O stave mysle predsedu parlamentu

S láskavým čitateľovým privolením si ho dovolí úvod textu vyrušiť dvoma citáciami, nakoľko márne je hľadanie zmysluplného slovného vyjadrenia emócie, ktorá ide z nasledovných citátov.

Predseda Národného zhromaždenia Československej republiky František Tomášek predniesol dňa 29. februára 1920 vo vzťahu k prijímaniu Ústavy ČSR nasledujúce posolstvo:

„Pristupujeme k najdôležitejšej úlohe Národného zhromaždenia. Ide o kladenie základných kameňov pre ústavné vybudovanie našej republiky. Prosím, aby ste mali všetci túto vysokú úlohu pred očami a aby ste sa ňou nechali celí preniknúť, aby odlesk tohto veľkého diela padol i na debatu, a konkrétne aby sa na ňu neprichytilo nič z prachu rozvíreného blízkosťou volieb, ako sme to mali príležitosť pozorovať pri niektorých nedávnych debatách. Každý z nás nech si je plne vedomý toho, že jeho slová budú poslúchané tisíckami, státisícmi, snáď miliónmi našich súčasníkov, a že hovorí tiež k tým, ktorí prídu po nás, k budúcim generáciám, ktoré sa budú znovu vracať k základom ústavy, ktorých vypracovanie je teraz zverené do našich rúk, a k prejednaniu ktorých práve pristupujeme.“

Predseda Slovenskej národnej rady Ivan Gašparovič sa v roku 1992 pri prijímaní Ústavy SR nechal počuť:

„Vládny návrh zákona Ústavy Slovenskej republiky ste dostali ako tlač Slovenskej národnej rady, spoločnú správu výborov Slovenskej národnej rady ako tlač Slovenskej národnej rady a dodatok k tejto správe vám bol rozdaný. Dodatočne vám bola doručená dôvodová správa k vládnemu návrhu Ústavy Slovenskej republiky. Všetci ju máte pred sebou. Štúdiu sme venovali dosť podstatnú časť. Ústavnoprávny výbor pripomienky spracovával do poslednej chvíle, venoval sa im veľmi zodpovedne. Prosil by som vás, aby sme pri prerokúvaní tejto ústavy zachovali parlamentnú dôstojnosť. Som rád, že moju poznámku ocenilo KDH. Ďakujem vám. Budeme rokovať ako sa patrí na poslancov tohto volebného obdobia Slovenskej národnej rady.“

Angličania by cítiac tú dichotómiu odkazov vzletne glosovali – It´s not a competency, it´s a state of mind.

Demokracia je diskusia

Parlament sa nám dáva spoznať ako inštitucionalizovaná forma sebaobmedzenia nositeľov moci. Prostredníctvom parlamentu ako zákonodarného a ústavodarného orgánu a v ňom zasadajúcich poslancov ľud vykonáva svoju normotvornú moc za účelom regulácie spoločenských vzťahov.

Aby normotvorba bola nadaná atribútmi demokracie, zachovávala si punc noblesy i vážnosti, rešpektovala historický odkaz parlamentarizmu a myslela na tých, ktorých vôľa sa v zastúpení prostredníctvom zasadania parlamentu vykonáva, proces tvorby práva v podmienkach parlamentnej demokracie rešpektuje princípy, bez ktorých sa do prvej ligy parlamentarizmu a jeho vyspelosti vykročiť nedá.

V prvom rade sa o slovo hlási pluralizmus. Strany zúčastnené na parlamentnej procedúre sa majú tešiť príležitosti sa s predkladanou a rozpravovanou vecou oboznámiť. Samozrejmosťou je právo zapojiť sa do diskusie o návrhoch a prerokovávaných témach, a to mnohorakými spôsobmi a formami.

Na komunikované plynule nadväzuje potreba zabezpečenia otvorenej diskusie zástancov konkurenčných názorov. Inak povedané, ochrana práv parlamentnej menšiny, alebo ak chcete opozície. Tým je zároveň zabezpečovaná kontrola vládnucej väčšiny.

Rešpektovaním prezentovaných premenných v legislatívnom procese a vo všeobecnosti v parlamentnom živote sa uplatňuje právo občianskej spoločnosti na prístup k normotvorbe a na informácie o prerokovávaných zámeroch a návrhoch, ktoré majú regulatívny dopad na spoločenské vzťahy a prostredie, v ktorých sa každý jeden z nás pohybuje a žije svoje životy.

Doplňme, že Ústavný súd vo veci II. ÚS 146/2016 charakterizoval parlament ako «inštitucionálny priesečník normotvorby a diskusie. Každý si spomenie na povestné Masarykovo „demokracie je diskuse“. A parlament je dokonalým spojením týchto demokracií. Aby mohol byť parlament normotvorcom, musí byť diskutérom. Hodnota parlamentarizmu a slobodnej diskusie je zvlášť cenná v krajine, ktorá neľahko hľadala slobodu prejavu, v krajine, ktorej zlomy v moderných dejinách boli práve naviazané na slobodu prejavu».

Stav mysle

Predseda parlamentu by mal držať ochrannú ruku nad vyššie opísanými princípmi, resp. v osobe predsedu parlamentu by sa opísané princípy mali zrkadliť. Svojím umom by mal napomáhať ich dodržiavaniu a presadzovaniu.

Aký formát osobnosti teda demokracia a diskusia spolu pre funkciu predsedu parlamentu hľadajú?

Pri kontakte s predsedom parlamentu by sme radi cítili prirodzenú bázeň, osobnosťou a slovom by mal obsiahnuť miestnosť, do ktorej vchádza s vedomím, že to on je tu pre nás. Nebojíme sa myslieť vo veľkom a priať si, aby sme stojac zoči voči predsedovi parlamentu počuli zvolať slobodnú dušu a videli hýbať osvietený rozum.

Samozrejmosťou je ctenie si písaných a nepísaných pravidiel, morálky a etiky. Životným príbehom (v najširšom slova zmysle) a erudíciou by nás mala osobnosť zvolená za predsedu parlamentu prirodzene presvedčiť o autentickosti jeho vznešených slov a zámerov, myšlienky by mali ponúkať jasný obsah a mať zrejmý demokratický vektor smerovania. Výstupy z jeho doterajšieho pôsobenia vo verejnom živote by mali byť overiteľné a uveriteľné, skrátka nie plagiát.

Predseda parlamentu stelesňuje v parlamente hlavu rodiny pripravenú slúžiť všetkým poslancom. Reprezentuje inštitúciu, nie v straníckom tričku svoju domovskú politickú stranu. Nie je hodné predsedníckej stoličky robiť z predsedníctva stranícku estrádu a rukojemníka prinízkych túžob frustrovaného politika.

Predseda parlamentu je styčný dôstojník (pozor, nie kapitán) medzi reprezentantmi držiteľov moci a ľudom, ktorému moc patrí, a ktorí ju vykonávajú práve prostredníctvom volených zástupcov. V mysli predsedu parlamentu by sa mala rozsvietiť kontrolka a upozorniť na prvoradosť záujmu verejnosti vždy, keď si vezme slovo a prehovára k poslancom alebo človečenstvu, a vždy v situácii, keď siahne po pere a má nutkavú potrebu spísať svoje myšlienky na papier v paragrafovom znení ako návrh zákona.

Očakávania vs. realita

Našim predstavám o formáte predsedu parlamentu nekonvenuje podpora kabinetného výkonu zákonodarnej moci a uzatváranie parlamentných chodieb pre novinárov, vylučovanie poslancov s opozičným videním sveta z rokovania pléna alebo limitovanie priestoru pre slobodnú parlamentnú diskusiu.

Pritom priestoru, kde by sa ktorýkoľvek predseda parlamentu váhou osobnosti, silou mandátu a podporou plodnosti diskusie mohol zaslúžiť o zvýšenie politickej kultúry, o predchádzanie neduhom v procese tvorby práva a o zvyšovanie percenta pravdepodobnosti, že právny poriadok bude mať hlavu a pätu, je viac než dosť. Príklad?

Škvrnou na mape čistoty normotvorby sú tzv. prílepky (inak zakázané § 6 ods. 2 zákona o Zbierke zákonov, ktorý normotvorci slušne ignorujú), kedy sa jedným zákonom novelizujú zákony navzájom obsahovo bezprostredne nesúvisiace, k čomu dochádza najčastejšie formou podaných pozmeňujúcich návrhov. Opísaný postup nezodpovedá bazálnym princípom právneho štátu, kam radíme zásadu predvídateľnosti zákona, jeho zrozumiteľnosť a zásadu jeho vnútornej bezrozpornosti.

Ďalším častým spôsobom prerokovávania legislatívnych návrhov, kde pluralizmus a právo verejnosti na oboznámenie sa s predkladaným návrhom krívajú na jednu nohu, je prerokovávanie návrhov zákonov v skrátenom legislatívnom konaní bez naplnenia zákonných predpokladov pre takéto skrátenie.

Ambíciou predsedu parlamentu na poli zvyšovania dôveryhodnosti parlamentu a kvality normotvorby by tak mohla byť idea vyššia než legislatívny zákaz konzumácie oblátok v priestoroch rokovacej sály.