Zvažovanie nevyhnutného: Spravodajská služba Európskej únie

Potrebujeme vôbec nejakú organizáciu v štruktúrach Európskej únie, ktorá by zastrešovala spravodajskú komunitu? Sú politické špičky naprieč naším kontinentom pripravené uzavrieť aj tento krok smerom k užšej spolupráci v rámci bezpečnostnej integrácie? Ak áno, prečo to trvá tak dlho? Ak nie, čaká sa tým nepriamo na nejakú katastrofu obrovských rozmerov na území niektorého štátov EÚ (alebo viacerých) ktorá by prebudila a osmelila nielen politikov ale aj občanov k vytvoreniu robustnej paneurópskej spravodajskej služby?

Aktuálny stav

Rýchlo sa meniace bezpečnostné prostredie, v ktorom žijeme, ponúka širokú škálu rôznych problémov na karmínovom horizonte. Pochopiť rozmanitosť vznikajúcich alebo prebiehajúcich hrozieb, popretkávaných resentimentom z nezahojených historických udalostí, dá jednotlivcovi zabrať. Hlavne ak v našom kráľovstve poskladaného z 28 neustále sa pohyblivých častí puzzle sa stále hrajú hry o neexistujúci trón nielen medzi členmi samotnými, ale súčasne aj s vonkajšími hráčmi, ktorí sú nemenej aktívni.

Predpovedať rapídne sa meniace medzinárodné vzťahy je údel hodný Atlasa. Riziká a hrozby okolo nás, ale aj tie neviditeľné, nerezonujú dostatočne na tých najvyšších miestach, tak ako by si táto komplexná problematika zaslúžila. Téma vytvorenia robustnej spravodajskej agentúry na úrovni EÚ je stále kontroverzná a citlivá pre mnohých politikov, ale aj profesionálov z brandže nielen na vnútroštátnej úrovni členských štátov, ale aj v samotných štruktúrach EÚ. Dôvod je veľmi jednoduchý. Myšlienka zhromažďovať a potom zdieľať najcitlivejšie informácie, za ktorými pri získavaní je obrovské nasadenie, či už ľudského alebo finančného charakteru, je pre mnohých stále neprekonaná. Napriek dlhej ceste, ktorú EÚ/EHS prešlo v oblasti spolupráce, integrácie a inštitucionalizácie, a aj napriek teroristickým útokom ktorými si tento kontinent prešiel, je to stále delikátna téma aj pre salónne diskusné kluby.

Ústredným motívom tohto textu je, že EÚ a jej inštitúcie nestíhajú dobiehať výzvy, ktoré tento kontinent už začal dávno pociťovať na vlastnej koži. EÚ sa podobá na spiaceho obra, ktorý akoby si neprial byť rušený vo svojom komfortnom spánku. Čo je najhoršie, zdá sa, že sme odignorovali varovný dymový signál od susedov z 11. septembra 2001 práve tým, že sa nevyvíjalo potrebné úsilie na budovanie štruktúr na vytvorenie dostatočne robustných organizácií na úrovni EÚ. Medzitým však, sa nahromadili ďalšie nové bezpečnostné výzvy (zlyhávajúce štáty; Islamský štát; masová migrácia; hybridná vojna ktorej súčasťou je aj kybernetická; vojna na Ukrajine a návrat geopolitiky) ktoré nás môžu v kombinácii nepripravených zachytiť ako jedna dokonalá búrka. Jedného dňa, keď nebudeme pripravení a konečne sa prebudíme, môže byť už neskoro.

Treba povedať, že síce nastali určité zmeny medzi komunitou a inštitúciami EÚ, dokonca boli niektoré organizácie vytvorené a isté zaväzujúce právne normy implementované na pôde EÚ v rámci bezpečnostného rámca, avšak neboli dostatočne ďalekosiahle – skôr išlo o nastavenie systému s dodatočnými malými kozmetickými úpravami (napríklad 3 x násobné premenovanie INTCENu atď.). Ďalšou fázou by preto malo byť preskúmanie účelu existencie týchto organizácií a zváženie úloh akými sa majú ďalej zaoberať, následne začať serióznu debatu o prípadnom rozšírení pôsobností a kapacít, alebo zlúčenia niektorých z nich do jednej, vzhľadom na hrozby ktorým budeme čeliť v blízkej budúcnosti buď ako jednotlivé členské štáty alebo spoločne.

V akej bezprostrednej kondícii sa teda nachádza spravodajská komunita Európskej únie? Čo sa týka vytvorených štruktúr, je na dobrej ceste. Momentálne už totiž existujú 4 organizácie, ktoré by sa dali považovať ako spravodajské agentúry spadajúce priamo pod štruktúry EÚ. V krátkosti si dovolím stručný opis:

(1) Spravodajské a situačné centrum Európskej únie (EU INTCEN – Intelligence and Situation Centre), bolo zformované už v roku 2002 pôvodne pod názvom SITCEN – Situation Centre. INTCEN patrí pod Európsku službu pre vonkajšiu činnosť (ESVČ). Jeho úloha je vykonávať monitorovanie a vyhodnocovanie situácií a prispievať k včasnému varovaniu (napríklad analýza hrozieb so zameraním sa na riziká v krízových oblastiach a následné varovanie diplomatov v konkrétnej krajine). Pracuje sa výhradne s informáciami získanými z otvorených zdrojov (tzv. OSINT), čo sa samo o sebe naznačuje aj limity tejto agentúry.

(2) Satelitné stredisko Európskej únie (SatCen – The European Union Satellite Centre) Satelitné stredisko podporuje činnosti EÚ v kontexte spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a spadá pod správnu radu, ktorú vedie Vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. SatCen, so sídlom neďaleko Madridu, poskytuje subjektom s rozhodovacou právomocou včasné varovanie o potenciálnych krízach ktoré sú založené na využívaní satelitných a leteckých snímok a súvisiacich služieb. To umožňuje prijímať diplomatické, hospodárske a humanitárne opatrenia vrátane všeobecného plánovania intervencie v primeranom čase.

(3) Europol – So sídlom v holandskom Haagu, Europol je agentúrou Európskej únie na presadzovanie práva, zaoberajúca sa kriminálnym spravodajstvom a pomáha najmä v boji proti závažnej medzinárodnej trestnej činnosti a terorizmu. Spolupracuje nielen s 28 členským štátmi EÚ, ale tiež s mnohými organizáciami a partnerskými štátmi mimo únie. Europol bol plne integrovaný ako agentúra Európskej únie až v roku 2010. Rada ministrov pre spravodlivosť a vnútorné záležitosti, je zodpovedná za hlavnú kontrolu a vedenie Europolu.

(4) Vojenský štáb Európskej únie (EUMS – The European Union Military Staff) – EUMS je hlavným zdrojom vojenských expertíz v rámci Európskej služby pre vonkajšiu činnosť. Úlohou Vojenského štábu EÚ je poskytovať včasné varovanie, strategické plánovanie, komunikačné a informačné systémy, rozvoj koncepcií, ale aj poskytovať spravodajské výstupy na včasné varovanie a posúdenie krízových situácií. EUMS, nie je síce považovaná za spravodajskú agentúru per se, avšak keďže ide o trvalý vojensko-politický orgán EÚ, ktorý pôsobí v rámci Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, nemá do potencionálnej transformácie v budúcnosti ďaleko.

Čo sa týka kapacít, počtom pracovníkov a veľkosti zdrojov financovania všetkých týchto organizácií, je na mieste konštatovať, že situácia je na zaplakanie. Ich status quo je totiž nepostačujúci vis-à-vis hrozbám a zmieneným výzvam. Napríklad spomenutý Vojenský štáb EÚ pozostáva z vojenského a civilného personálu čítajúceho približne 200 osôb (na porovnanie, pre potreby americkej Defense Intelligence Agency je zamestnaných vyše 17 tisíc pracovníkov).

INTCEN žiaľ nedisponuje spravodajskými informáciami z vlastných zdrojov, keďže na to nemá kapacity alebo poverenie, a teda jej spravodajský výtlak je závislý priamo od úrovne spolupráce s národnými spravodajskými službami členských štátov Európskej únie. A sme na začiatku problému, resp. kruhu ktorý sa nám uzavrel. INTCEN má približne 70 zamestnancov. Traduje sa anekdota, že keď táto organizácia vznikla, išlo o kus papiera formátu A4, jeden telefón a biliardový stôl. Zdá sa, že za necelých 20 rokov pôsobnosti, sa táto organizácia výrazne ďalej neposunula.

Satelitné stredisko EÚ (SatCen) síce poskytuje služby v rámci geopriestorového spravodajstva (GEOINT) alebo spravodajstva pomocou snímok (IMINT), avšak má to jeden háčik: hlavným sklamaním v súvislosti s Satelitným strediskom je, že napriek svojmu názvu, nevlastní a ani neprevádzkuje žiadny satelit. SatCen iba nakupuje satelitné snímky z komerčných zdrojov a niektoré získava zo spolupráce s Európskou vesmírnou agentúrou. Následne vykonáva len vlastnú analýzu. Toto je najslabší bod celej agentúry – spoliehanie sa na iné komerčné firmy alebo organizácie. Navyše, snímky z komerčných zdrojov nemajú tie najvyššie rozlíšenia snímok, a preto nemôžu byť užitočné vo väčšine prípadov, kde je potrebné detailné operatívne spravodajstvo (napríklad prístup k informáciám v reálnom čase, ktoré sú nevyhnutné na vykonávanie vojenských operácií alebo počas krízových situácií). Aktivity a možnosti SatCen sú teda pre viaceré spravodajské využitia limitované. V súlade s potrebami počas operácií alebo krízových situácií by sa úloha centra mohla z dôvodu technických obmedzení úplne zmarginalizovať ak nedôjde k výrazným zmenám.

V súčasnosti Europol plní viacero úloh ako stredisko na výmenu informácií medzi členskými štátmi kde sa analyzujú a preverujú získané informácie spravodajského charakteru (napríklad v boji proti terorizmu, praní a falšovaní peňazí, obchodovaní s ľuďmi, drogami a rádioaktívnymi látkami, kybernetickej kriminality a iných závažných foriem medzinárodnej trestnej činnosti). Na Europol neboli prenesené žiadne zodpovednosti z úrovne členských štátov, a neboli ani udelené žiadne výkonné kompetencie. Ostáva na každej jednotlivej národnej organizácii ako a do akej miery sa rozhodne využívať alebo poskytovať pomoc. Stále teda platí, že závisí na osobitej benevolencii daného členského štátu do akej miery sa rozhodne zdieľať spravodajské informácie s Europolom. Plus, právomoci a zodpovednosti Europolu sú obmedzené keďže zadávanie úloh prichádza len na základe žiadosti členských štátov a je teda evidentné, že agentúra sa spolieha na národné policajné alebo spravodajské zložky a jej pôsobnosť je teda vysoko limitovaná.

Keďže Europol je len podpornou službou na presadzovania práva členských štátov EÚ, znamená to, že pracovníci Europolu ani nie sú oprávnení zatýkať podozrivých alebo konať bez súhlasu orgánov národných štátov. A preto ide o veľmi vzdialené kompetencie v porovnaní s americkým Federálnym  úradom pre vyšetrovanie (FBI). Europol, tým pádom nie je schopný a ani nemôže pridávať hodnotu priamo spravodajskej komunite EÚ, pretože jej ‘zákazníkmi’ sú národné orgány ktoré pracujú s presadzovaním práva, a to aj napriek tomu, že mnoho kriminálnych prípadov malo cezhraničný presah a riešia sa zväčša celoeurópske problémy. V ideálnom scenári, by sa menej komplexné prípady mali riešiť pod jednou strechou, a nie cez sieť 8 policajných/spravodajských zložiek rôznych štátov (čím sa napríklad aj zvyšuje riziko vyzradenia operácie).

Čaká sa na ‘európsky 11. september’ ?

V predchádzajúcej časti som poukázal na nedostatočný stav pripravenosti organizácií pôsobiacich na platforme EÚ, najmä čo sa týka kvantitatívnych prípadne kompetenčných nedostatkov. Ale existujú aj mnohé ďalšie, napríklad to, že v súčasnosti neexistujú prepojenia medzi zmienenými agentúrami EÚ pôsobiacimi v sfére bezpečnosti. Et inde, naša pomalým tempom vznikajúca spravodajská komunita vo vnútri EÚ kopíruje chyby tej historickej skúsenosti ktorou si prešli Američania. Tým mám na mysli, vžitú nedôveru, neexistujúce komunikačné väzby medzi agentúrami, ktoré narážali buď na na prebujnenú byrokraciu alebo jurisdikčné mantinely ťažkopádne vybudovaného systému. A práve tieto dôvody sa uvádzajú v 600 stranovej správe vyšetrovacej komisie o 11. septembri 2001, ako tie kľúčové ktoré bránili predídeniu týmto udalostiam.

Europol je akýsi ekvivalent americkej FBI. Samozrejme, že v menšom prevedení a bez potrebných právomocí. Zatiaľ čo pre európsku agentúru pracuje okolo tisíc pracovníkov, pre americkú FBI je to okolo 35 tisíc. A to majú Spojené štáty skoro o 200 miliónov obyvateľov menej ako my v Európskej únii. Disproporcionalita, ktorá musí byť do očí. Aj keď by sme spočítali približné čísla spravodajských dôstojníkov všetkých tajných služieb jednotlivých členských štátov EÚ dokopy, stále bude badateľné, že čísla akosi nereflektujú potreby.

Je dôležité na mieste aj povedať, že nedostatok spravodajských príslušníkov už je možné vnímať aj na vnútroštátnej úrovni členských štátov. Po útokoch v Paríži v roku 2015 sa uvádzalo, že francúzske Generálne riaditeľstvo pre vnútornú bezpečnosť (DGSI) v súčasnosti zamestnáva približne 3,300 pracovníkov kontrarozviedky a protiteroristickej jednotky. Napriek tomu sa snažia monitorovať denne 5,000 podozrivých teroristov zapísaných na čiernej listine. Len dodám, že na operáciu kde je potrebné sledovať 24 hodín plynulo jednu podozrivú osobu, treba približne 25 pracovníkov…

Na území Európskej únie, sa pohybuje na slobode približne 200,000 osôb ktoré sú predmetom záujmu tajných služieb. Podľa alarmujúcich správ, chýbajú kvalifikované ľudské zdroje napríklad aj Nemeckým tajným službám. Spolková spravodajská služba (BND) mala rok dozadu 970 neobsadených pozícií, a Spolkový úrad na ochranu ústavy (BfV) tisíc miest. Tam kde nestíhajú tajné služby v členských štátoch s náborom, tam by mala vypomôcť Európska únia s regrutáciou do svojich radov.

Európania by si mali v tomto vziať príklad z amerického modelu, najmä čo sa týka nedostatočnej proporcionality a potrebám európskych spravodajských službách ako INTCEN alebo Europolu. Podľa viacerých zdrojov, americká spravodajská komunita v súčasnosti zamestnáva niekoľko stoviek tisíc ľudí a má rozpočet približne 45 miliárd dolárov ročne. Tieto čísla však zahŕňajú len činnosť 16 hlavných spravodajských agentúr. Washington Post v roku 2010 uviedol, že na 10,000 rôznych miestach v Spojených štátoch funguje 1,271 vládnych organizácií a 1,931 súkromných spoločností, ktoré pracujú v boji proti terorizmu, vnútornej bezpečnosti, a že spravodajská komunita ako celok zahŕňa 854 000 ľudí, ktorí majú najvyšší stupeň bezpečnostnej previerky. Teraz otázka: Koľko ľudí je zamestnaných na úrovni EÚ keď spočítame všetky jej spravodajské agentúry? Počet je okolo 1500 zamestnancov.

Zmeny sú možné. Videli sme to aj po migračnej kríze ako sa európsky kolos rozhýbal. Síce neskoro, ale predsa. Muselo však dôjsť ku krízovej situácii v podobe nezvládnutej a nekontrolovanej migrácie. Odvtedy agentúre Frontex, ktorá má na starosti stráženie hraníc EÚ sa dramatickým spôsobom navýšili financie, ale aj počet pracovníkov. Frontex, ktorý vznikol v roku 2004 a teda len o dva roky neskôr ako INTCEN, má momentálne desaťkrát viac zamestnancov ako pri svojom vzniku, a operačne pôsobí v 12 krajinách EÚ. Od roku 2015 (a teda pred migračnou krízou) sa vo Frontexe počet zamestnancov zvýšil o 100 percent na súčasných 1,700 zamestnancov. Podľa nedávne schváleného nariadenia má mať Frontex do roku 2027 plne funkčný stály desaťtisícový zbor. A teda tam kde je politická vôľa (predchádzaná zväčša nejakou krízou) tam je aj cesta…

Masívna spravodajská komunita Spojených štátov prešla obrovskou reštrukturalizáciou po tragických udalostiach a je pod silným drobnohľadom aj zo strany médií a verejnosti. Minulosť nikdy nie je jednoduchá záležitosť, a história vývoja a modifikovania spravodajských služieb spoza Atlantiku by pre nás Európanov mali slúžiť ako učebnicové príklady. A nemusí ísť nevyhnutne len o pozitívne podnety. Tvrdé lekcie, ktorými si naši partneri spoza oceánu prešli, by sme mali brať obzvlášť seriózne.

Boj o právomoci a vrodená nevraživosť medzi jednotlivými agentúrami à la CIA vs. FBI by mal byť už dávno prekonaný koncept pri budovaní európskych štruktúr. Ďalej, EÚ potrebuje trvalú centralizáciu zdrojov do nových stredísk spravodajskej syntézy. Archaické neprehľadné prerozdeľovanie si úloh by sa malo stať dávno históriou. Organizačné štruktúry, zodpovednosti, a velenie by malo byť jasné každému zo zúčastnených hráčov, aby nedochádzalo k situáciám ako keď po útoku na americký torpédoborec USS Cole v Jemene v roku 2000 nebolo zrejmé kto čomu a komu velí. Vyšetrovanie síce spadalo pod americké Ministerstvo zahraničných vecí, ale keďže nedisponovali odborníkmi na Al-Kájdu dožadovali sa vyslania aj pracovníci CIA, ale vzhľadom na to, že pri útoku zomreli americkí občania, museli sa vyšetrovania zúčastniť aj profesionáli z FBI. Aby toho ‘šliapania po nohách’ nebolo málo, potopené plavidlo patrilo pod US Navy, ktoré taktiež muselo byť prítomné pri vyšetrovaní a dožadovalo sa vlastných prerogatív.

Vystríhať sa chybám akými si prešli naši partneri spoza Atlantiku ako napríklad vrodená nedôvera medzi enormnými spravodajskými štátnymi organizáciami sú pre nás cennými lekciami. Navyše, na našej strane oceánu sa budeme musieť ešte aj popasovať so skepsou ktorá panuje medzi jednotlivými národnými organizáciami, pôsobiacimi v bezpečnostných sférach, ktorým sa prieči zdieľanie spravodajských materiálov, keďže boli budované na presný opak, kam ich spoločná osudová prozreteľnosť tlačí.

Zdravá a profesionálna súťaživosť je jedna vec. Tu však ide o ľudské životy. A toto je presne moja odpoveď všetkým tým, ktorí sa ma dotazujú na to, či nebude zbytočné mať spravodajskú službu na európskej úrovni, keď svoju robotu si robia dôsledne tajné služby v jednotlivých krajinách. Guy Verhofstadt, bývalý belgický premiér, ktorý v súčasnosti vedie liberálny blok ALDE v Európskom parlamente, povedal: “Terorizmus nepozná hranice a takisto aj spravodajská služba musí byť bezhraničná”, na margo absentujúcej európskej spravodajskej služby s príznačnejšími právomocami na boj proti tomuto fenoménu. Na otázku, že prečo by sme mali plytvať finančnými prostriedkami na akúsi európsku tajnú službu, ja sa pýtam, či záchrana ľudského života za to nestojí? Áno, išlo by o duplicitu v istých doménach, ale ak si Európska únia vie nájsť ročne v rozpočte desiatky miliárd eur na poľnohospodárstvo, tak by si mala vedieť nájsť aj na účely stmelenia vnútornej bezpečnosti, najmä v ‘dobe schengenskej’. Ak tým, že spoločne zainvestujeme do bezpečnosti, a predíde sa teroristickému útoku, ktorý by si buď vyžiadal tisíce obetí, alebo by ohrozil fungovanie, prípadne charakter krajiny, som presvedčený, že to za to stojí.

Prípad kde zlyhania systému stáli život civilistov

Pre ilustráciu ako mať absenciu jednej zastrešujúcej spravodajskej agentúry s reálnymi právomocami na celom území Európskej únie môžu mať fatálne následky, uvediem len jeden príklad, aj keď ich existuje už dnes bohužiaľ viacej.

V roku 2017 sa udiali v Londýne teroristické útoky na moste London Bridge. Ide o prípad, kedy došlo k jasnému spravodajskému zlyhaniu zo strany Spojeného kráľovstva  – a tých veru nebýva veľa, a aj práve preto som si ho sem vybral, pretože keď môže stať v tejto krajine, s tak profesionálnou spravodajskou štruktúrou, môže sa to stať aj hociktorej inej.

Youssef Zoughba, narodený v Maroku, ako jeden z útočníkov v Londýne, bol rok pred týmito udalosťami zadržaný na letisku v Taliansku za pokus o cestu do vojnou zmietanej Sýrie. Jeho pas a telefón boli zabavené a jeho údaje boli nahrané do Schengenského informačného systému II. Keď jeho cesta neskôr viedla do Spojeného kráľovstva, talianske orgány ktoré sledovali Youssefa, si splnili svoju povinnosť a informovali kolegov v Anglicku o jeho podozrivých aktivitách. Angličania si však závažnosť a riziko tejto osoby vysvetlili po svojom a nezaradili do ‘najhorúcejšieho zoznamu’ približne 3,000 podozrivých, ktorí sú pod tým najdôslednejším drobnohľadom tajných služieb v Anglicku, a jeho osoba sa tým pádom nestala súčasťou jednej z 500 aktívnych vyšetrovaní. Táto chyba stála život 8 osôb.

Zatiaľ čo talianski vyšetrovatelia podľa ich vlastných slov ‘z neho nespustili zrak‘, varovali prijímaciu krajinu podľa noriem ako sa patrí, aj tak došlo k najhoršiemu scenáru, a len obyvatelia Londýna môžu byť radi, že nedošlo k viacerým obetiam na životoch. Teraz si predstavme na moment, že by závadovú osobu sledoval Europol, ktorý by mal právomoci a kompetencie porovnateľné so zámorskou FBI. Ak by napríklad vyhodnotili spravodajskí dôstojníci Europolu s miestnou pobočkou v Taliansku, že ide o nebezpečnú osobu s rizikovými kontaktmi, pri prechode cez Lamanšský prieliv by ho už na druhej strane s plnou vážnosťou na kontinuitu operácie sledovali pracovníci londýnskej pobočky Europolu. Napríklad. Američanom spoza oceánu sa náš systém musí zdať neuveriteľný. Viete si predstaviť, že by osobu podozrivú z prípravy na teroristický čin, prestali agenti FBI sledovať na hranici Alabamy? Presne sto rokov dozadu to u nich tak fungovalo, avšak po sérii bombových útokov z roku 1919, sa za myšlienku vybudovania vyšetrovacieho úradu na federálnej úrovni, začali vehementne stavať viacerí politici ale aj verejnosť.

Až po tom ako boľševickí radikáli začali terorizovať obyvateľov sa začalo uvažovať o federálnom úrade s právomocami na celom území Spojených štátov. Podobne, neskôr po útoku na Pearl Harbor ktorý dal nepriamo vznik po vojne Ústrednej spravodajskej služby (CIA), a taktiež až po 11. septembri sa pristúpilo k reorganizácii spravodajskej komunity a zároveň k navýšeniu prostriedkov, došlo k vytvoreniu Homeland Security, ktorej personál dnes číta približne 230,000 (!) pracovníkov. Zdá sa, že na druhej strane oceánu berú bezpečnostné výzvy ďaleko vážnejšie ako my na našom kontinente. Čo si to bude u nás žiadať aby sa udialo to isté? Koľko životov to bude stáť? Prípadne, kto za ten dnešný stav bude braný na zodpovednosť?

Záver

Európska únia sa musí dodnes spoliehať na národné spravodajské agentúry, namiesto toho aby začala konečne využívať svoje vlastné štruktúry pre špecifické potreby. Miesto toho tu máme nefunkčný model, v ktorom zdieľanie spravodajských informácií medzi národnými spravodajskými agentúrami, alebo s organizáciami EÚ prebiehajú len v ad hoc modeli, čo, ako sa ukázalo po nedávnych útokoch, je nedostatočné.

Odhliadnuc od toho, samotná Európska únia je však vynikajúcim príkladom komplexného organizmu. Chaotická povaha EÚ je zároveň aj jej skrytou silou. Je to vďaka jej schopnosti prispôsobiť sa a kombinovať rôznorodosť jej vnútorného-medzinárodného systému. EÚ existuje a prosperuje aj tým, že poskytuje primeraný a pragmatický rámec inštitúcií na podporu komplexných interakcií na regionálnej, národnej a európskej úrovni zároveň. Môžeme vidieť, ako tieto interakcie medzi členskými štátmi mutujú do jedného výrazného, ​​ale čím ďalej tým viac symbiotického systému.

V skutočnosti neexistuje nikde na svete vybudovaný systém, a už vôbec nie jedna agentúra, ktorá je schopná využívať svoj holistický prístup so zdrojmi ktoré má v dispozícii a čeliť prírodným alebo antropogénnym katastrofám a ich dôsledkom osamotene. Spolupráca je teda osudová premenná. Spravodajská agentúra je zložitá a citlivá záležitosť, a takisto aj jej organizačné peripetie, čím viac naberá na rozmeroch. Avšak komplexita spoločenstva EÚ štruktúr paradoxne podčiarkuje svet možností. Práve preto, si bude musieť v blízkej budúcnosti EÚ naliehavo vyriešiť akú úlohu bude chcieť na seba zobrať, a či bude chcieť reflektovať výzvy hlbšou integráciou členských štátov v bezpečnostnom sektore, alebo budú čeliť dôsledkom nečinnosti jednotlivo. Jedna krajina za druhou.

Zajtra to bude presne 15 rokov, čo Slovenská republika vstúpila do Európskej únie. Je to aj naša zodpovednosť sa podieľať na jej formovaní a smerovaní. Tiež dosť záleží na tom, akých predstaviteľov si do nej zvolíme v nadchádzajúcich voľbách. Budem nesmierne rád, ak si o 15 rokov tento text prečítam znova, a budem ho považovať aspoň spolovice za prekonanú záležitosť.

~Informácie som čerpal najmä z vlastnej dizertačnej práce “The Prospects and Weaknesses of the European Union’s Intelligence Community” (Brunel University, West London, 2011)~

Autor je zakladajúcim členom politického hnutia Progresívne Slovensko. Text a myšlienky vychádzajú z autorovho presvedčenia a nevyhnutne sa nemusia zhodovať s názormi spomínaného hnutia.