Názory niektorých predstaviteľov slovenských kresťanských demokratov (tých, čo sú dnes z rôznych príčin mimo KDH) na vývoj na východ od našich hraníc, a na to, aké majú byť bezpečnostné záruky pre Slovensko, sú vo vnútropolitickej debate dodnes dôležité.

V kresťanskej demokracii sa od roku 1990, aj keď mnohokrát po zložitých, ale otvorených diskusiách, nakoniec vždy presadila pro-európska a pro-transatlantická stratégia rozvoja Slovenska. A rozvoj spoločnosti na základoch demokratického kapitalizmu, ktoré brilantne definoval a popísal americký katolický filozof a diplomat slovenského pôvodu Michael Novak.

Preto je zarážajúce sledovať posledný názorový vývoj a verejné vystúpenia mnohých predstaviteľov kresťanskej demokracie, ktorí sa v zlomových okamihoch Mečiarovej éry a následného dynamického reformného vývoja, nesporne výrazne pričinili o súčasnú prosperitu a bezpečnosť slovenských občanov.

S názormi Jána Čarnogurského už nemá zmysel polemizovať, ako s niekým, kto popiera historické alebo aj súčasné fakty a udalosti, pretože sa zmenil už len na ideologického propagandistu Putinovho Kremľa. Autor tohto blogu sa s ním dostal do verejnej polemiky hneď po jeho nástupe do kresla ministra spravodlivosti po porážke Mečiara na jeseň 1998.

Čarnogurský svoju prvú zahraničnú cestu ako minister nasmeroval do Moskvy. Ruskú metropolu šokujúco po návrate popísal ako pokojné a prosperujúce veľkomesto a spochybnil existenciu hlbokej ekonomickej krízy v krajine. Bolo to presne v čase, keď Rusi prichádzali v krachujúcich bankách o svoje úspory, rubeľ a štátny rozpočet sa zrútili spolu s cenami ropy a plynu a platobne neschopné Rusko sa ocitlo na pokraji bankrotu.

Je nepochopiteľné, ak aj ďalší, čo sa zaslúžili o demokratické Slovensko, pokračujú v štýle Čarnogurského ignorovať reálny vývoj na východ od našich hraníc, a ignorujú alebo skresľujú súvislosti, ktoré sa priamo dotýkajú bezpečnosti Slovenska. Naposledy tak urobil vo svojom blogu Vladimír Palko, predseda parlamentného výboru pre obranu a bezpečnosť po víťazstve demokratickej opozície nad Mečiarom v roku 1998, a neskôr aj minister vnútra.

Skresľovanie Havla a vplyv vývoja v Rusku na NATO

Palko obhajuje kritický postoj SNS k rokovaniu Bratislavy s USA o poskytnutí finančnej pomoci na modernizáciu dvoch vojenských letísk v Kuchyni a Sliači, ktorý opiera o možnosť trvalej vojenskej prítomnosti amerických vojakov na území Slovenska. Cituje v tejto súvislosti z pamätného prejavu prezidenta Václava Havla pred americkým Kongresom vo februári 1990, v ktorom Havel vyslovil nádej, že demokratická Európa čoskoro nebude potrebovať pre svoju obranu prítomnosť amerických vojakov, ktorí sa budú môcť vrátiť domov.

Lenže Palko už z ním uvedeného citátu zabúda zdôrazniť podmienku, ktorú Havel pre takýto optimistický pozitívny vývoj v Európe definoval: „..čím dřív, rychleji a pokojněji se Sovětský svaz začne ubírat po cestě skutečné politické plurality, respektu k právům národů na svébytnost a fungující, tedy tržní ekonomice, tím lépe bude nejen pro Čechy a Slováky, ale pro celý svět,“ povedal Havel.

Toto je kľúčové: vývoj v Moskve sa po rozpade Sovietskeho zväzu bohužiaľ neuberá tým smerom, ako si prial Havel. Za vlády prvého prezidenta Borisa Jeľcina Rusko postihla už spomínaná hlboká ekonomická kríza, ktorá hrozila prerásť do kolapsu celej krajiny. Neskôr, už za vlády Vladimira Putina, sa síce Rusko aj vďaka prudkého nárastu cien ropy a ďalších surovín ekonomicky spamätalo, ale súčasne sa začalo agresívne správať voči svojim bezprostredným susedom.

Palko opakuje známu vec, že americkí a európski lídri dávali pri rokovaniach poslednému sovietskemu prezidentovi Michajlovi Gorbačovovi a spočiatku aj Jeľcinovi ústne ubezpečenia, že po stiahnutí sovietskej (ruskej) armády z vazalských krajín stredo-východnej Európy (vrátane Česko-Slovenska) nedôjde k rozšíreniu NATO. Lenže samotný Gorbačov už v minulosti priznal, že tieto prísľuby neboli jasne definované a nemali záväzný charakter.

Čo však záväzný zmluvný charakter malo a má, sú zmluvy medzi následníckymi štátmi Sovietskeho zväzu (Spoločenstva nezávislých štátov) o vzájomnom rešpektovaní suverenity, územnej celistvosti a nedotknuteľnosti hraníc, ktoré Rusko podpísalo aj s Ukrajinou a Gruzínskom. Záväzné bolo a je aj Budapešťanské memorandum z decembra 1994, ktorým sa Ukrajina vzdala svojho jadrového potenciálu (v tom čase tretieho najväčšieho na svete!) výmenou za garanciu svojej nezávislosti, hraníc a územnej integrity. Garantom bolo práve Rusko spolu s USA a Veľkou Britániou.

Ak teda kritizujeme prehlbovanie vojenskej spolupráce Slovenska s USA (ak odmyslíme sám fakt, že sme oficiálnymi spojencami v NATO), pomáhajúc si pritom citáciami prezidenta Havla, či rokovaniami pri rozpade Sovietskeho zväzu, potom nemôžeme  ignorovať aktuálne udalosti na Ukrajine a v Gruzínsku. Tie porušujú minimálne platné zmluvy týchto krajín s Ruskom, nehovoriac o zmluvách v rámci Organizácie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (OBSE) či OSN. Nie nejaké údajné prísľuby o nerozširovaní NATO, či dokonca nejaké kuloárne úvahy o možnom členstve Ukrajiny či Gruzínska sú podstatné, pretože neboli nikdy oficiálne vyslovené a tobôž dohodnuté. Ale podstatné sú skutočné platné zmluvy – a tie boli a sú Moskvou porušované!

Ak niekto tvrdí, že sa nás narušenie právoplatných a medzinárodne uznaných hraníc nášho bezprostredného suseda netýka, súčasne popritom ešte spochybňuje našu spoluprácu v rámci NATO, potom nechápe, že ani hranice Slovenska nemusia byť v budúcnosti bezpečné. Ak niekto dokonca obhajuje anexiu Krymu, potom priamo ohrozuje a zrádza elementárne bezpečnostné, ekonomické či sociálno-kultúrne záujmy občanov Slovenska.

Naši „chamberlainovci“ a novodobý Mníchov

„Ide o udalosti mimo Európskej únie. Je to vnútorná záležitosť dvoch krajín mimo Únie,“ hovorí o agresii Ruska voči Ukrajine a anexii Krymu iný kresťanský demokrat, ktorý je aktuálne aktívny v zoskupení Sme rodina aj ako líder jeho kandidátky do Európskeho parlamentu, Peter Pčolinský. Vo svojom rozhovore hovorí veľmi správne o potrebe dodržiavania pravidiel v rámci členských krajín EÚ. Avšak pri dianí mimo hranice Únie, doslova hneď za slovenskými humnami, dodržiavanie pravidiel (spomínaných medzinárodných dohôd) už nepovažuje za našu záležitosť.

Toto hovorí politik, ktorý pochádza z krajiny, ktorá podobne, ako Ukrajina, len nedávno získala nezávislosť. Z krajiny, ktorá vo svojej nedávnej histórii zažila Mníchovský diktát spojený s Viedenskou arbitrážou na úsvite 2.svetovej vojny, keď prišla v prospech svojho suseda o podstatnú časť južného územia vrátane Košíc. A bola obeťou invázie vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a následnej vyše 20-ročnej okupácie Sovietskou armádou.

Je zarážajúce sledovať, ako práve tí slovenskí politici, ktorí najviac hovoria o suverenite svojej krajiny, upierajú túto suverenitu svojim bezprostredným susedom. „Otázkou je, či má Únia reagovať na čokoľvek, čo sa na svete udeje. Ako reagovala na teroristický útok na Novom Zélande? Alebo na Srí Lanke? Otrockú prácu detí v Nigérii?,“ kladie si ďalej rečnícke otázky v odpovedi na otázku o anexii Krymu poslanec Pčolinský.

Porovnávať teroristické útoky zbabelých teroristov na moslimské a kresťanské chrámy, či prácu detí v Afrike s násilným vojenským obsadením a zabraním časti zvrchovaného územia našej susednej krajiny jednou z kľúčových európskych veľmocí je nielenže hlúpe a nezmyselné, ale doslova nebezpečné – pre samotných občanov Slovenska!

Pčolinský a ďalší slovenskí politici s podobnými postojmi sú „dôstojnými“ nasledovníkmi expremiérov Británie a Francúzska, Chamberlaina a Daladiera, ktorí s podobným prístupom dovolili v roku 1938 v Mníchove Hitlerovi rozložiť Československo. Oni si tiež mysleli, že sa to ich občanov netýka, a že takto zachraňujú mier a prosperitu vo svojich krajinách a v celej Európe. Dnes vieme, ako sa mýlili. To sme sa naozaj nepoučili?!

Slovensko proti svojim susedom?!

Ukrajinci a Moldavania chceli byť po vzniku svojich krajín neutrálni. Ukrajinci si dokonca mysleli, že im neutralitu spolu s nezávislosťou a mierom v ich krajine garantujú svetové mocnosti prostredníctvom Budapešťanského memoranda. Dnes už vedia, akí boli naivní, keď dôverovali svojej „mimoblokovej neutralite“ a svojmu najväčšiemu susedovi.

Časť územia oboch krajín (Podnestrovsko a východný Donbas) kontroluje armáda Ruskej federácie a jej miestne bábky, pričom časť Ukrajiny – Krym – Rusko priamo zabralo. Podobne je to v Gruzínsku, kde ruská armáda kontroluje Abcházsko a Južné Osetsko, pričom ruské tanky stoja len zhruba 1,5 hodiny jazdy od Tbilisi.

Bezpečnostnou prioritou a zárukou pre našich najdôležitejších susedov, ktorými sú Česi, Poliaci a Maďari, je NATO. Pre našich východných susedov, Ukrajincov, sa krajiny NATO stali priateľmi, ktorí im pomáhajú v rámci možností chrániť ich krajinu pred ďalšou agresiou Moskvy.

Palko na konci svojej úvahy napísal, že odpor SNS proti americkej investícii do slovenských vojenských letísk má racionálne jadro. Áno, ale len v takom prípade, ak sa chceme jej odmietnutím takto vyčleniť z prehlbovania bezpečnostnej spolupráce s našimi spojencami a bezprostrednými susedmi. So všetkými rizikami pre každodennú bezpečnosť a prosperitu všetkých občanov Slovenska a s následnou nedôverou našich susedov voči nám. Lebo toto je zase logický dôsledok takéhoto „racionálneho jadra“ podľa SNS a Palka.