Všetkým zástancom husákovskej normalizácie

S Jozefom Hrdličkom totiž absolútne nezdieľam jeho svetonázor, zdieľam s ním však životný priestor- a tým je mesto Trenčín. Práve pohľadom Trenčana by som rád pánovi predsedovi Hrdličkovi demonštroval na pár krátkych príbehoch, ako sa režim, ktorý obhajuje, zapísal do histórie mesta, na ktoré som hrdý, a ktoré milujem.

Príbeh prvý- demolácia historického mesta Trenčín

Od 50. rokov, už pár rokov po puči, ktorý komunisti nazývali vzletne „víťazným februárom,“ sa nové vedenie usilovalo o prestavbu centra mesta. Viac o týchto plánoch píšem vo svojom blogu. Tie najradikálnejšie, ktoré počítali napr. s totálnou asanáciou historického Štúrovho námestia alebo s odstrelom časti hradného brala, sa našťastie neuskutočnili a v 60. rokoch sa prestavba centra diala pomerne ukáznene.

Potom však prišli 70. roky a normalizácia, s ktorou je spojený práve Husák, ktorého Hrdlička v relácii obhajoval. A komunistické bagre sa zahryzli do rodinného striebra Trenčanov- historickej nákupnej Hviezdoslavovej ulice a ulíc v jej okolí. A ako prvé vzniklo na asanovaných (a predtým vyvlastnených, rozumej ukradnutých) parcelách sídlo komunistov- budova Okresného výboru KSS.

Nepomohli ani snahy vedenia MsNV, ktoré chcelo, aby sa výstavba nového sídla OV KSS a ONV realizovala na opačnom brehu Váhu. Tým by sa nielen zachovala historická ulica, ale pravý breh rieky by dostal zároveň impulz pre svoj ďalší rozvoj. To sa komunistom „z okresu“, kde boli, mimochodom, vo väčšine netrenčania, nepozdávalo, túto lokáciu považovali za málo dôstojnú pre potreby svojho okresného sídla. Ale taký bol systém, ktorý Husák predstavoval a Hrdlička obhajuje- rozhodovalo sa direktívne, zhora, o nás bez nás, bez úcty k občanovi a histórii. Viac o asanácii „Hviezdoslavky“ píšem v tomto blogu.

Okrem urbanistických škôd, kedy bola rozbitá stáročia a v určitej mierke budovaná štruktúra mesta a kedy bola táto ulica hmotou panelákov odstrihnutá od Lesoparku Brezina, ktorý je v tesnej blízkosti, avšak obohnaný desať metrov vysokým múrom, mala asanácia takmer polky centra i morálne škody. Pre mnohých Trenčanov v priebehu pár mesiacov zaniklo „ich mesto“, priestor, s ktorým boli stotožnení, a ktorý považovali za „svoj“. Už spomínaný blog som začal citáciou starého Trenčana, spisovateľa Kornela Földváriho, ktorý povedal kedysi v rozhovore pre Denník SME:

„Ja som Trenčín ako chalan naozaj miloval. To slovo nenávidím, ale tu mi nenapadá nič iné. Keď som bol na vysokej škole, chodil som domov každý týždeň. Nielen pre maminu kuchyňu, ale aj preto, aby som si sadol na bicykel a obišiel mesto. Videl som, že Kollárova štvrť je čistá a bol som veľmi pyšný. Šiel som ďalej, až niekde k mliekarni a mal som dobrý pocit, že Trenčín je taký aký je. Veľmi sa mi páčil. Vtedy to bolo úhľadné, pekné mestečko. Drobné, do ruky. Také vreckové vydanie knihy. A potom mi to moje milované mesto zbúrali.“

A záverom, dobu vystihuje aj úslovie, ktoré sa zachovalo medzi starými Trenčanmi, ktoré znie „Turci, mor a Androvič,“ a ktoré zaraďuje bývalého hlavného architekta mesta z dôb normalizácie medzi najväčších škodných historického mesta.

Príbeh druhý- pokusy o prepisovanie histórie slobodného kráľovského mesta

Falšovanie histórie, jej prepisovanie a prispôsobovanie si jej na svoj obraz sa ako červená niť ťahala celou érou vlády proletariátu, či to boli „ostré“ 50. roky alebo normalizované sedemdesiatky. Na to doplatil, samozrejme, aj Trenčín. A medzi prvými „letel“ symbol predvojnového Československa, generál Milan Rastislav Štefánik. (Ktorý musí paradoxne z vôle ľudu a RTVS bojovať o titul „Najväčšieho Slováka“ práve s niečím takým, ako je Gustáv Husák, pozn. autora.)

Generál Štefánik mal súsošie na začiatku mestského parku (dnes Park gen. M. R. Štefánika, za socializmu sprznený názvom Leninov sad). Na súsoší bola okrem generála zobrazená i slovenská rodina. A práve Štefánik bol tŕňom v oku vládnej garnitúry a tak dala v 50. rokoch súsošie odstrániť. Slovenská rodina skončila v depozitári, generál Štefánik, osobnosť, ktorému nikto z komunistických predstaviteľov štátu nesiahal ani po opätky jeho čižiem, skončil v zberných surovinách.  Jeden pracovník ho „aspoň“ autogénom dekapitoval, pričom hlavu generála schovával do roku 1989 zakopanú na dvore svojej záhrady v obci neďaleko Trenčína.

O premenovávaní ulíc sa širšie rozpisovať nemienim, pretože ju považujem za československý folklór. Ani pre netrenčanov nebude prekvapením, že pred reálnymi osobnosťami mestského a (česko)slovenského života dostali dočasne prednosť rôzni Gottwaldovia, Stalinovia, Zupkovia, milicionári či Fučíkovia.

Ďalším „majsterštukom“ bola snaha ONV Trenčín zmeniť v 70. rokoch historický erb mesta- baránka so zástavou na žrdi. Vtedy sa súdruhovia z okresu rozhodli, že príznačnejší pre Trenčín bude erb s ozubeným kolesom pred mestskými hradbami. Zasiahnuť museli opäť predstavitelia mesta, ktorí zvolali heraldickú komisiu a spoločne bojovali proti tomuto šialenému výmyslu svojich spolustraníkov. Ako kompromis bola „aspoň“ používaná dezinterpretácia reálneho významu erbu verziou o „spojitosti mesta s textilným a vlnárskym priemyslom.“

Príbeh tretí- stop diaľnici okolo Trenčína

Viacerí si isto pamätáte, ako končila dlhé roky diaľnica D61, kúsok za Piešťanmi. Za výjazdom Horná Streda boli „šrégom“ cez cestu umiestnené betónové bloky, diaľnica tu končila a motoristi museli v smere od Bratislavy na Žilinu a Trenčín pokračovať ďalej po „starej“ štátnej ceste cez Nové Mesto nad Váhom a centrom historického Trenčína.

Dôvod? Práve tu sa totiž začínal okres Trenčín. A hlavné slovo v stavbe diaľnice tu nemal zdravý rozum alebo výpočty hustoty dopravy, ale okresná poľnohospodárska správa v Trenčíne, ktorá nepovolila záber ornej pôdy v okrese, a to ani na stavbu takého významného diela, akým bola diaľnica. Úsek diaľnice D1/D61 Chocholná – Skala, teda vonkajší diaľničný obchvat mesta Trenčín, bol pritom v pláne asi 20 rokov. Realizácie sa však dostal až po Nežnej revolúcii. A tak sa svojvôľou poľnohospodárov priamo cez historický Trenčín premávali ťažké kamióny cirka o dvadsať rokov dlhšie, ako bolo potrebné.

Podobné rozhodnutia nezastavovali len stavbu diaľnic, ale napr. aj výstavbu sídlisk v Trenčíne a podobne.

Príbeh štvrtý- Trenčín bez vysokej školy

Je všeobecne známe, že pre Trenčín sa počas socializmu vžilo pomenovanie „Mesto módy“. Opomeniem teraz fakt, že ho mnohí starí Trenčania považovali za urážlivé pomenovanie, najmä v porovnaní s prvorepublikovou „Perlou Považia,“ a že sám osobne toto pomenovanie nemám rád. Pomenovanie Mesto módy vzniklo ako dôsledok vysokej koncentrácie textilného priemyslu v meste, najmä teda podnikov ODEVNÉ ZÁVODY a MERINA (ani tu nejde o žiaden „socialistický“ ekonomický zázrak, išlo o znárodnené podniky NEHERA A TIBERGHIEN z čias Prvej republiky, resp. monarchie). Napriek veľkému počtu textilných firiem, prítomnosti odevnej priemyslovky i odevnej učňovky, by ste však adekvátnu vysokú školu v meste hľadali márne. Dôvod- vedenie štátu rozhodlo direktívne o jej umiestnení do Liberca. Keď sa teda mesto Trenčín, bývalé uhorské župné mesto, vrátilo v roku 1996 tam, kam patrí- medzi 8 slovenských krajských miest, bolo potrebné narýchlo tento „deficit“ inštitúcií doháňať. A výsledok v podobe Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka bol, najmä v minulých rokoch, smutne preslávený…

Príbeh piaty- osobný

Na záver som si nechal príbeh osobnejší ako štyri predošlé. Je to príbeh mojej, žiaľ už nebohej, pani susedy, starej Trenčianky, pôvodom z Hviezdoslavovej ulice. Tá sa narodila začiatkom 40. rokov do rodiny cukrára, jej rodičia prevádzkovali od čias Prvej republiky cukráreň na rohu Hviezdoslavovej a Jaselskej ulice. Po príchode boľševickej totality im ich živnosť bola znárodnená, zariadenie a vybavenie ukradnuté a rodina mojej susedy bola z centra vysťahovaná na vtedajšiu perifériu mesta na Krížnu, dnes Jilemnického ulicu do pivničného vlhkého bytu.

Po štúdiu na Strednej ekonomickej škole (to bola bývalá a dnešná Obchodná akadémia Dr. Milana Hodžu, ktorého meno sa komunistom nehodilo „do krámu“) sa vydala, s mužom sa presťahovala do služobného bytu, aby si neskôr postavili rodinný dom so záhradou na okraji mesta. Na prelome 70. a 80. rokov však prišli predstavitelia mesta, a kus záhrady im za smiešnu náhradu vyvlastnili, aby v nej postavili novú ulicu… Suseda, narozdiel od Kornela Földváriho, svoje mesto milovala aj naďalej. A ani napriek plíživému spomienkovému optimizmu nezabudla na pravú podstatu režimu, ktorý tu predstavovali gottwaldovci či husákovci, a ktorý bol založený na absolútnej neúcte k jednotlivcovi, k jeho životu a súkromnému majetku.

—

Záverom chcem povedať, že neodsudzujem a priori celý rozvoj a vývoj mesta Trenčína za roky 1948 – 1989. Vzniklo tu viacero pozoruhodných stavieb, ktoré sa približovali či vyrovnali tvorbe zo západu. Veľa vecí, ktoré považujem za správne, sa však udialo primárne napriek, a nie vďaka komunistickej totalite, ktorá tu vládla. Z osobných stretnutí s posledným predsedom MsNV a zároveň prvým demokratickým primátorom mesta, pánom Štefanom Rehákom, viem, aký nekonečný a dennodenný boj, takpovediac „za zdravý rozum,“ museli predstavitelia mesta, ktorým skutočne záležalo na tomto meste, zvádzať- s nedostatkom financií, s nedostatkom kvalitných materiálov, so súdruhmi na okrese či ešte vyššie a podobne.

Som zároveň presvedčený, a relevantné ekonomické zdroje i vývoj Trenčína v Prvej republike tomu nasvedčujú, že keby bol po 2. svetovej vojne zachovaný demokratický režim rokov 1918 – 1938, mohol byť Trenčín krajším a bohatším mestom so zachovaným a zrekonštruovaným historickým jadrom. To sú však už špekulácie typu „keby bolo keby“…

Čo špekuláciou nie je, je fakt, že režim rokov 1948 – 1989 je slovenskou platnou a účinnou legislatívou vyhlásený za zločinecký. A tak sa správal aj v Trenčíne. A je úlohou nás, demokratov, aby sme to neustále pripomínali, hoci aj svojim rodákom.