Denník N

Zero waste festival je nezmysel, tvrdí Michal Kaščák

Zábavný priemysel znie na prvé počutie oveľa čistejšie než rafinéria alebo iný ťažký priemysel. Pritom niekedy môže ísť o vyslovene špinavú záležitosť. Ak si organizátori nedajú pozor, môžu byť letné hudobné festivaly malými ekologickými katastrofami, produkujúcimi tony odpadu a zanechávajúcimi po sebe spustošené priestory. Tento apokalyptický scenár sa našťastie netýka festivalu Pohoda, a to aj vďaka študentom Univerzity Komenského v Bratislave (UK). O tom, či by mal byť festival zelenší, sme sa rozprávali s riaditeľom festivalu Michalom Kaščákom aj s prorektorom UK pre vonkajšie vzťahy Radomírom Masarykom. Vlani spolu otvorili dvere úspešnému projektu ECOmenius.

Prečo by hudobný festival mal byť ekologický? Vo svete sú predsa významnejšie kategórie znečisťovateľov životného prostredia než skupiny ľudí počúvajúce hudbu.

Michal: Je to preto, lebo si ten festivalový priestor vážime, lebo sme radi, že môžeme organizovať slobodný festival, a tiež preto, lebo to považujeme za prirodzené. Takisto ako sa staráme o kvalitu hudobného programu, kvalitu služieb a dávame dôraz na spoločenské témy, myslím si, že by bolo na mieste začať sa výrazne viac venovať ekológii. Snažíme sa, aby sme odovzdali miesto, kde sa festival koná, vždy v lepšom stave, než v akom sme ho dostali. Tých ekologických rozmerov je, samozrejme, viac, ale čistota a poriadok sú asi najviditeľnejšie.

Ako sa vyvíjal festival Pohoda do dnešnej podoby, teda do podoby jedného z najekologickejších festivalov v Európe?

Michal: Bolo prirodzené, že sme sa od začiatku snažili mať čistý festival, no nie vždy sa nám darilo. Ja sám som študoval na Prírodovedeckej fakulte UK a mnohí moji spolužiaci sú ochranári. Práve jeden z mojich kamarátov z vysokej školy ma kontaktoval a veľmi ma skritizoval za narábanie s odpadom. Stretli sme sa a spoločnými silami sa veci začali meniť. Nasledujúci rok sme už spolupracovali s neziskovkami a začali sme sa venovať ekologickému rozmeru systematicky. Ale v podstate od začiatku to bolo tak, že sme sa s odpadom snažili pracovať, len sme to dobre nevedeli a prvé roky festivalu presne tak aj vyzerali. Urobili sme niekoľko chýb, ktoré sme nasledujúci rok opravili, potom vyvstali ďalšie, znova sme ich opravili. Našťastie sme si to mohli vtedy dovoliť, lebo festival bol malý, nemal veľkú kapacitu, nemal veľkú rozlohu a ani takú podobu, akú má dnes. Boli sme vôbec prvý event v strednej Európe, ktorý separoval odpad. V čase vzniku rôznych „zelených“ organizácií sme už za sebou mali veľa reálnych krokov skôr, než sa stali trendom. A ja som veľmi rád, že sme sa tohto trendu dočkali. Samozrejme, je pravda, že s ním ľudia narábajú rôzne. Niektorí to robia formálne, iní to robia naozaj. A my sa snažíme byť tí, ktorí to robia naozaj.

Len posolstvo, že plasty sú „fuj“ a smeti patria do koša, teda nestačí. Čo znamená to naozaj? Sú to aktivity, ktoré na prvý pohľad nie je vidieť?

Michal: Takých vecí, ktoré nie je vidieť, je veľmi veľa. Týkajú sa napríklad energie, čo je veľká a trochu náročnejšia téma. Dopad z výroby energie generátormi a z pevnej siete je neporovnateľný, a to v neprospech generátorov. Snažíme sa, aby sme vedeli čo najviac energie pokryť zo siete, a nie je to ľahká operácia, pretože na letisku sieť nie je rozvinutá. Museli sme opraviť prívod a spraviť rozvody, čo nebola jednoduchá záležitosť finančne, technologicky ani logisticky. Stále musíme na festivale používať aj generátory, no každý rok sa nám podarí rozšíriť množstvo energie využitej z pevnej siete. Od minulého roka máme aj nabíjačku na elektromobily. Ďalej sa snažíme nemíňať pitnú vodu na veci, na ktorú ju netreba, napríklad na splachovanie. Vykopali sme na letisku tri studne, ktoré tiež nevidno. Snažíme sa ochraňovať aj zvieratá, ktoré tam žijú. Niekoľkokrát sme boli vyzývaní na to, aby sme robili postreky proti hmyzu, aby tam počas festivalu proste nebol. To sa nám zdá absolútne neprípustné. Všetko, čo tam žije pred nami, by tam malo žiť aj po nás. Takisto sa snažíme podporovať spoločné cestovanie na festival, jednak cez náš web a jednak vypravovaním špeciálnych vlakov a autobusov. My sami sa na festivale pohybujeme bicyklami alebo pešo a vyzývame k tomu aj umelcov, ktorých informujeme o ekologickom nastavení festivalu.

Patrí k tomu aj narábanie s odpadom zo splachovacích a chemických toaliet. Používa sa síce biologicky rozložiteľný materiál, ten však tak dobre nelikviduje baktérie v čističkách. V spolupráci s ochotnými ľuďmi z Trenčianskych vodární a kanalizácií sme napokon našli riešenie, aby nebola čistička jednorazovo zaťažená.

Zaznamenávate si úspechy a povedzme vývoj festivalu aj v číslach?

Michal: Zaujímavé je, že veľmi pokrivkáva jednotný prístup k spôsobu merania ekologických dopadov, čo je škoda, lebo práve v tom vidím prvý nevyhnutný krok na ceste k úspechu v ekologickom prístupe k festivalom. Keď túto otázku otvárame na konferenciách, často vidíme, že si každý festival vytvoril svoju vlastnú metodiku. Veľmi ťažko sa to porovnáva a dostávame sa k výsledkom, ktoré nie sú úplne pravdivé, keď nezahrniete, do akého detailu idete a či si zarátate napríklad aj prevoz umelca lietadlom na festival do odpadu alebo nie.

Nemám rád termín zero waste festival, ktorý sa začal používať. Je to úplný nezmysel. Keď príde headliner s desiatimi kamiónmi, zapne si všetky svetlá, všetky súčasti aparatúry a má za sebou tím tridsiatich ľudí, tak sa nedá hovoriť o nulovom odpade. Je to iba formálna nálepka, ktorá má zapôsobiť. Jedným z našich cieľov je dosiahnuť, aby sa počas festivalu vyprodukovalo na jedného návštevníka menej odpadu než počas jeho bežného dňa doma. V tomto ukazovateli sme už takmer dosiahli pomer 1 : 1, trošku v neprospech festivalu. Treba však povedať, že tam rátame aj odpad, ktorý vyprodukujeme pri príprave festivalu. Čiže tá hmotnosť trošku zavádza a netýka sa len návštevníkov. Pomaličky sa tak dostávame k úspešnej realizácii myšlienky, že je lepšie byť na festivale než doma, samozrejme, z hľadiska produkcie odpadu.

To, čo vidieť aj navonok, je čistota. Veľkou mierou k nej prispelo používanie vratných recyklovateľných pohárov. Návštevníci začali poriadok vnímať veľmi intenzívne a Pohoda je za to právom vychválená.

Michal: Britské festivaly nedávno prišli s masívnou iniciatívou Drastic on Plastic, ktorá bola v rámci festivalového sveta komunikovaná s obrovským nasadením a intenzitou, no jej minuloročným výsledkom bolo to, že zakázali na festivaloch slamky. Nám to pripadalo až komické. Už tretí rok máme plne kompostovateľný riad na celom festivale; plasty, okrem PET fliaš, sme vylúčili. Aj na tie sa snažíme nájsť nejaké riešenie, no nie je to jednoduché, lebo napríklad legislatíva neumožňuje čapovať vodu. To sú problémy, ktoré my sami nevyriešime, iniciujeme však zmeny. Aj vratné poháre by sme mali oveľa skôr, nebyť práve obmedzení z hygieny. Našťastie sa tento segment natoľko zmenil, že naši dodávatelia prišli s riešením, s ktorým súhlasila aj hygiena. Spočíva v tom, že sa nič neumýva na mieste, lebo na letisku nie je k dispozícii také množstvo pitnej vody. Každý použitý pohár sa odloží a následne sa vo veľkých várkach odváža do Brna, kde sa poháre umyjú.

Asi dva roky dozadu sme si na festivale prešli takým medzikrokom, keď sme ešte stále mali plastové maloobjemové poháre na víno alebo limonády. Chceli sme ich mať kompostovateľné, ale vtedy kompostovateľné vínové poháre neexistovali. Vrátilo sa nám to v zlom – aj v zbere, aj pri čistení priestoru sme nachádzali kusy plastu a bolo nám to veľmi ľúto. Pristúpili sme k tomu radikálne, všetky nápoje sa čapujú do menších vratných pohárov.

Zbytočným plastom teda odzvonilo, napokon sa tým zaoberá aj Európska únia. Ale čo s ostatným odpadom?

Michal: Vlani vzniklo ďalšie z našich unikátnych riešení. Sú to separačné stanice, kde sme začali spolupracovať s Fakultou sociálnych a ekonomických vied UK (FSEV UK) a podarilo sa nám vytvoriť taký perfektný systém, ktorý je ojedinelý v rámci svetovej festivalovej scény. Nie je len o tom, že vyseparujeme odpad, ale zdôrazňujeme, že odpad je zároveň aj surovinou. Celá aktivita má edukačný a komunitný rozmer, lebo sme vytvorili priestor, kde sa ľudia rozprávajú, ako triediť, a to nielen na festivale, ale aj doma. Z môjho pohľadu je to fantastická spolupráca a bol to jeden z krokov, ktorý bol okamžite cítiť v rámci festivalového priestoru.

Ako vám napadlo zapojiť do takejto aktivity študentov? Je to preto, že už majú vytvorenú určitú komunitu, alebo je to skupina, ktorá sa najskôr nechá zlákať na festival zadarmo?

Radomír: Tá komunita je tam asi kľúčové slovo. Zažil som, ako sa podobné aktivity snažia robiť viaceré festivaly, ale niektoré k tomu pristupujú viac formálne. V susednej krajine som napríklad videl, ako nahnali stovky brigádnikov do areálu festivalu. Obchádzali to tam s takým smutným, opusteným pohľadom a stránili sa očného kontaktu s návštevníkmi. Vyslovene čakali, kedy im skončí zmena a budú môcť ísť na nejaký koncert. To je presne to, čo v našom projekte nikto nechcel. Študenti fungujú tak, že prídu v partičkách zo svojich fakúlt, z ktorých sa už poznajú, a to už v stredu, t. j. deň pred tým, ako sa festival začína, čo je veľmi silný zážitok. Festivalový areál v deň pred vyzerá magicky. Stany už stoja, ale je tam akési ticho pred búrkou. Ten pocit úplne milujem. Potom zažijú moment, keď sa priestor napĺňa ľuďmi a festivalové monštrum jednoducho ožije. My ich potom vyzývame k tomu, že ich hlavnou úlohou je byť komunikátormi. Bavia sa s ľuďmi a s úsmevom sa im snažia vysvetliť, ako je to s triedením odpadu a stopou, ktorú spolu s festivalom po sebe nechávame.

Ako to vnímali návštevníci? Čakali ste, že sa toho chytia?

Radomír: Fascinovalo ma, keď som videl, ako niekto ochotne prešiel pár desiatok krokov a spýtal sa našich študentov, či môže toto hodiť tam a toto tam. Mohli odpadky jednoducho zahodiť do koša bez rozmýšľania. Jedna vec je, že festival je čistejší a odpad nie je potrebné toľko voziť autami, a druhá vec je, že ono to v tých ľuďoch ostáva. Videl som to po minulom ročníku, keď sme na jeseň pripravovali akciu na fakulte a prvé, čo sa naši študenti začali pýtať, bolo, čo spravíme s odpadom. Budeme mať recyklovateľné taniere? Aké budeme mať misky na jedlo? Ďalej v dôsledku tejto akcie padla otázka, čo robí fakulta s pokosenou trávou. Takže sa od mestskej časti momentálne snažíme získať kontajner na kompostovanie. Je úžasné, že aj takáto vec trvá ďalej. Predsa len zážitok na letnom festivale je pre ľudí niečo výnimočné a je to skvelé miesto, aby sa tam človek naučil niečo nové. Keď návštevníci vidia, že to funguje, je potom väčšia šanca, že im tie návyky ostanú.

A čo študenti, chcelo sa im do toho ísť? Čo im to dáva, keď sa zúčastnia festivalu ako dobrovoľníci?

Radomír: Minulý rok sme túto aktivitu realizovali prvýkrát, takže to ešte celkom nevieme posúdiť. Fakulty, ktoré majú tímového ducha, mali väčšie zastúpenie. Zaujímavé bolo zlomiť študentov, ktorí mali ísť na festival prvýkrát. Práve vďaka tejto akcii napokon zažili vynikajúce kombo: pôjdem na festival, nemusím platiť lístok, budú tam kamoši, mám vyriešené stanovanie v samostatnom kempe a všetko je vlastne fajn. Mnohých študentov som stretol potom aj na ďalších festivaloch, takže vyzerá, že sa im festivalový život zapáčil. Podľa mňa sme vychovali pár budúcich pravidelných návštevníkov a navyše aj slušných.

Michal: Často sa ľudia dostanú k otázkam, či dobrovoľníctvo nie je zneužívanie ľudí na to, aby robili zadarmo prácu, ktorá je inak platená. Pokiaľ ide o ekologické riešenia, keby sme išli tradičnou cestou a nerobili veci, ktoré na prvý pohľad nie je vidieť, finančne by sme si výrazne pomohli. Ekológia stojí totiž peniaze. Na druhej strane sú to podľa mňa skvelo investované peniaze, pretože sa to človeku v dlhodobom meradle vráti. Zároveň ľudia, ktorí na festival idú v pozícii dobrovoľníka, zažijú skvelý rozmer, ktorý dobrovoľníctvo prináša. Lebo v živote by nemalo všetko závisieť len od toho, koľko dostanem za niečo zaplatené, ale dôležitý a veľmi silný je aj komunitný rozmer, to, že vidia festival takpovediac spoza opony, vidia komunikáciu organizátorov s nimi aj s ostatnými, vidia chod festivalu od začiatku, teda deň pred tým, ako sa úplne rozbehne, vidia, ako narábame s priestorom, ako sa manažujeme, a myslím si, že študentom sa to v budúcnosti veľmi zíde. Ja by som to na ich mieste veľmi rád zažil. Mne je napríklad veľmi ľúto, že som si počas školy nemohol vyskúšať dobrovoľníctvo na nejakom festivale, lebo je to fascinujúce. Okrem toho majú k dispozícii lepší servis, majú vlastné zázemie, sprchy, toalety, sú úplne v centre diania, takže to za to určite stojí.

Do akej miery sa na Pohode separuje a spracováva odpad?

Michal: V separačných staniciach je sedem rôznych druhov odpadu a v bežnom areáli máme tri druhy – komunálny odpad, papier a plast. Triedime aj sklo, ale sklo je v podstate záležitosť backstageu, návštevníci by ho nemali mať so sebou. Sklo sa dá vyseparovať aj v separačných staniciach. Pokiaľ ide o plasty, v rámci separovania rozlišujeme dva druhy, potom je tam bioodpad, komunálny odpad, papier, kov a olej v rámci gastra. Práve gastrozóna je jednou zo zón, kde sme na tom donedávna neboli najlepšie. Ľudia nechávali na stoloch zvyšky jedál a nevedeli, čo s nimi. To sa nám podarilo rozumne odstrániť práve spoluprácou s dobrovoľníkmi. Kompostáreň je umiestnená v backstagei a tam sa kompostujú zvyšky jedla. Kompostovateľné riady sa zas presúvajú do inej a z toho potom využívame hnojivo v rámci revitalizácie centrálneho priestoru festivalu, kde kedysi rástli slnečnice.

Ako vyzerá práca separátorov? Chodia po areáli a pýtajú si odpadky alebo, naopak, chodia návštevníci za separátormi?

Radomír: Časť separátorov pracuje pri stanovištiach s kontajnermi, kam za nimi prichádzajú návštevníci. Skvelé je, že minulý rok existovala na sociálnej sieti skupina, kde vždy, keď niekto prišiel s nejakou kurióznou vecou, študenti zverejnili jej fotku a naša expertka na separovanie a recykláciu Ivana Maleš, inak tiež absolventka UK, pod ňu napísala, čo s tým. Notifikácie ďalej prevzali úlohu šírenia, a tak si ľudia v skupine mohli povedať: „Fúha, tak toto som netušil.“ Druhá časť dobrovoľníkov sa pohybuje v teréne, kde iniciatívne oslovujú návštevníkov.

Zrejme najväčším lákadlom pre študentov je samotný festival. Pozerajú sa naň len tak „zboku“ alebo si ho môžu aj výdatne užiť?

Radomír: Dobrovoľníci počas festivalu robia dokopy 24 hodín, to znamená, že dobrovoľníckej aktivite, čiže separovaniu a vzdelávaniu ostatných ľudí, venujú asi tretinu času. No ani ten dobrovoľnícky čas vôbec nie je stratený, je normálne, že dovidia na stage interpreta, na ktorého sa tešili, a zabijú tak dve muchy jednou ranou.

Michal: Zároveň úplne dokonale funguje komunikácia medzi dobrovoľníkmi. Ak v mojom pracovnom čase vystupuje nejaký interpret, ktorého proste „musím“ vidieť, určite sa nájde niekto, kto sa so mnou vymení. Filozofia je taká, že človek by mal mať osem hodín na prácu, osem na odpočinok a to, ako si rozloží tých zvyšných osem hodín, je už na ňom. Samozrejme, je tam dostatočný priestor na to, aby si užil festival.

Asi najefektívnejším riešením je motivovať samotných návštevníkov, aby sa sami správali ekologicky, v čom dobrovoľníci určite pomáhajú.

Michal: Áno. Motivácia samotných návštevníkov je dôležitá a práve tento rozmer podcenili naši kolegovia zo zahraničných festivalov, ktoré majú dlhú tradíciu. Napríklad sa stalo, že na festivale, ktorého generálnym partnerom je Greenpeace, sa tieto témy sformalizovali a vôbec sa nekomunikovali s návštevníkmi. Glastonbury mám inak mimoriadne rád, no oni akoby nechceli návštevníkov príliš zaťažovať a otravovať s tým, že zahoď veci tam, kam patria, a to, čo si si sem doniesol, si vezmi domov. Preto vlastne stanové tábory na festivaloch vyzerajú každý rok ako smetisko. U nás je to úplne inak a my tieto veci komunikujeme, aj keď je to náročné a je to výzva. Lebo ľahšie sa ukazuje na plastové ostrovy, ktoré sú tisíce kilometrov vzdialené, a vyhlasuje, ako sme proti tomu, než to začať riešiť priamo na mieste.

Pri porovnaní dvoch ročníkov s rozstupom päť až desať rokov musí každý návštevník uznať, že komunikácia tejto témy je zvládnutá fantasticky. Výsledkom vašej práce sú aj medzinárodné ocenenia.

Michal: Komunikácia takýchto aktivít môže byť dvojsečná zbraň, lebo ľudia môžu mať pocit, že nejdú niekam, kde sa môžu neviazane zabávať a zažívať divoké dni plné rokenrolu, ale idú do priestoru, kde musia byť dokonca o niečo viac organizovaní než doma. Ono to však nie je celkom pravda. Priestor na rokenrol je tam stále, ale oveľa lepšie sa zabáva v čistom prostredí. Ak má niekto rád neporiadok, môže si ho urobiť u seba v stane. Plus neporiadok sa robí ľahko a poriadok sa robí ťažšie. Máme však obrovské šťastie na návštevníkov a chceme zdôrazňovať tento rozmer. Vidíme, že keď sa o ňom verejne hovorí, tak návštevníci spolupracujú. Veď ide v podstate o priestor, kde prežívajú ten čas najintenzívnejšie práve oni. My ho prežívame sčasti v backstagei, umelci prídu, odídu, ale návštevníci sú tam celý čas a vidíme, že ak sa tie služby nastavia a dobre prezentujú, tak to ľudia vítajú a sú najlepšími možnými spolupracovníkmi. Sme veľmi hrdí na našich návštevníkov.

Andrea Schottová
Foto: Michal Kaščák, Anton Repka, Jakub Žec

 

 

Teraz najčítanejšie

Univerzita Komenského

Univerzita Komenského v Bratislave je moderná európska univerzita. V roku 2019 oslávila 100. výročie od založenia. Ako jediná slovenská vysoká škola sa pravidelne umiestňuje v celosvetových rebríčkoch najlepších univerzít sveta. Na 13 fakultách poskytuje najširší výber študijných programov (vyše 800) v troch stupňoch, pričom viaceré z nich sú na Slovensku jedinečné. Na výber je zo širokej škály oblastí ľudského poznania – od medicíny cez humanitné a sociálne vedy, prírodné vedy, matematiku až po teológiu. UK je výskumnou inštitúciou, ktorá zastrešuje stovky domácich i zahraničných vedeckovýskumných projektov. Viacerí študenti sú tak už počas štúdia súčasťou významného výskumu a môžu sa aktívne zapojiť do riešenia projektov a grantov či sa zúčastňovať na odborných stážach (aj v zahraničí). UK každoročne vysiela do zahraničia najvyšší počet študentov spomedzi všetkých slovenských vysokých škôl a prijíma aj najviac študentov z celého sveta, napríklad z Nemecka, Nórska, Grécka, Iránu, Rakúska či Islandu.