Denník N

také cipároviny

Spoznáte ich na prvý pohľad – pozriete sa na obrázok v knihe a poviete si, že tie ilustrácie sú: “také cipároviny”. A je úplne jedno, či sa pozeráte na tie, čo autor ohraničil rôzne silnou čiernou kontúrou, či “drôtenou čiarou”, alebo na tie oblé sýte farebné plochy, čo pospájal do figúr, na rytmické typo, alebo na elementy neurčitých tvarov, čo vyzerajú ako puzzle, ešte sa aj tak vlnia, z ktorých ale, napodiv, v oku čitateľa, vyjde niečo veľmi veľmi konkrétne.

Miroslav Cipár je jednoducho “taký”.

Vytvorí, to znamená nakreslí, namaľuje, napíše, poskladá, vyryje, čokoľvek.

A je ho všade veľa.

Tvorí toľko, ako keby ani nespával – v tom istom čase voľne prechádza od ilustrácii k logám, k veľkým formátom plátien, niekedy k objektom a zasa späť.

 

Do sveta obrazov a obrázkov vošiel s dobrým ročníkom: s Albínom Brunovským, Jánom Lebišom, Vierou Bombovou, Jozefom Cesnakom, alebo Vierou Gergeľovou, či Teodorom Schnitzerom. Každý z nich priniesol do slovenskej knižnej ilustrácie niečo nové.

On priniesol vtip.

A ľahkosť.

Nikdy nepreťažoval čitateľa (a nerobí to dodnes). Nevnucuje mu svoju predstavu o tom, ako majú hrdinovia príbehov vyzerať (často sú si naopak navzájom veľmi podobní), zobrazuje ich v balanse na hrane medzi realitou a abstrakciou tak, aby si ich vo svojej fantázii mohol dotvoriť.

Jeho postavičky sú v neustálom pohybe: behajú, skáču, kopú nohami, občas sa potknú, prekopŕcnu, tam niečo odnesú, tam niečo stratia, stále niečo robia.

Tvorí tak, ako keby sa s príbehom hral.

Zastaví sa len málokedy.

 

Napríklad keď čerpá z ľudových ornamentov, ale ani tam sa neviaže sa na ich pôvod, inšpiruje sa len tempom, opakovaním motívov, ale neodkresľuje, nevkladá, nešifruje do vlastnej tvorby to, čo bolo už raz vytvorené. On si vytvára “svoje a nové” tvary.

Len málokedy použije uhol, hranu. Stále ho to ťahá k prítulnejšiemu oblúku, k vlne, ktorú rôzne naťahuje, skrúca, stláča, pruží a tým naznačuje čitateľovi, ako príbeh ide. Hovorí mu: “Čítaj rýchlejšie! Zastav sa – nikam sa neponáhľaj, uži si ten text.” Ostro ale farbí, často úplne ilustráciu rozžiari a nebojí sa pritom (fakt), že spleťou žltej, tuhomodrej, tuhozelenej, oranžovej aj ružovej vznikne gýč.

Ťažko sa o ňom píše.

Nechce sa nechať ukotviť v jednej vete, v škatuľke. Nechá toho, kto chce pochopiť, “ako to robí”, hľadať: “Je taký? Alebo je iný? Čoho je v jeho tvorbe najviac?” Vyberáte jednu jeho knihu po druhej, píšete si poznámky, a keď konečne nájdete ten spojovací material, a chcete si vydýchnuť… Buch! Zrazu nič neplatí.

Možno je to o tom, že Miroslav Cipár vo svojich knihách nemení svoje základné nástroje: ťah štetcom, fixkou, ceruzkou, perom. Mení sa ale (ako chameleón) textom, jeho obsahom, každému novému autorovi hľadá vlastný, nezameniteľný tvar.

Pozrite sa.

Tie ilustrácie spoznáte na prvý pohľad sú to “také cipároviny”.

Teraz najčítanejšie

toto je galeria

TOTO! je taká galéria, v ktorej nájdete iba ilustrácie - tie krehké obrázky k príbehom, ktoré si pamätáme z knižiek, čo sme čítali ako deti, aj z tých, čo si teraz čítame so svojimi deťmi. Ilustrátorov, čo ich namaľovali, však často ani nepoznáme: veď koho by napadlo hľadať niekde na konci knihy meno napísané drobnými písmenkami. Nestačí nám, aby sme autorov len poznali. Chceme o nich niečo vedieť. A tak stále častejšie zapíname diktafón a hľadáme príbehy - o tom, ako tie diela vznikli, aj o tom, ako sa na ne možno pozerať...