Denník N

Premiéra novej detskej rozprávkovej opery v SND

Opera SND v sobotu večer uviedla premiéru novej slovenskej opery pre deti Rozprávka o šťastnom konci. Autorom hudby je hudobný skladateľ Peter Zagar, autorom námetu a libreta Svetozár Sprušanský, text do veršov prebásnil Daniel Hevier. 

Hneď v úvode si dovolím vysloviť kacírsku myšlienku, že operu by možno bolo potrebné prepracovať. Nie preto, že by bola natoľko zlá, práve naopak. Skôr preto, že hudobne zaujala dostatočne na to, aby s jej prepracovaním malo zmysel strácať čas. Som si vedomý, že teraz hrozí nepochopenie mojich slov, preto sa ich pokúsim smerom k realizačnému tímu podrobne vysvetliť v analýze, ktorá tvorí úvod a jadro tohoto textu. Na záver potom čitatelia nájdu recenciu samotného sobotného predstavenia.

Keby bola premiérovaná detská opera hudobne fádna, tak by zjavne nemalo žiaden zmysel sa s jej prerábaním vôbec trápiť, veď načo aj. To ale rozhodne nie je tento prípad. Ja sa prihováram za jej zmenu (respektíve skôr dopracovanie) z toho dôvodu, že hudobný materiál, ktorý som si mal možnosť vypočuť na dvoch generálkach a potom znovu na sobotnej premiére, je v niektorých pasážach natoľko silný, že by bola škoda nezobrať nožnice a nezačať nekompromisne strihať tam, kde je len vata. A naopak, bolo by potrebné dokomponovať pasáže v druhej polovici diela. O tom všetkom podrobnejšie nižšie. Skôr ale než sa začnem venovať samotnej hudobnej stránke opery, je potrebné začať asi najprv na úplne inom mieste.

Najväčším problémom totiž je, že práve odpremiérovaná opera v podstate nemá príbeh. Ak by nešlo o rozprávku pre deti, možno by to ani tak veľmi nevadilo. Avšak v takomto žánri je dobrý a nosný príbeh jedným zo základných atribútov úspešnosti. Klasická rozprávka musí mať dobrú zápletku a jej postupnú gradáciu, ktorá nakoniec vyústi v dramatické rozuzlenie. Na konci môže byť aj krátke a výstižné morálne poučenie. Dôraz pritom kladiem na slovo krátke.

Rozprávka o šťastnom konci nám namiesto príbehu ponúka sled vzájomne prepojených obrazov. Morálne poučenie sa prvý krát objavuje už takmer 20 minút pred koncom a potom prichádzajú ďalšie a ďalšie poučenia neustále znovu, takže únosný pomer rozsahu samotnej dramatickej akcie k záverečnému posolstvu výrazne utrpel.

Keby sa niektoré ponúkané obrazy inscenovali hoci aj v úplne inom poradí, divák by ani nepostrehol nejakú zásadnú zmenu celkového vyznenia. Pri príbehu, ktorý má dobre vystavaný dej a aspoň trochu komplikovanejšiu zápletku, by však niečo také nebolo vôbec možné.

Rozprávka o šťastnom konci. Foto: Marek Malůšek

Treba ale jedným dychom dodať, že v prvom dejstve opery to až tak veľmi nevadilo. Jednotlivé obrazy totiž evokovali atmosféru prípravy na dramatické zauzlenie, ktoré by mohlo nastať v druhej polovici predstavenia. Všetko pôsobilo dojmom, že ide o nenápadné uvádzanie diváka do reálií budúceho deja. Postup, kedy rozohratiu skutočnej zápletky predchádza najskôr inscenovanie obrazov a scén, ktoré k protagonistov k zauzleniu deja neskôr dovedú, je predsa bežným dramatickým nástrojom. Princezné Zita, Zlata a Zora sú krátko pred koncom prvého dejstva vyzvané, aby v boji za záchranu ukradnutého šťastia uplatnili svoje výnimočné vlastnosti (aj tie negatívne), ktorými je každá obdarená, a tak divák má dôvod uveriť, že sa tak po prestávke naozaj udeje. „Kráľovná noci“ Belladona v tej chvíli stihne všetko ešte trochu viac zamotať, takže po skončení prvého dejstva je konštelácia všetkých dramatických prvkov potrebných na to, aby sa nejaký príbeh už konečne začal odvíjať, celkom dobre rozohraná.

Po prestávke však namiesto očakávanej dramatickej akcie nasleduje…. nič. Zápletka sa nekoná. Na scéne sa objavuje cirkus, ktorý s dovtedajšími obrazmi v podstate nijako nesúvisí. A po ňom už začína moralizovanie, pri ktorom autori akoby zabudli, že menej je niekedy viac. Navyše existuje veľmi tenká hranica medzi moralizovaním, ktoré je účinné a efektívne (zvyčajne preto, že vyznieva autenticky) a moralizovaním, ktoré zaváňa pátosom a klišé.

“Chlapec vie, že život nie je iba o rozprávkach …šťastný koniec máme vo svojich rukách … našiel sa človek, ktorý nemyslel len na seba, dal prednosť vnútornej kráse, ktorá je skutočná… …a tým ma vyliečil.“  – sú vetné konštrukcie, alebo skôr frázy ne-autentického typu moralizovania. Nehovoriac o tom, že najúčinnejšie poučenie je vždy aj tak také, ktoré implicitne vyplynie z príbehu samého a ktoré teda nie je potrebné následne polopatisticky ešte dovysvetľovávať.

A propos texty. Sú vynikajúce, hravé, vtipné, nápadité, typicky Hevierovské. Veľmi invenčné. Miestami veľmi zábavné. Ale nie sú to svojim charakterom operné texty (o tom nižšie) a mám pochybnosť aj o tom, či sú naozaj v každej situácii cielené na deti. Iste, ide o rodinnú operu a deti tak nemusia pochopiť úplne každú frázu, niečo má zrejme slúžiť aj pre pobavenie rodičov. Zvolený slovník tomuto prístupu nasvedčuje, pretože výrazy ako:  „horor“, „trápna šou“, „hazardér“, „fenomén“ „substancia“, alebo idiomatické spojenia typu „kto chodí s holým zadkom ten má pech“ ani nemôžu byť určené detskému porozumeniu. Minimálne ak uvažujeme nad kategóriou sedem – osemročných detí, ktoré boli na premiére zastúpené v pomerne hojnom počte. Tento prístup je v poriadku, iba si treba vždy uvedomiť, či “nezrozumiteľnosť” neprichádza aj v zásadných replikách, ktoré sú pre pochopenie deja zo strany detského diváka kľúčové.

Rozprávka o šťastnom konci. Foto: Marek Malůšek

A prečo text v tejto podobe nepovažujem za operný? Niektoré hlasy prirodzene nevyznievajú zrozumiteľne vo všetkých ich polohách. Je to dané spôsobom tvorenia tónu, s čím musí autor textu (a hudby) vždy počítať. Slovenčina tiež nie je možno ideálna na rýchle tempá tak, ako taliančina. Viackrát som mal pocit, že by bolo na mieste nahradiť sylabické spievanie (1 slabika = 1 nota) radšej melizmatickým (1 slabika spievaná na viacero nôt). Namiesto rýchleho krá-sa zvoliť zrozumiteľnejšie krá-á-á-á-sa.

Nižšia zrozumiteľnosť býva v operách častokrát úmyselne vykompenzovaná práve pomalším plynutím textu, tak aby ľudia mali čas si aj pri nižšej zrozumiteľnosti uvedomovať, o čom sa práve spieva a nemuseli slová hľadať v titulkoch.

Rýchle výmeny fráz typu „šťastie je dúha čo nad krajom robí most, šťastie je okamih, kde vonku spieva drozd, šťastie je dotyk rúk ak dvaja stretnú sa, šťastie je úloha z ktorej sa neskúša“, kde každá slabika zodpovedá jednej dobe, tak ako je to v práve premiérovanej rozprávke sú v takomto tempe nielen úplne nezrozumiteľné, ale aj v podstate nezaspievateľné. Aj preto, že v rýchych tempách je prekážkou, ak sú v slove za sebou dve idúce spoluhlásky.

Na ilustráciu tohoto princípu si dovolím zacitovať slová Jaromíra Nohavicu, ktorý popísal svoje vlastné skúsenosti s prebásnením libreta Barbiera zo Sevilly:

“Italština je výborná v tom, že má hodně samohlásek. A mně v práci na Lazebníkovi hodně pomohlo, že jsem se před časem zaposlouchal do polského rapu. Oni to tam ti kluci tak rychle vyslovují – aby se to dalo zpívat v prestu, finta je v tom, že se musí volit slova, která mají po souhlásce hned samohlásku – jako například monolity, televize, Himaláje a pod.”

Keďže v tomto prípade sa text opery zrodil ako prvý a hudba vznikla až následne, nebude rýchlosť fráz chybou textára. Rovnako ani nebude jeho chybou ďalšia výtka, že niektoré vokály (napríklad “e”) sa v určitých polohách nespievajú ľahko. Dať tenoristovi do partu vo vysokej polohe slovné spojenie “v telke” nie je najšťastnejšie. Jeden z protagonistov (na sobotnej generálke) teda v záujme uspievateľnosti spieval vo výškach toto slovo s využím vokálu “o” namiesto “e” a až pri opakovaní frázy v nižšej polohe naozaj zaspieval „v telke“.

Rozprávka o šťastnom konci. Foto: Marek Malůšek

V opernom umení treba počítať s občasnou nižšou zrozumiteľnosťou spievaného textu, kedy mnohé slová zaznejú častokrát len približne. Pre textára preto ani nemá žiadnen zmysel pohrávať sa s drobnou zámenou slovíčok, ktoré znejú podobne. Rozdiel nebude postrehnuteľný. Na tomto princípe je však napríklad postavená podstatná časť výstupu roztržitého Valeriána. Zaspieva slová „slaný citrus“ a tie sú následne opravované zborom na „slávny cirkus”. Rovnako jeho frázu „aby ste sa balili“ zbor prerába na slová ”aby ste sa bavili„. Poslucháč však nemá žiadnu šancu postrehnúť jednohláskový rozdiel medzi pôvodne zaspievanou frázou sólistu a následnou odlišnou frázou zboru, a to ani vtedy, ak by zbor artikuloval tým najpríkladnejším spôsobom. Pointa „opravovania“ textu zborom sa tak úplne stráca. Tu jednoducho opera narazila na neskúsenosť jej autorov.

To však nič nemení na tom, že texty Daniela Heviera boli v prevažnej miere veľmi pekné a milé, detsky hravé v tom najlepšom zmysle slova. S menšími úpravami v prvej časti opery, v ktorej nie je potrebné meniť libreto, by sa mohli stať ešte lepšími. V časti nasledujúcej po prestávke je však podľa mňa vhodnejšie dejstvo kompletne prepracovať, dodať mu adekvátny dej, zápletku a rozuzlenie, a teda logicky by bolo potrebné aj dopísať novú hudbu a texty.

Daniel Hevier dostal zadanie prebásniť príbeh v stave v stave, v akom už bol vytvorený Svetozárom Sprušanským, takže poznámky ohľadom absencie príbehu nie sú samozrejme na jeho adresu.

Na tomto mieste ešte raz Jaromír Nohavica: Jednotlivé árie, to je na té práci to nejjednodušší. V ansámblech je těžší docílit libozvučnosti – když vedle sebe najednou zpívají dva či tři lidé a každý má jiný text, některé samohlásky nezapadají do sebe. A to je italština v operách na překládání do češtiny ještě nejsnazší, protože má podobné tempo, podobné staccato a podobný přízvuk. Němčina je jambická a my jsme řeč trochejská – tam je to náročnější. I ruština a polština jsou problémovější, přestože to jsou jazyky slovanské, mají přízvuk posunutý jinam. Tam je třeba vkládat krátká slova typu „já“ a „sám“, kterými se zaplní ten prostor”.

Rozprávka o šťastnom konci. Foto: Marek Malůšek

Prejdime od textov k hudbe. Mnohé podobné problémy boli postrehnuteľné aj v tejto oblasti. Autor hudby Peter Zagar má možno o niečo väčšie skúsenosti s inštrumetálnou tvorbou, inak si neviem vysvetliť, prečo niektoré spevácke linky sú napísané tak, ako sú. Ľudský hlas je prirodzene znelejší v niektorých polohách a menej znelý v iných. To že spevácky záber napríklad barytónu, alebo povedzme sopránu je považovaný za štandardný v konkrétnom rozmedzí tónov, ktoré by mal spevák zvládnuť ešte predsa neznamená, že všetky tóny z daného rozsahu budú rovnako znelé. Nie je možné, aby kľúčové posolstvá textov boli skoro všetky napísané v neznelej polohe.

Bohužiaľ, v tejto opere takmer pri všetkých zásadných posolstvách textu presne tento jav nastal. Takmer každý z účinkujúcich má napísané pasáže, ktoré sú mu príliš nízko. Buď sú speváci zle obsadení (čo je menej pravdepodobné, lebo pri druhej generálke spievanej v inom obsadení zanikali presne tie isté pasáže textu), alebo spevácke linky potrebujú na viacerých miestach zásadne upraviť.

A tak napríklad tri princezné Zlata, Zita a Zora vždy práve v momente, kedy mali odprezentovať svoju kľúčovú vlastnosť, prostredníctvom ktorej sa deťom predstavovali, spievali v neznelej polohe. Výsledok bol ten, že sme nakoniec nepočuli ani jednu prezentovanú vlastnosť princezien. Úplne zaniklo aj Zitine „plná misa ma vždy víta, vraj dostanem miesto vena tortu, veď som prejedená“ (nehovoriac o tom, že jej do toho ako druhý hlas nad ňou spieva iný text ďalšia princezná, ktorá má svoju pasáž napísanú v znelej polohe hlasu), takže Zita v tomto momente nemá už ani najmenšiu šancu. Rovnako zaniklo „ja som Zora nos dohora„, čo je opäť kľúčová charakteristika postavy prezentujúcej namyslenosť. Deti vlastnosť nepostrehnú a text sa k nej už nikdy viac nevráti. Či bolo počuť charakteristiku Zlaty – že je premúdrelá – je vecou diskusie, bolo to niekde na hrane. Teda ani jedna z troch kľúčových vlastností princezien nebola nakoniec detskému divákovi odkomunikovaná.

Rozprávka o šťastnom konci – Zita, Zora a Zlata. Foto: Marek Malůšek

Zo zásadnejších pasáži textu, nebolo počuť „byť poctivý, to je blbý zvyk“, čo je paradoxne práve pointa celého duetu Kolomana a Belladony a ani textovo nádherné  (a svojim spôsobom veľmi poetické) prekrútenie správania sa známych rozprávkových bytostí, ktoré boli donútené konať zlo. A tak nepočujeme, že Popoluška zasype nás popolom, Snehulienka zguľuje nás v závejoch, Pinocchio nás bodne pod stolom a ani že “malý Mauglí, vlčie dieťa, pohryzie ťa”. Celá pasáž poukazujúca na preonačenie rozprávok v réžii panujúceho zla tak úplne zaniká. Na tomto mieste ale nebude na vine len spevácka linka, ale aj rýchlosť hudobného plynutia textu (každá slabika na jednu dobu), takže ten je v podstate nezaspievateľný. Všimol som si, že speváci v oboch obsadeniach preskakujú niektoré slová, aby túto pasáž vôbec „dali“. Je to škoda, lebo deti tak vôbec nepochopia, že rozprávkovú ríšu práve ovládlo zlo, takže opäť uniká ich pozornosti svojim spôsobom kľúčová pasáž.

Prečo sa opakovane tento problém vždy vyskytuje na tých najkľúčovejších miestach textu je mi záhadou. Samozrejme, dospelí čítajú titulky, takže pochopia o čo práve ide. Lenže deti titulky čítať nevedia (tie menšie) a tie väčšie zas nečítajú tak rýchlo, aby dokázali vety dočítať dokonca, skôr než sú nahradené ďalším titulkom. Rozprávka o šťastnom konci je detská opera. Nemá byť je jej hlavným zmyslom, aby najmä detský divák porozumel o čo v nej ide?

Hudobný materiál je v prvej časti inak veľmi nápaditý a dobre ide do ucha. Uvedené pripomienky vyžadujú v podstate len úpravu speváckych liniek (Tichomír má napríklad príliš nízko celú časť od “Zožerú Vás Vaše podrazy…”) a taktiež by to chcelo spomalenie plynutia niektorých textov. Drobnú úpravu by zmiesol aj duet Tichomíra a víly Juliany, aktuálne príliš dlhý a nenápaditý).

Rozprávka o šťastnom konci. Jana Bernáthová (Belladona) a František Ďuriač (Tichomír) Foto: Marek Malůšek

Bol som veľmi príjemne prekvapený, ako až je hudobná zložka prvej časti zaujímavá. Koľko výborných nápadov a motívov v nej zaznieva. Treba si uvedomiť, že vyššie prezentované výhrady k prvej časti sú relatívne rýchlo odstániteľné. Gro hudobnej zložky je veľmi kvalitné a všetko ostatné sú detaily. Avšak v detailoch sa častokrát skrýva rozdiel medzi dielom, ktoré uspeje a dielom, ktoré prepadne.

Prepracovanie druhej časti však vyzerá byť o niečo ťažší oriešok. Po potrebnej zmene libreta a dotvorení jeho príbehu by bolo treba dokomponovať k nemu zodpovedajúcu hudbu. Tá ktorá tam je teraz, sa s výnimkou záverečného hymnusu „Poď s nami vesmírnou tmou“ zďaleka kvalitou jednotlivých kompozícií nevyrovná tej z prvého dejstva.

K hudobnej stránke ešte treba uviesť, že bolo zjavne správnou voľbou nechať sa inšpirovať Mozartovou Čarovnou flautou, pretože pre začínajúceho detského diváka nezvyknutého na operný jazyk je takáto hudobná forma v podstate ideálna. Pred časom som mal možnosť vidieť opernú adaptáciu Exupéryho Malého princa z dielne Geralda Wirtha, dirigenta viedenských Sängerknaben. Klasický príbeh, ale hudobné spracovanie také moderné, že sa pre detského diváka stalo nestráviteľným. Ja som si ho vychutnal, deti však takejto hudbe nerozumeli a bolo to na ne príliš náročné. Preto je dobré, že sa tvorcovia Rozprávky o šťastnom konci nevybrali touto cestou a radšej sa úmyselne nechali inšpirovať klasicko-romantickou tradíciou, respektíve hrdo sa k nej prihlásili.

Za zlatý kliniec tejto opery považujem ohromujúcu áriu „Kráľovnej noci“ Belladony na konci prvého dejstva. Ide o nesmierne pôsobivú časť. Klobúk dolu, málokedy v našej novodobej pôvodnej tvorbe nájdeme niečo, čo sa aspoň trošičku približuje k dokonalosti. Nechcem teraz nepatrične preháňať, ale ária je naozaj pozoruhodná. A to aj hudobne aj textársky.

Rozprávka o šťastnom konci – Kráľovná noci Belladona. Foto: Marek Malůšek

K obsahu ešte posledná pripomienka. Za klišé, a to dokonca svojim spôsobom aj pomerne nebezpečné, považujem, že rozprávka za zlo označuje peniaze. Ak mám byť férový, takto úplne explicitne to tam nie je napísané, ale z kontextu možno vyčítať, že byť bohatým je v podstate stelesnením zla. Ja samozrejme dobre chápem, ako to autori mysleli. Ak sa ale niektorí ľudia okolo nás dostali k peniazom podvodom, intrigami či lakomstvom, potom zlom samotným sú tí ľudia a rovnako je zlom ten ich podvod, intrigánstvo či lakomstvo. Ale určite nie samotné peniaze. Ak negatívne postavy rozprávky spievajú texty ako  „šťastie šuští bankovkami“ a pozitívne postavy im na to odpovedajú: „dobrota nad zlom zvíťazí, oslobodí sa od vašich peňazí„, vzbudzuje sa v detskom divákovi celkom jasná asociácia, že peniaze sú zlom ako také. A odtiaľ je už len krôčik k tomu, že zlí sú vlastne všetci tí, čo ich majú.

Nechem sa vo svojich úvahách dostať už príliš ďaleko od opery ako takej, ale vo svete je veľa bohatých ľudí, ktorí svoje peniaze získali vďaka invencii, nápadom a vynaliezavosti, či vlastnej šikovnosti. Zbohatli svojou pracovitosťou, alebo jednoducho len preto, že vedeli niečo robiť lepšie, ako tí ostatní. Je typicky slovenské im závidieť a navrávať si, že byť bohatý je vlastne podozrivé. Chudoba je u nás omylom považovaná za cnosť. Našim národným hrdinom tak môže byť zbojník (t.j. zlodej) Jánošík, ktorý sa stal ospevovaným, lebo z nakradnutého rozdal aj ľudu. Tento pomýlený pohľad na chudobu a bohatstvo by u nás už raz mohol hádam aj skončiť. Ak budeme klásť rovnítko, že peniaze sa rovnajú zlo a vštepovať to už aj malým deťom v rozprávke, tak sa toho nezbavíme asi nikdy.

Ale vráťme sa k opere. To, že odkliatim Juliany sa uzdravila aj jej dcéra Mária, som bohužiaľ pochopil až po prečítaní bulletinu a to som predstavenie videl aj s generálkami vlastne trikrát. Niekde je chyba (možno aj v mojej nechápavosti). Keďže je to detská opera, zobral som so sebou svoju osemročnú dcéru, aby mi poslúžila ako lakmusový papierik. Na základe jej reakcií som potom mohol zisťovať, ako by mohla byť opera vnímaná detskými očami. Deti nad ňou predsa určite nebudú takto filozofovať ako my dospelí. Všimol som si však, že ani ona neporozumela vzťahu Márie a Juliany a tomu, že odkliatim jednej došlo automaticky k uzdraveniu druhej.

Neporozumela však ani spevákom a väčšinu času musela čítať titulky. Tvrdila, že čítať stíhala. Zaujímali ma aj jej názory na inscenovaný cirkus, keďže som videl že mnohí dospelí túto časť odsúdili ako v podstate neoperný, estrádny prvok. Avšak pohľad detskými očami bol iný. Dcéra mi povedala, že sa jej cirkus páčil, ale zároveň kriticky dodala, že vôbec nijako nesúvisel s dejom.

Rozprávka o šťastnom konci. Foto: Marek Malůšek

Mala aj logickú pripomienku, prečo trojhlavý drak, o ktorom sa takto – teda ako o trojhlavom – spieva v texte libreta, mal nakoniec inscenovaných šesť hláv? Podľa nej mohol byť teda v texte označený za šesťhlavého, alebo inscenovaný ako trojhlavý. Priznám sa, toto by ma fakt nenapadlo.

Dcéra videla pred časom detskú adaptáciu Wagnerovho Prsteňa vo Viedni, a tam ju oslovilo, že deti v sále boli viackrát priamo vťahované do deja vhodne zvolenými replikami mierenými na detského diváka “Kde je Fafner”? – pýtal sa detí sólista.  A deti hromadne kričali “vpravo, za tebou…” Jednoducho predstavenie bolo interaktívne. Prvok, ktorý autori slovenskej opernej rozprávky ani raz nepoužili.

Netvrdím, že všetko je zapracovateľné, ale námetov na zamyslenie sa, ako prípadne operu dokončiť a čo všetko prípadne zmeniť je mnoho. Opera je ako polotovar v tomto stave výborná, treba ju však ešte dopiecť. Podstatné je, že už teraz je jasné, že sa pečie z vysoko kvalitných ingrediencií.

A aká bola samotná inscenácia? Jej nesmierne silnou stránkou je výtvarná zložka. Doslova rozprávkové kulisy, ako aj výborne navrhnutá scéna podporená prekrásnymi kostýmami, (oboje Diana Strauszová), to všetko navádzalo tú správnu atmosféru hneď od prvej chvíle, ako sa zdvihla opona. Už dávno som nevidel na pôde SND tak vydarenú výtvarnú zložku inscenácie, ako v tomto prípade. V podstate si ani nespomínam, kedy naposledy. Tí, čo majú doma minuloročný knižný hit Vianočné mystérium ilustrovanú Vladimírom Králom – výtvarníkom Rozprávky o šťastnom konci – mohli zažiť aj to, ako im pri otvorení opony nevdojak preletel mysľou jeho celý príbeh.

Po krátkej úvodnej časti na proscéniu sa otvára opona a na scéne sa objavuje detský spevácky zbor Pressburg Singers. Deti s lampášikmi tvoria síce farebne krásnu kulisu, ale čo do objemu zvuku aj napriek nazvučeniu nedostatočnú. Je to škoda, lebo chromaticky stúpajúca harmónia znejúca pri slovách „vedie ťa ostrým kamením“ je impozantná, ale vychutnať si ju možno až pri treťom opakovaní, kedy deti prídu dopredu k orchestrálnej jame a je ich zrazu počuť.

Jediným sólistom, ktorému bolo celý čas (hodnotím sobotnú premiéru) veľmi dobre rozumieť, a to úplne každé jedno vyslovené slovo, bol Pavol Remenár (Martin Kučerka). Rola mu zjavne dobre sadla po speváckej aj hereckej stránke. Po celý čas bol cítiť, že si postavu Martina užíva a že sa s ňou po celý čas pohráva. Aj detskí diváci si najviac pochvaľovali práve jeho výkon. Jeho partnerkou Júliou bola Lenka Máčiková. Taktiež hravá a milá, spevácky lyrická, nežná a vrúcna. Veľmi dobrá voľba pre túto postavu.

Lenka Máčiková (Júlia) a Pavol Remenár (Martin). Foto: Marek Malůšek

Taktiež typovo veľmi dobre zvolená bola „Kráľovná noci“ Belladona – Jana Bernáthová. Temná, zlostná a jedovatá. Presne taká, aká má byť. Ťažkú áriu na konci prvého dejstva zvládla impozantne a doslova ovládla na niekoľko minút celú scénu. Roman Krško ako Koloman bol ďalšou (a bohužiaľ aj poslednou) postavou, ktorej bolo relatívne veľmi dobre rozumieť. Hoci možno nie úplne každé jedno slovo, ale rozhodne väčšinu spievaného textu. Svojim mohutným a objemným hlasom dal svojej postave presne tie správne atribúty.

Veľmi ma sklamal výkon Františka Ďuriača. Jeho hlas už je málo pružný a veľa krát spieval forsírovane. Tón nebol dostatočne koncentrovaný. Herecky som mal pocit, že všetko spieval a hral úplne rovnako. Naopak veľmi príjemne ma prekvapil Juraj Kuchár ako Valerián. Je držiteľom hlasu príjemnej farby s príkladným frázovaním a dostatočným objemom.

Zita, Zlata a Zora (Denisa Šlepkovská, Katarína Juhásová a Andrea Vizvári) mali niektoré nevďačne napísané spevácke linky, takže im nebudem dávať za vinu nízku zrozumiteľnosť, keďže zjavne nebola ich chybou. Herecky však predviedli jednu špičkovú komediálnu kreáciu, ktorú sa im podarilo vynikajúco vystavať. Udržali presne správnu hranicu, kedy je humor ešte stále svieži a nenásilný a postavy nie sú „prehrávané“. V komickej polohe vyznievali veľmi spontánne a prirodzene. Herecky boli jednoznačne zlatým klincom večera.

Lenka Máčiková (Júlia), Denisa Šlepkovská (Zita), Katarína Juhásová (Zlata) a Andrea Vizvári (Zora). Foto: Marek Malůšek

Andrea Pietrová ako Juliana predviedla spoľahlivý výkon, hoci jej rola bola trochu menej výrazná.

Orchester po vedením Dušana Štefáneka hral štandardne, ku koncu druhého dejstva sa prejavili drobné nepozornosti hráčov. Ak deti z Pressburg Singers nebolo dostatočne počuť, mohol im aj orchester trochu napomôcť stlmením dynamiky v týchto pasážach.

Réžia Svetozára Sprušanského bola veľmi svieža a nápaditá. Jednotlivé obrazy sa menili spôsobom, kedy sa na scéne neustále niečo dialo a v prvej časti opery v podstate nebolo žiadne hluché miesto. Ako prízraky boli veľmi dobre zapojení aj parkúristi, ktorí neustále vypĺňali scénu pohybom, či už boli hlavami draka, alebo prisluhovačmi. Záver opery už po režijnej stránke až tak vydarený nebol, ale posledný hymnus „Poď s nami vesmírnou tmou“ bol inscenovaný veľmi pôsobivo so zodpovedajúcim pátosom (myslené tentokrát pozitívne) a efektný bol aj úplný záver, kedy sa parkúristi v posledných taktoch opery vyštverali na kulisu, aby sa v rôznych polohách vztýčili nad všetkými ostatnými.

Na záver by som predsalen ešte raz zdôraznil, ako významne prispela k celkovému vyzneniu opery jej veľmi vydarená vizuálna a výtvarná stránka.

Uvidíme, ako sa bude rozprávke dariť očami detského diváka. Za dospelých som jeden z možných pohľadov na dielo priniesol, ale o tom, aký bude jeho ďalší osud zrejme budú rozhodovať ešte mnohé a mnohé iné faktory.

A pokiaľ ide o navrhované korekcie – aj velikáni ako Puccini alebo Verdi prerábali svoje opery mnohokrát práve preto, že vždy až potom, ako ich začali hrať divadlá mohli vidieť priamo v praxi, kde vlastne vznikajú problémy. Že napríklad v nejakej pasáži začína upadať záujem publika a dej stráca na dramatičnosti. A vôbec sa neokúňali problémovú pasáž prípadne celú vyškrtnúť. Je teda celkom bežným postupom dielo za pochodu ešte upravovať.

Nemá taktiež zmysel vyššie uvedené nedostatky vyčítať autorom. Sú len dôsledkom toho, že u nás nie je zaužívaným zvykom, aby naša erbová inštitúcia pravidelne zadávala objednávku na písanie nových operných diel (a do šuflíka opery asi nikto skladať nebude). A tak nie sú autori, ktorí by si mohli tento proces v praxi vyskúšať a takzvane sa pritom „oťukať“. Veď na vlastných chybách by sa najlepšie vedeli poučiť. A tie sa zistia vždy až v momente, kedy opera začína žiť svojim životom na javisku. Pri ďalších operách by sa potom tých istých chýb už zrejme vyvarovali. Ak ale tradícia zadávania nových opier je u nás skôr výnimkou, tak kde sa to majú učiť? Kde si to môžu vyskúšať?

Predchádzajúce pripomienky preto napriek všetkým uvedeným výhradám, netreba brať ako kritiku autorov Rozprávky o šťastnom konci, ale naopak, má byť skôr ich povzbudením. Verím, že to tak aj príjmu.

 

Peter Bleha

 

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu