Prekvapuje ma, koľko nenávisti sa za posledné roky objavuje, najmä na Facebooku. Aj ľudia, ktorí na profilovke vyzerajú ako milujúci rodičia, dokážu niekomu vulgárne vynadať, či dokonca želať smrť. A tento jav sa stal tak bežným, že v slovenčine už zľudovel ako hejt (z anglického hate – nenávisť).
Všímam si to aj v reálnom živote, mimo internetu. V MHD do vás niekto rovno drgne, lebo chce vystúpiť. O bezohľadnosti na cestách ani nehovoriac.
Veľa som rozmýšľal nad príčinami tohto správania (aj u seba). A prišiel som na týchto 5 dôvodov – inšpirácií na sebareflexiu a diskusiu.
1) Natlakovaná bezmocnosť
Po mnoho generácií sme na tomto území žili v neslobode a strachu. Sám som vyrastal v komunizme a veľmi živo si pamätám tú atmosféru, kedy bolo nebezpečné vyjadriť akýkoľvek názor – v škole, medzi kamarátmi, či dokonca aj v rodine, pretože agentom ŠtB mohol byť ktokoľvek, a dôsledky hrozivé – od vylúčenia zo školy až po gulag.
A tak sa milióny z nás snažili tú nespokojnosť držať v sebe, či „riešiť“ alkoholom a/alebo domácim násilím. :-(
Stav slovenského zdravotníctva, školstva, súdnictva, či polície tiež poriadne dokáže zvýšiť tlak.
Dlhodobá frustrácia sa nabaľuje, a tak mnohí/é stále chodíme ako také tlakové hrnce, a prebytočnú paru vypúšťame kade-tade. Niekedy stačí do takého hrnca iba nechtiac ťuknúť a vybuchne.
Vzniká to možno už v detstve – napríklad „dobrou radou“ od dospelých pri akomkoľvek konflikte, či nebodaj šikane – NEVŠÍMAJ SI HO/JU. Viete si predstaviť, že by ste to dnes poradili dospelému človeku, alebo že by to niekto teraz poradil Vám?
2) Ustrelený ventil
Mal som kedysi známeho, dal by sa označiť ako militantný antifašista. Neraz som ho stretol a vyzeral, že prišiel „z frontu“, najviac to bolo vidieť na jeho otlčených hánkach. Zakaždým ma však udivovalo to nadšenie, s akým rozprával, ako cez víkend zase zmlátil nejakých neonacistov.
„Čo by si robil, keby už žiadni náckovia neboli?“ – rypol som si.
„Ja už by som si niekoho našiel“, odpovedal.
Ja samozrejme tiež nie som svätý. Pri dome máme križovatku s prednosťou sprava, no nie všetci toto pravidlo ovládajú. A už som sa viackrát pristihol pri tom, ako dúfam, že niekoho takého včas „vymáknem“, a budem ho môcť triumfálne vytrúbiť. Ten opojný pocit morálneho víťazstva. Hm.
Internet nám tiež dáva veľa príležitostí, ako z bezpečia svojho bytu a s pocitom múdrejšieho niekomu vynadať za iný názor.
3) Strach z úprimnosti / konfliktu
Ohováranie – bežný spoločenský jav. Môže človeku prinášať pocit uspokojenia, spojenectva voči niekomu, komu sa bojím povedať svoj názor. Daný človek tak možno roky
netuší, že robí niečo, čo mi vadí. A ja zatiaľ za jeho chrbtom iba šírim jeho negatívny obraz.
Načo je to dobré?
A čo sa v takom kolektíve rozpráva o mne?
Jasné, nie vždy to je bezpečné či vhodné. Za seba poviem, že uvítam, ak mi niekto povie aj to, čo sa mu na mojom správaní nepáči. To podľa mňa prehlbuje/udržiava/čistí vzťahy. A sám sa to učím robiť.
Ak máme ohovárať iba preto, „aby reč nestála“, tak sa buď bavme osobnejšie, alebo si radšej nájdem iný program.
Niektorí ľudia žiaľ fungujú ako také smetiarske auto – celý deň (i dlhšie) hromadia svoju frustráciu a potom ju niekde vysypú – buď si nájdu nejakú „bútľavú vŕbu“, alebo sa vyzúria na internete, alebo do nich niekto nechtiac drgne a…
Čo nám bráni slušne a včas vyjadriť svoju nespokojnosť? Máme strach z eskalácie, väčšinou sa nám vybavia spomienky na to najhoršie. Samozrejme, vždy je dobré zvážiť možné riziká, ale moja skúsenosť je, že ak idem do konfliktu uvedomelo a empaticky, prináša to úľavu.
4) Majstry sveta v (seba)kritike
Všimli ste si hrubku v predchádzajúcom riadku? (ak nie, nevadí :-)
Sme tak naučení hľadať chyby, na druhých i na sebe, že potom radšej sami nerobíme nič, aby sme náhodou niečo nepokazili, a neboli vystavení kritike, či už vonkajšej, alebo vnútornej.
Koľkokrát nás v detstve za niečo kritizovali a koľkokrát v pomere k tomu chválili? A ako to teraz robíme my iným/sebe?
Donedávna som si myslel, že kritizovať (sa) je normálna ľudská vlastnosť. Moja supervízorka – skúsená staršia dáma zo Škótska – mi v tomto zásadne otvorila oči: „Vieš, Matúš, učila som vo veľa krajinách sveta, a v každej kultúre majú svojich vnútorných kritikov. Ale vy, Slováci, vy ste nimi úplne posadnutí, vy si ich priam sami chováte.“
5) Máme sa príliš dobre?
Nikdy v dejinách sa ľudstvo nemalo
tak dobre ako dnes – z pohľadu dĺžky života, zdravotnej starostlivosti, vzdelania, atď.
Z ekologického hľadiska sa však rútime do záhuby, a zdá sa, že na súčasný blahobyt nie sme pripravení ani psychicky.
Niekde vnútri sme všetci zvieratá, či členovia/ky svorky, kmeňa. Po tisícky rokov rokov medzi nami prebiehali ritualizované boje o hierarchické postavenie (=prežitie) na neverbálnej, verbálnej i fyzickej úrovni. Lenže veľká časť týchto prejavov sa už v dnešnej spoločnosti „nenosí“. A tak si to potom mnohí/é kompenzujeme autami, oblečením, tetovaním… A možno cítime, že to nie je úplne ono.
U seba som vypozoroval, že na jar sa nejakej časti vo mne veľmi uľaví a povie – PREŽIL SOM ZIMU. Kedysi to totiž vôbec nebolo samozrejmé – vojny, choroby, zranenia, prírodné katastrofy… O adrenalín v tých časoch určite nebola núdza. Dnes v porovnaní s takým stredovekom žijeme v raji – a to aj v prípade slovenského zdravotníctva, školstva, či sociálneho zabezpečenia. Akurát tá živočíšna časť v nás má z toho asi absťák. Odporúčam preto sa o ňu dobre = zdravo a bezpečne postarať – športom, hudbou, tancom, paintballom, bojovým umením…
Jednoducho sa zdravo vyzúriť, namiešať si v sebe svoj príjemný „hormonálny koktejl“, a byť tak viac v pokoji so sebou i svojim okolím.
