Zlaté fondy – alebo pozlátka? (5. časť mini-seriálu)
V 5. časti mini-seriálu si pripomenieme, že ani pri knižných vydaniach nie je všetko zlato, čo sa blyští.
13 zastavení škridelnej jari
- 1. časť: V ruskom (?) vesmíre ABBYY
- 2. časť: Porovnanie 4. a 5. verzie iPadu mini
- 3. časť: Živorenie androidných tabletov
- 4. časť: Slovenská Jane Austen na dosah
- 5. časť: Zlaté fondy – alebo pozlátka?
- 6. časť: Lev Nikolajevič Zohavený
- 7. časť: Starosti jablčného aktualizovača
- 8. časť: Kolaps kikiríkavého softvéru
- 9. časť: Náhrada poznámkového bloku: Simplenote?
- 10. časť: Náhrada zoznamov: FlexLists?
- 11. časť: Náhrada návykov: 42goals.com?
- 12. časť: Náhrada správy úloh: Nezabudni na mlieko?
- 13. časť: AveLit ako pečiatka kvality
Teším sa na to, že podľa možnosti už na Vianoce 2021 vydám niektoré z Timraviných klasických diel v elektronickej knihe vo svojom vlastnom „virtuálnom digitálnom nakladateľstve“ AveLit, ktoré v najbližších mesiacoch plánujem založiť – a že si na to nebudem musieť od nikoho pýtať povolenie. Viac o predbežnom edičnom pláne nového vydavateľstva napíšem v záverečnej 13. časti tohto seriálu blogočlánkov.
A áno, vydať Timravine zobrané diela nanovo v spoľahlivom a kvalitnom elektronickom vydaní by sa určite oplatilo. (Nemyslím finančne…) Za nepoužiteľnú na seriózne čítanie považujem napríklad väčšinu vydaní slovenských klasikov v papierovej edícii vydavateľstva Tatran Zlatý fond – ide typicky o bezuzdne „modernizované“ verzie textov. Timrava sa pritom proti neautorizovaným úpravám svojich textov a brutálne necitlivým, „mechanickým“ zásahom korektorov bránila (bezúspešne) už počas svojho života.
Mojím vzorom medzi slovenskými literárnymi kritikmi je Alexander Matuška – ale nad vydaním jeho diel v papierovom Zlatom fonde Tatranu som mohol nanajvýš zaplakať. Obe knižky som si s radosťou kúpil, ale potom som ich ako nepoužiteľné na čítanie daroval knižnici. Svojvoľné prepisovanie Matuškových slov i viet; zmeny slovosledu a interpunkcie – lebo vraj v pôvodnom stave, ako Matuška svoje texty napísal a vydal, boli (napríklad) „príliš bohemistické“.
Mám dojem, že ešte Timrava bola v rámci Zlatého fondu Tatranu možno zriedkavou výnimkou a jej editor sa pri posmrtných úpravách snažil krotiť, no celkovo môžem nad Zlatým fondom Tatranu len zalomiť rukami a čítať sa tie vydania neodvážim. Nie – ak mi nepomôžu databázy naskenovaných kníh od Googlu, musím zamieriť do Univerzitnej knižnice, zohnať si pôvodné vydanie klasického diela, svojpomocne si ho nafotografovať mobilom či tabletom a tak ho čítať.
V ešte vyššej miere platia obavy z textovej nespoľahlivosti vydaní pre elektronickú verziu Zlatého fondu, nesúvisiacu s Tatranom a spravovanú denníkom SME. Veľmi si vážim Tomáša Uleja a množstvo roboty, ktorú pri spúšťaní tohto – svojou podstatou nekomerčného, altruistického a „dobrovoľníckeho“ – projektu svojho času odviedol, no nie je tajomstvo, že v rámci tohto projektu sa skenovalo a digitalizovalo „hocičo, čo (nadšencovi – dobrovoľníkovi) prvé prišlo pod ruku“. Tomáš ma v neskorších rokoch uisťoval, že v tomto ohľade sa situácia postupom času zlepšovala, no zostávam skeptický. Naďalej je viac ako otázne a skôr nepravdepodobné, že Zlatý fond SME ponúka textologicky spoľahlivé vydania, vhodné aj na seriózne či vedecké literárne štúdium.