Nové šaty pre starý Trenčín

Ako prezrádza citácia z Trenčianskych novín, mestské jadro s jeho funkciami spoločenskými, obchodnými i reprezentatívnymi nestíhalo od polovice 60. rokov reflektovať potreby rozširujúceho a zväčšujúceho  sa mesta. Okrem nevyhovujúceho stavu objektov bolo nadmerne zaťažené dopravou, dobové články miestnej tlače napríklad prinášajú sťažnosti Trenčanov, že „prejsť na druhú stranu Palackého ulice trvá niekedy aj päť minút“. Táto situácia viedla predstaviteľov mesta k plánom na prestavbu a novú výstavbu v týchto miestach. Centru mesta malo okrem nového dopravného riešenia priniesť i toľko potrebnú obchodnú sieť, ubytovacie, stravovacie i kultúrne zariadenia, daňou za to však mali byť (a aj boli) rozsiahle a často mimoriadne necitlivé asanácie, ktoré zmenili tvár ulíc v mnohých prípadoch na nepoznanie.

Vízie 50. a 60. rokov

Plán na nové usporiadanie tejto historicky významnej časti mesta vznikol už v rokoch 1956 – 1957, kedy bola vypísaná architektonická súťaž na riešenie takzvaného „Predmostia“ (priestor pred nástupom na starý cestný most- okolie dnešného Prioru, Štúrovo námestie, Vajanského, Jaselská ulica a pod.). Pôvodným konceptom bolo budovanie obrovských námestí, ktoré by boli vhodné na organizovanie masových prorežimných demonštrácií. Od tohto konceptu sa však neskôr, našťastie, upustilo a pristúpilo sa k realizácii prestavby v o niečo prijateľnejšej mierke.

Pozrime sa spoločne, aké boli pláne vtedajších inžinierov, architektov, urbanistov a radných pánov.

Oproti asanáciám, ktoré prebehli, a ktoré som spomínal napr. v blogu o prestavbe Hviezdoslavovej ulice, boli pôvodné plány odvážnejšie. Uvažovalo sa i s asanáciou blokov na Štúrovom námestí, a to v dvoch alternatívach: buď s prepojením Mierového a Štúrovho námestia (ostala by stáť iba mestská veža a synagóga ako solitér uprostred obrovského nového námestia) alebo s prepojením Štúrovho námestia a dnešným priestorom pred ODA. K realizácii týchto megalomanských plánov nedošlo a Štúrovo námestie si tak zachovalo takmer nezmenenú tvár (okrem zmeny na jeho dolnej strane v súvislosti s výstavbou budovy Okresného národného výboru).

Dobové články nám čiastočne odhaľujú pohľad do plánov a mysle architektov. Niektoré z nich boli uskutočnené- napr. nová administratívna budova štátnych a straníckych orgánov „doskového charakteru, voľne stojaca v zeleni“, ktorá bola skutočne vystavaná na zbúranisku južnej strany Sládkovičovej a Hviezdoslavovej ulice a Ľudového hájika. Čiastočne sa realizovali i obytné vežiaky v priestore ulíc Hviezdoslavova a Hollého- vežiaky však boli posunuté smerom na Horný Šianec. Uskutočnila sa takisto stavba veľkého hromadného parkoviska pri OD Prior a za blokmi Hviezdoslavovej ulice.

Z tých nezrealizovaných stavieb vyberáme napríklad panoramatické kino, ktoré bolo plánované na Hviezdoslavovej ulici, vodné plochy a plastiky, ktoré mali esteticky dotvárať nové priestory centra, Dom služieb, ktorý mal nahradiť blok medzi Vajanského ulicou a Štúrovým námestím či pasáž kioskov, kde mal podľa dobovej tlače „nepretržite pulzovať predaj“. Jednou z dominánt nového centra malo byť i divadlo, ktoré sa však nerealizovalo. Kultúrny stánok zodpovedajúcej kvality a veľkosti však Trenčín v roku 1985 nakoniec dostal, a to v podobe Okruhového domu armády. Tejto stavbe sa budem venovať v samostatnom blogu.

Výstavba Hotela Laugaricio a OD PRIOR

Prvou lastovičkou, ktorá započala prestavbu centra, sa stal deväťpodlažný Hotel Laugaricio z montovaného betónu. Ten nahradil časť zasanovanej Vajanského ulice a bývalé trhovisko, ktoré sa v týchto miestach nachádzalo.  Hoci pôvodne bol plánovaný ako stavebná súčasť OD Prior (na spôsob Hotelu Kyjev a OD Prior na Kyjevskom námestí v Bratislave), nakoniec bol postavený ako solitér. Takisto v pôvodných plánoch mal mať až 12 a nie deväť podlaží. K „nižšej verzii“ sa pristúpilo preto, lebo vtedajšie výrobné možnosti boli obmedzené a nedokázali zabezpečiť materiál na výstavbu 12-podlažnej budovy. Prvé práce na stavbe boli uskutočnené v októbri 1966. Po svojom otvorení sa stal najlepším hotelom v meste, keďže historickému Hotelu Tatra na Námestí Ľudových milícií (dnes Námestie SNP) sa nevenovala v tých časoch pozornosť, aká by mu prináležala. Hotel Laugaricio mal po otvorení cirka 150 lôžok.

O pár rokov neskôr sa pridal k hotelu aj Obchodný dom Prior, ktorému som sa venoval v osobitnom blogu. Neskôr potom nasledovali rozsiahle asanácie bližšie k Brezine, najmä na Hviezdoslavovej ulici, ktorým som už tiež venoval osobitný článok.

Nové dopravné riešenie centra mesta

Ako už bolo spomenuté, problémová bola v centre aj dopravná situácia. Doprava z cestného mosta (hlavný ťah na trase Bratislava – Žilina) ústila pôvodne do svetelnej križovatky ulíc Palackého, Štúrovho námestia a Obrancov mieru (dnes Kniežaťa Pribinu), odkiaľ ďalej pokračovala priamo po Palackého ulici a popred Hotel Tatra cez Námestie Ľudových milícií na Ulicu SNP (dnes Ul. gen. Milana Rastislava Štefánika). V smere na Soblahov a Zvolen sa dalo dostať po Ulici obrancov mieru, popred Kino Hviezda a následne po Rozmarínovej ulici, v opačnom smere od Námestia sv. Anny (vtedy Gottwaldovo námestia) išla doprava zas cez Hviezdoslavovu ulicu a Štúrovo námestie.

Statická doprava bola zabezpečovaná primárne na Mierovom a Štúrovom námestí, teda v absolútnom jadre mesta, čo bolo nežiadúce. Nežiaduci bol aj stav, kedy bolo jadro zahltené dynamickou dopravou, a to najmä na Palackého a Hviezdoslavovej ulici a Námestí Ľ. Štúra. Ako riešenie bolo vybraté pretrasovanie prieťahu štátnej cesty I/61 po rozšírenej Hasičskej ulici s jej vyvedením do priestoru Ulice obrancov mieru a odtiaľ buď priamo na starý cestný most (smer Bratislava) alebo ďalej popred Kino Hviezda v smere na Zvolen.

Toto dopravné riešenie odbremenilo historické jadro od tranzitnej dopravy, umožnilo „vypratať“ statickú dopravu na Palackého ulicu, kde miesto hlavnej cesty vznikla miestna komunikácia s parkoviskom a v neposlednom rade predchádzalo i vzniku pešej zóny na Hviezdoslavovej ulici, ktorá patrila medzi prvé na Slovensku.

Záverom

„Nové šaty“ plánovačov zo 60. rokov zadefinovali centrum mesta Trenčín tak, ako ho poznáme dodnes. S prieťahom štátnej cesty po Hasičskej, parkovaním na Palackého, nevyužitým hodnotným priestorom medzi Palackého a Pribinovou ulicou a dlhou pešou zónou plynulo vedúcou od Braneckého ulice po Hviezdoslavovej, Sládkovičovej až na Mierové námestie. Modernizácia železničnej trate a prekládka koľajníc v centre otvárajú možnosti, ako posunúť celé centrum až na dotyk rieky Váh, ako je tomu v moderných európskych mestách. Na pleciach urbanistov a predstaviteľov mesta je teraz zodpovedná úloha, ušiť opäť „nové šaty“ pre Perlu Považia. Šaty, za ktoré sa nebudú musieť generácie, ktoré prídu po nás, hanbiť.