierali rôzne problémy a pochybnosti. Sama seba som psychicky zničila.

Svoj príbeh znova a znova opisujem vo svojich článkoch s vierou, že sa z neho možno niekto poučí. S vierou, že niekto, kto sa podobne trápi, včas vyhľadá psychológa alebo psychiatra. S vierou, že sa tým narušia tie bariéry, ktoré nám bránia vyhľadať terapiu, že nebudeme podceňovať príznaky depresie a vravieť depresívnemu človeku: „však sa vzchop, to zvládneš“, pretože sám, bez odbornej pomoci, to zrejme nezvládne. Rada by som, aby sme si uvedomili, že naše duševné zdravie je rovnako krehké a nemenej dôležité ako to fyzické.

Teraz najčítanejšie