Denník N

Povinná jazda

Viem, súdim ju, ale spískali to dospelí…

Slnko, cítim ho, akoby mi sedelo na viečkach. Omyl, nie je to celkom tak, len slnečné lúče sa mi dobýjajú do izby. Pekný deň, prebleskne mi hlavou hneď, ako otvorím oči. Ešte spať, poviem si a už ležím obrátená na druhom boku. Kdeže, nič také, z bytu nad nami zvuky, priamo nad mojou hlavou. Všelijaké, ťažko identifikovateľné, ale poriadne nepríjemné. Upratuje, naša poriadkumilovná suseda. V poriadku, ale tak skoro by nemusela.

Sobota, lenivý deň, ako pre koho, tá nad nami to neakceptuje. Jedujem sa, mám po nálade. Nevyspať sa, znamená pre mňa byť zlá. „Dobré ráno,“ zdravím matku. Opätuje pozdrav, rozhovorí sa. Nie, počúvať ju, je to také nepríjemné, len som vstala, potrebujem rozbeh. Raňajky, zohrievam si čaj v mikrovlnej rúre. Vonia mi pod nosom, ale káva by mi spravila lepšiu službu. To by nesmela byť doma matka, v jej prítomnosti je tento nápoj pre mňa tabu. Ešte si mladá, opakuje dookola, akoby ju iné v mojom veku nikdy nepili. Hlúposť, tie fičia na inom, matka by otvárala oči. Nemoderná je, neviem, ani rokov toľko nemá.

Pečivo, drobím ho v prstoch, suché je, dávam si ho do úst po maličkých kúskoch. Nešmýka sa dolu hrdlom, zalievam ho dávkou čaju. Nič moc, raňajky korešpondujú s mojím prebudením. Ešte som nedojedla, už mi tlačí kvietkovanú tašku do ruky. „Skoč mi do obchodu, máš tu aj zoznam.“ Neznášam to, otravuje ma a spisuje mi, čo mám kúpiť. Ako malá, vôbec sa nevie správať, stačilo mi to predsa povedať. Pamäť mi ešte slúži. Nič, kašlem na to, provokovať nebudem, zmenu aj tak nedosiahnem. Beriem tašku a vytrácam sa z bytu, nech to mám za sebou.

Nakúpené, úloha splnená, ale čo s druhou polovicou dňa. Ešte horšie, nezabúda mi to pripomínať. Nechcem sa zúčastniť, ale musím. Rodina, otec, slová mne veľa nehovoriace. Nemôžem za to, žijem tak od mala, na vine je ona. Viem, súdim ju, ale spískali to dospelí. Ja som len prišla na svet, trochu chcená, trochu nie. „Idem, maj sa,“ kývnem jej na rozlúčku. Pozerá po mne, najradšej by mi nadiktovala, čo si mám obliecť. Nie, do týchto tajov ju nepúšťam.

Dvere, stojím pred nimi, stláčam zvonček. Snaživo, aby ma počuli, je to dohodnuté. Muž, vysoký, čierny s miernym pupkom, púšťa ma dovnútra. „Ahoj, dcérka,“ nasleduje objatie. Prežijem, je to môj otec, ale nemusím, nie som na to zvyknutá, s matkou nič podobné nepraktizujem. Iná rodina, aj zvyky, viem. Vo dverách ona, drobná blondína, zdravíme sa, nič viac. Nemám k nej vzťah, ani nechcem.

Izba, pustený televízor. Kráčam, presne viem kam. Za ňou, čaká ma, okamžite sa rúti oproti mne, ruky vystreté, tvár sa jej formuje do úsmevu. Tá jej úprimnosť, vidím jej ju na očiach. „Ahoj, moja,“ túlim ju, len čo sa dostane až ku mne. Nádherná, chvíľu som ju nevidela, zase sa zmenila. To sú deti, rastú ako z vody, hovoria dospelí. Súhlasím i keď do ich sveta ešte nepatrím. No moment, práve teraz sa tak cítim, beriem si ju do náručia. To je pocit, akoby bola moja, patrila iba mne. Teší sa, jej útle pršteky sa mi hrajú s vlasmi, občas mi prebehnú po tvári. Hovorím s ňou, nesiem ju ku knižkám, to je jej svet, miluje ich. Sedím, ona na mojich kolenách a čítam. Ani nedýcha, ústočká pootvorené, hlce každé moje slovo. Mám ju rada, rovnako, ako ona mňa. Moja malá sestra. Nevlastná, pichne ma pri srdci, znie to tak škaredo. Nevadí, aj tak ju mám rada, vlastne sem chodím len kvôli nej.

Teraz najčítanejšie