Denník N

Zápisky Slováka z Budapešti: Ako som sa tu ocitol

Budapešť? A to ťa čo napadlo? Ako sa tam vlastne dá uchytiť, keď nevieš po maďarsky? Ako je to tam s robotou? Dá sa tam zarobiť? Nemá to tam Slovák bez maďarských koreňov ťažké? A prečo by sa vôbec niekto trepal bývať do Maďarska? To sú len niektoré z otázok, ktoré mi doma kladie každý, komu sa zmienim o tom, že už vyše roku žijem v Budapešti. A úprimne, sú to otázky, ktoré som si sám kládol, keď som na jeseň roku 2017 sedel v autobuse na koncert HIMu do Prahy a čumel som ako puk na email, že som bol prijatý na pozíciu v spoločnosti sídliacej v Budapešti.

Nuž, odpovede na ne som sa proste nedohľadal. Internet je samozrejme plný informácií od cestovateľov, expatov a prípadne britov, hľadajúcich miesto, kde sa dá v rámci rozlúčky so slobodou v partii 25 ľudí za lacný peniaz opiť a obťažovať okolie. Ale popravde, nenarazil som na uspokojujúcu skúsenosť, s ktorou by som sa dokázal dostatočne stotožniť a ktorá by umlčala moje pochybnosti, či nerobím kardinálnu volovinu. A čo musím zdôrazniť, nenašiel som ani za necht informácií od Slovákov. Nenašiel som blogy, nenašiel som facebookovú komunitu, nenašiel som zhola NIČ o skúsenosti Slovákov alebo Čechov, ktorí sa rozhodli skúšať šťastie v metropole našich južných susedov. Rozhodol som sa v duchu filozofie yolo, že to proste skúsim a uvidím. Teraz po roku aj niečo som sa rozhodol, že sa s mojimi skúsenostiami podelím. Jednak preto, že tým snáď pomôžem niekomu v podobnej situácii, a tiež preto, lebo život tu je zaujímavý a totálne sa líši od Bratislavy alebo Prahy. No a tak trochu aj pre moju vlastnú psychohygienu.

Prečo Budapešť?

V 2017tom som sa ocitol v situácií, v ktorej sa každý rok ocitá podstatná časť ľudí mojej vekovej kategórie. Diplomovka odovzdaná, zapitá, obhájená, oslávená s rodinou a potom ešte dva krát zapitá. Chodník pred univerzitou zvandalizovaný, fotka so spolužiakmi pred fakultou s čapicami vyhodenými do vzduchu urobená. Úväzok na dohodu v banskobystrickom callcentre, kde som brigádoval počas štúdií ukončený, kancel vyobjímaný, ruky podané a všetko dobré do života popriate. Letenky do USA na program Work and Travel vytlačené vo vrecku a ja sa pred košickým letiskom objímam s rodinou. Nuž, a zrazu je tu október, ja naspäť doma v Banskej Bystrici bez práce s akútnym prípadom post-WATáckej depresie, ktorú dôverne pozná každý, kto v amerike strávil pár mesiacov na pracovno-cestovnom dobrodružstve. A čo teraz, pre kristove rany, robiť so životom?

Mal som chuť z Bystrice, ktorú inak milujem, vypadnúť, lebo som myslel že ma zadusí, pretože čerstvý absolvent vysokej školy si tam môže vybrať z pestrej palety lukratívnych ponúk pyramídových callcentier s agresívnymi predajnými praktikami, dokladaním tovaru v Kauflande alebo útekom do väčšieho mesta. Tým zvyčajne býva Bratislava, no mne sa naše hlavné mesto jednoducho nepáči. Proste som nedokázal rezignovať tak, ako to urobil kopec ľudí z môjho okolia s podobnými pocitmi, ktorí dnes Bratislavu hodnotia so slovami „nuž, tak nejak som si tu už za ten čas zvykol“. Praha je od Bystrice trochu ďaleko, v Brne som už raz žil a úprimne, nevedel som si predstaviť, že by som sa tam vrátil.

Európska metropola za rohom

Budapešť, ktorú som mal celý čas doslova pod nosom, som prvýkrát v živote navštívil mesiac a pol pred tým, než som sa sem presťahoval. Paradoxne som s ňou ako s možnosťou nerátal ešte ani v momente, keď som prvýkrát sedel v autobuse na pol ceste medzi ňou a Banskou Bystricou, aby som sa tam zúčastnil jednej dobrovoľníckej konferencie. A ono mi to ako reálna možnosť nedocvaklo až do momentu, kedy sa mi na telefóne pár dní po návrate do Bystrice neobjavil prichádzajúci hovor z maďarského čísla s personalistkou spoločnosti, kde som len tak z prdele poslal CVčko na druhej strane linky. Keď som si o necelé dva týždne na to čital v maile pracovnú ponuku, v hlave sa mi vynorila miliarda otázok. Dá sa v Budapešti prežiť s nulovou znalosťou maďarčiny? Je tam nejaká slovenská komunita? Čo za úrady tam treba pobehať? Kde nájdem bývanie? Ako sa tam vôbec zoznámim s ľuďmi? Padlo teda rozhodnutie, že do toho proste skočím po hlave a uvidím. O nejaký ten mesiac nato, presne na nový rok 1.1. som so strašnou opicou (a modrým chrbátom, keďže strata koordinácie z dôvodu konzumácie alkoholu a schody v podniku mokré od roztopeného snehu sú pekelná kombinácia) sedel v autobuse smer Budapešť s veľkým kufrom, týždenným bookingom v nejakom hoteli, ktorý mi zajednal môj nový zamestnávateľ. No a so všetkými týmito a s miliónom ďalších otázok v hlave.

Všetky zodpoviem v niekoľkých nasledujúcich článkoch, kde sa pokúsim rozobrať ich trochu podrobnejšie. No najskôr sa pokúsim odpovedať na tú z nadpisu tohto článku. Priznám sa, i keď mám precestovanú väčšiu časť Európy, spomínaná konferencia bolo moje „tenkrát poprvé“ s Budapešťou, v ktorej som pred tým bol len raz v živote, aj to len na letisku, čo sa v podstate ani neráta. A ako to často v situáciách, kedy neviete čo očakávať, tak preventívne neočakávate nič býva, bol som z mesta totálne unesený. Toľko histórie, architektúry, atmosféry, melanchólie a duše, až som mal po dvoch dňoch strávených tu pocit, že na toto mesto sa v jeho kráse snáď nechytá ani Praha (ktorú inak neskonale milujem). Trúfnem si povedať, a myslím, že mnoho ľudí, ktorí toto mesto zažili mi nebude oponovať, že Budapešť je jednoznačne jedným z najkrajších miest v Európe a dokonca na svete. Svojou krásou by som ho bez okolkov zaradil na úroveň trebárs takého Paríža, Sevilly, Bruselu alebo spomínanej Prahy. Je hneď za rohom, a to doslova. Do Budapešti je bližšie než do Prahy v podstate z hocijakého bodu na Slovensku. Z môjho domova, z Banskej Bystrice je dokonca bližšie než Bratislava (i keď cena a frekvencia spojov to vôbec nenaznačuje).

Je aj naša (tak trochu)

Budapešť je metropola európskeho významu,  skutočné veľkomesto aké na Slovensku žiaľ nemáme a kde sa dá z prvej ruky zažiť ten toľko omieľaný a démonizovaný multikulturalizmus. A zároveň je v nej toľko nášho. Po stáročia bola aj našim hlavným mestom, tunajšie múzeá sú plné našej spoločnej histórie, nájdete v nich kopu artefaktov z nášho územia. Na maďarských bankovkách a budapeštianskych názvoch metrostaníc nájdete mená a tváre, z ktorých vám veľká väčšina bude povedomá zo stredoškolského dejepisu. Mnoho vecí tu funguje naozaj podobne ako u nás, v domácich reštauráciách nájdete kopu jedál, ktoré sa bežne robia aj na Slovensku (k tomu, že obyčajnú domácu pálenku, aká sa v celej strednej európe robí v každej dedine maďari povýšili na národný vynález a magnet na turistov a k tomu, ako sa tu z langošu stal hipsterský streetfoodový hit, ktorý si tu dáte aj s rukolou a olivami sa ešte vrátim).

Napriek tomu je tu slovenská komunita, ako som už vyššie spomínal, viac menej neexistujúca. Tí Slováci, čo tu žijú, sú poväčšine Slovákmi len polovičnými a žiaľ nemajú potrebu sa medzi sebou na základe svojich koreňov nejako extra socializovať. Čo je človeku trochu ľúto, keď dajme tomu vidí, aký blízky vzťah medzi sebou majú trebárs Poliaci žijúci v zahraničí, a to bez ohľadu na relatívne počty. Budapešť mi príde tak trochu ako neprebádané územie. Je čo by kameňom dohodil, je prenádherná, je tak trochu aj naša, no napriek tomu len zriedka počujete o nejakom kamarátovi alebo známom, čo by sa sem zo Slovenska presunul. A zároveň je tu neporovnateľne lacnejšie ako v Bratislave. Áno, má aj svoje mínusy a žiaľ ich nie je málo. Ale všetko po poradí, o tých v jednom z ďalších článkov. Nabudúce niečo o tom, ako tu nájsť prácu a bývanie a ako je to tu s peniazmi.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Michal Dzurko

Som Slovák, srdcom Európan (a ešte hlbšie v srdci metalista). Žijem a pôsobím v Budapešti, istý čas som žil aj v USA, na Srí Lanke a v Česku. Informácií o tom, ako sa v Budapešti žije je na slovenskom internete minimum, tak som sa rozhodol zákerne využiť dieru na trhu a znovu začať čosi písať. Jednak preto, že tým snáď pomôžem niekomu, kto nad životom v metropole našich južných susedov uvažuje, no a tiež preto, lebo život tu je zaujímavý a totálne sa líši od Bratislavy alebo Prahy. A tak trochu aj pre moju vlastnú psychohygienu. Článkov bude viac, optimistický odhad je nejakých 5-6, no keďže to viac menej závisí od môjho úspešného boja s vlastnou prokrastináciou, nič neslubujem.