Akreditácia vzdelávacích programov pre učiteľov kvalitu neprináša

Existuje niekoľko typov akreditovaných programov profesijného rozvoja
Zatiaľ platný Zákon č. 317/2009 Z.z. vymedzuje päť typov programov kontinuálneho vzdelávania pre pedagogických a odborných zamestnancov: 1) adaptačné, 2) aktualizačné, 3) inovačné, 4) špecializačné a napokon 5) funkčné vzdelávanie. Z týchto piatich typov je odlišné adaptačné vzdelávanie, ktoré je určené pre začínajúcich pedagogických a odborných zamestnancov a je spravidla organizované samotnou školou. Všetky ostatné zmienené typy kontinuálneho vzdelávania musia prejsť akreditačným procesom, absolventi týchto programov získajú za ich úspešné ukončenie kredity a aj príplatok ku mzde. Konkrétne súčasná legislatíva umožňuje za 30 získaných kreditov prilepšiť si o 6 % k svojmu platu a po získaní ďalších 30 kreditov ešte o ďalších 6 %. [1] Tieto programy organizujú externí poskytovatelia (napr. Metodicko-pedagogické centrum, vysoké školy, mimovládne organizácie, súkromní poskytovatelia), teda nie samotná škola, ktorá zamestnáva pedagogického alebo odborného zamestnanca.

Aktualizačné a inovačné vzdelávanie sú vo svojich cieľoch podobné. Zatiaľ čo aktualizačné je zamerané na “udržanie si” profesijných kompetencií relevantných pre výkon pedagogickej, odbornej alebo riadiacej činnosti, inovačné vzdelávanie sa zameriava na “zdokonalenie” týchto kompetencií. Špecializačné vzdelávanie je zamerané na získanie profesijných kompetencií na výkon “špecializovaných činností”, napríklad ako triedny učiteľ, výchovný alebo kariérový poradca, uvádzajúci zamestnanec, vedúci predmetovej komisie či metodického združenia. A napokon funkčné vzdelávanie je určené na získanie profesijných kompetencií potrebných pre výkon riadiacich činností, ako napríklad riaditeľ, zástupca riaditeľa, vedúci vychovávateľ či hlavný majster odbornej výchovy. Aktuálnu ponuku akreditovaných programov kontinuálneho vzdelávania ministerstvo školstva pravidelne zverejňuje na svojich webových stránkach. [2]

Popularita akreditovaných programov viac súvisí so zvyšovaním platu než s ich kvalitou
V dotazníkovom prieskume projektu To dá rozum pedagogickí a odborní zamestnanci a zamestnankyne v regionálnom školstve, hlavne v školách zriadených obcou alebo okresným úradom, uvádzajú, že uprednostňujú akreditované programy pred neakreditovanými (pozri graf 1). Z týchto dát vyplýva, že celkovo až 58,6 % zo všetkých respondentov sa častejšie zúčastňuje na akreditovaných programoch. Zvyšní respondenti nesúhlasili s výrokom, že by sa vzdelávali častejšie v akreditovaných programoch alebo sa nevedeli vyjadriť. Zamestnanci v súkromných školách vo výrazne menšej miere absolvujú akreditované vzdelávania, čo v kvalitatívnom zbere dát vysvetľovali tým, že získané kredity nemajú vplyv na výšku ich platu. Do veľkej miery sa aj týmto zistením potvrdzuje, že prilepšenie si k platu je dôležitým motivačným prvkom v rozhodovaní sa medzi akreditovanými a neakreditovanými programami ďalšieho vzdelávania, najmä v prípade zamestnancov v školách zriadených samosprávami.

Zdroj: Dotazníkový prieskum To dá rozum, realizovaný v roku 2018

Akreditované vzdelávanie vnímajú jeho účastníci prevažne kriticky
V kvalitatívnom zbere dát v rámci projektu To dá rozum pedagogickí a odborní zamestnanci a zamestnankyne popisovali veľmi rôznorodé skúsenosti s akreditovanými programami kontinuálneho vzdelávania. Prevažovali kritické a negatívne vyjadrenia v súvislosti s kvalitou výučby či aktuálnosťou obsahu, a to naprieč spektrom rôznych poskytovateľov, od Metodicko-pedagogického centra (MPC), cez vysoké školy či neziskové organizácie až po súkromné firmy. Napríklad učiteľka ZŠ, ktorá absolvovala špecializačné vzdelávanie v kariérovom poradenstve opísala túto skúsenosť slovami: “Ja som sa nejak stratila v tomto kurze. Nie je to pre mňa do budúcnosti nejaké vhodné. Nevyužívam to jednoducho.” Táto respondentka síce oceňovala rôzne námety pre svoju prácu, no považovala ich za vytrhnuté z kontextu a nerealizovateľné v praxi. Iná učiteľka ZŠ opísala svoje sklamanie nad absolvovaným vzdelávaním slovami: “My sme z toho celého mali dojem, že ono sa to robí, len aby bolo, teda, aby bolo kde minúť peniaze.” Týmto komunikovala aj zanedbateľný prínos pre svoju pedagogickú prax. Riaditeľ ZŠ sa o funkčnom vzdelávaní, ktoré absolvoval, vyjadril slovami: “Reálne z toho použiteľné do praxe riaditeľov dajme tomu bola tretina.” Riaditeľka strednej odbornej školy vo svojom vyjadrení tiež poukázala na zásadné nedostatky v kvalite jej funkčného vzdelávania: “K tomu funkčnému vzdelávaniu ako riadiť školu, tak možno ja som vedela viacej ako ten lektor, čo nám prednášal, keď sme sa bavili.” Neaktuálnosť informácií a odtrhnutosť od každodennej reality sa objavovali ako najčastejšie výčitky. Online prieskum [3] realizovaný v roku 2014 Slovenskou komorou učiteľov na vzorke 1340 respondentov ukázal, že podľa zapojených učiteľov a učiteliek významný podiel akreditovaných programov nespĺňa ich kvalitatívne nároky. Necelá polovica respondentov hodnotila obsahovú kvalitu programov známkou 3 a horšie. Prínos a využitie jednotlivých programov v praxi hodnotili podobne kriticky.

Nie všetci pedagogickí a odborní zamestnanci v regionálnom školstve však považujú svoje skúsenosti s akreditovanými programami za stratu času. V kvalitatívnom zbere dát sa občas vyskytlo aj pochvalné uznanie o týchto programoch. Napríklad učiteľka MŠ sa vyjadrila: “Všetky vzdelávania, ktoré som absolvovala v rámci MPC-čka, tak musím povedať, že všetky boli pre mňa prospešné. Napriek tomu, že už mám dvadsaťosemročnú prax.”

Proces akreditovania programov je pridlhý
V kvalitatívnom zbere dát respondenti z MPC poukazovali na časovo veľmi zdĺhavý proces akreditácie. Zamestnankyňa jedného regionálneho pracoviska MPC uviedla, že v niektorých obdobiach “tam naozaj bývalo polročné vracanie tých programov a aj my sme mali niekoľko podaných programov, ktoré sa až dva roky točili v tom akreditačnom procese.” Táto skúsenosť zdĺhavého akreditačného procesu bola zmienená aj ďalšou respondentkou MPC: “Ten akreditačný proces je veľmi dlhý, to je pravda. Tam to trvá možno aj rok niekedy, než sa to zakredituje. Tým pádom aj tie vzdelávacie potreby nie sú pokrývané tak rýchlo, ako by sme očakávali. Napríklad, do materských škôl išiel nový štátny vzdelávací program. Akreditovali sa nám programy s určitým odstupom. A ešte sa akreditovali a ešte sme tu poddimenzovaní, tak ja ešte nemám čas ich realizovať.” Táto posledná respondentka výstižne opísala aj možné negatívne dopady súčasného systému akreditácií kontinuálneho vzdelávania. Podľa nej ponuka programov kontinuálneho vzdelávania v dôsledku zdĺhavého akreditačného procesu nestíha promptne reagovať na vzdelávacie potreby v školstve. Navyše môže dochádzať i k situáciám, kedy napriek veľkej potrebe a dopyte akreditované programy nemá kto lektorsky viesť.

Nikto nezaručuje kvalitu realizovaných programov
Problémom nie je len zdĺhavý akreditačný proces, ale aj jeho samotné nastavenie. Akreditačná rada totiž hodnotí výhradne písomný materiál opisujúci detaily plánovanej realizácie programu kontinuálneho vzdelávania, nikto však už nehodnotí, do akej miery sa tento plán v praxi reálne napĺňa. [4] K tejto téme sa vyjadrila vysokoškolská pedagogička slovami: “My síce zakreditujeme programy, ale už potom ich nikto nekontroluje. A ja mám len od učiteľov spätnú väzbu, že ten program vôbec nefunguje alebo tam nám dajú zadarmo kredity alebo tam len zaplatím, atď. A keď na to poukážem, tak mi povedia, že to nie je dôkaz. Minule som už povedala, že ja tam osobne vycestujem, že mi nemusia ani nič zaplatiť a že už len to, že tam prídem, že urobím nejaké bububu a že si na to začnú dávať pozor. No nie, lebo to môže len školská inšpekcia. Tak tam pošlite školskú inšpekciu.” Akreditačný proces teda v praxi nezaručuje kvalitnú realizáciu programov kontinuálneho vzdelávania a žiadna inštitúcia na kvalitu realizácie nedohliada. Aj z tohto dôvodu je otázne, prečo by mali pedagogickí a odborní zamestnanci získavať kreditové príplatky iba za absolvovanie akreditovaných programov, pokiaľ samotná akreditácia negarantuje ich kvalitu.

Nový zákon neprináša zásadnú zmenu
Nový zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch [5], ktorý bol 2. apríla 2019 schválený Národnou radou SR a následne vetovaný prezidentom, môže byť čoskoro parlamentom znovu schválený. Zásadným spôsobom však nezmení súčasný systém kontinuálneho vzdelávania. Zákon napríklad pridáva ďalšie typy kontinuálneho vzdelávania alebo rozširuje právomoci MPC, žiadnym spôsobom však neadresuje problémy s kvalitou akreditovaných programov vzdelávania. Vzniká tak otázka, do akej miery tento systém reálne podporuje pedagogických a odborných zamestnancov v rozvíjaní svojich profesijných schopností pre kvalitné vzdelávanie všetkých žiakov a žiačok v rýchlo sa meniacej spoločnosti.

Jozef Miškolci
analytik projektu To dá rozum

Článok je skrátenou verziou kapitoly Schvaľovanie programov ďalšieho vzdelávania v Analýze zistení o stave školstva na Slovensku, dostupnej na: https://analyza.todarozum.sk/docs/331119002bf0a/

Blog je súčasťou projektu, ktorý je podporený z Európskeho sociálneho fondu prostredníctvom programu Efektívna verejná správa.

Zdroje:

[1] Zákon č. 317/2009 Z. z. o pedagogických a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

[2] MŠVVaŠ SR. Akreditácia programov doplňujúceho pedagogického štúdia a programov kontinuálneho vzdelávania. 2019. Dostupné na https://www.minedu.sk/akreditacia-programov-doplnujuceho-pedagogickeho-studia-a-programov-kontinualneho-vzdelavania/

[3] Slovenská komora učiteľov. Vyhodnotenie dotazníka ku kariérnemu rastu a kreditovému systému – zákon č. 317/2009. 2014. Dostupné na http://sku.sk/vyhodnotenie-dotaznika-ku-kariernemu-rastu-a-kreditovemu-systemu-zakon-c-317-2009/

 [4] GALÁŠ, P., REHÚŠ, M. Bez kreditov neodídem. Bratislava : Inštitút vzdelávacej politiky, MŠVVaŠ SR. 2016, https://www.minedu.sk/data/att/9665.pdf

[5] NRSR. Vládny návrh zákona o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 2019. Dostupné na https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=7111

Informácie o prieskume

Dotazník, z ktorého sú použité dáta, bol vytvorený na základe kvalitatívnych rozhovorov realizovaných v máji až septembri 2017 s rôznymi aktérmi v školstve (žiakmi, učiteľmi, riaditeľmi, asistentmi učiteľa, predstaviteľmi verejnej správy, atď.). Zber kvantitatívnych dát prostredníctvom dotazníkov prebehol v máji až júni 2018. Dotazníkového prieskumu v regionálnom školstve sa zúčastnilo celkovo 687 škôl (194 MŠ; 35 špeciálnych MŠ; 214 ZŠ; 97 špeciálnych ZŠ; 107 SŠ; 40 špeciálnych SŠ) a celkovo 5469 respondentov z týchto škôl (3657 učiteľov; 619 riaditeľov; 391 asistentov učiteľa; 332 výchovných poradcov; 275 majstrov odbornej výchovy a 195 odborných zamestnancov). Pri tomto prieskume išlo o reprezentatívnu vzorku škôl, ktoré boli vyberané kvótnym náhodným výberom s ohľadom na kraj a zriaďovateľa. Celková návratnosť dotazníka bola 52,28 %.