Denník N

Koniec Eddyho s horším začiatkom, lepším koncom

„Na detstvo nemám ani jednu šťastnú spomienku.“ Tak znie prvá veta autobiografického románu Édouarda Louisa Koniec Eddyho. Čitateľ sa na nasledujúcich stranách presviedča, že tieto pocity autora – hlavnej postavy, sú oprávnené, keďže hneď úvodná scéna až veľmi naturalisticky popisuje akému šikanovaniu musel ako dieťa čeliť.

Eddy prežil detstvo v 90. rokoch 20. storočia v prostredí chudobnej severofrancúzskej dediny Hallencourt, ktorá sa nachádza v departemente Somme, v regióne Pikardia. Podľa popisu autora táto oblasť veľmi pripomína to, čo v našich podmienkach nazývame „hladová dolina“. Tradičná spoločnosť, nízka úroveň vzdelania, a na výber iba nezamestnanosť alebo ťažká továrenská práca, ktorá si nevyžaduje kvalifikovanú pracovnú silu.

Eddy svoj život rekapituluje prostredníctvom niekoľkých kapitol, pričom predstavuje spoločensko-ekonomické podhubie, ktoré determinovalo nielen jeho rodičov, blízku rodinu, ale aj celú komunitu. Je to prostredie, kde násilie nie je nič patologické, a kde sa prísne uctievajú všetky rodové stereotypy patriarchálnej spoločnosti.

Pod vplyvom silnej alkoholickej kultúry sa tieto zásady ešte viac deformujú, a preto chlapi sú skutočnými mužmi iba ak ťažko pracujú, zvládajú veľké dávky alkoholu a neváhajú pri každej príležitosti používať päste. Od žien sa zase vyžaduje, aby rodili deti, starali sa o domácnosť a krotili horúce hlavy vlastných mužov.

V dedine chlapi nikdy nepoužívali slovo násilie. Bolo to niečo prirodzené, normálne. Riešili ním mnohé spory, bolo súčasťou žiarlivostných scén, rodinných hádok a často iba obyčajnou zábavou spojenou s konzumáciou alkoholu.

Ženy zase rodili deti iba preto, aby boli ženami. Očakávalo sa, že sa takto ženami stanú už vo veľmi mladom veku, často bez dosiahnutého stredoškolského vzdelania. Ženy, ktoré nemali deti v mladom veku, boli považované za frigidné alebo ešte horšie za lesby.

Eddy z týchto vzorcov správania vyčnieval už od malička. Od detstva bol subtílnej postavy, nemal rád násilie, prejavoval sa zženštilo a počas dospievania sa musel vyrovnávať so svojou homosexuálnou orientáciou, ktorá bola v tomto prostredí stigmou.

Stal sa tak nedobrovoľným väzňom medzi školskou chodbou, kde zažíval každodenné šikanovanie, rodičmi a ostatnými obyvateľmi dediny. Ako vo svojom autobiografickom románe píše, oddýchol si iba počas vyučovania. Hoci škola bola miestom, kde zažíval denno-denný posmech, mal rád učiteľov, ktorí reprezentovali idey francúzskej republikánskej školy, založených na princípoch tolerancie a rešpektu voči všetkým ľudom, bez rozdielu na ich farbu pleti, vierovyznanie alebo sexuálnu orientáciu.

Túto knihu som nedokázal odložiť z rúk a spred očí. Čítala sa ťažko a aj ľahko zároveň. Ťažko vzhľadom na svoju tému, s ľahkosťou kvôli štýlu ako je napísaná. Na konci som si sám pre seba skonštatoval, že Eddyho príbeh je aj o tom, ako chudobné regióny na celom kontinente produkujú frustrovaných, nešťastných a často aj netolerantných ľudí.

Vo svojej sociálnej a kultúrnej izolácii sú napriek tomu o sebe presvedčení, že ich spôsob života je jediný správny, definujú sami pre seba akýsi pravý vzorec morálky, hoci voči tej univerzálnej často sami zlyhávajú. Ich rodiny sú poznačené alkoholizmom, násilím a zanedbávaním výchovy vlastných detí. Nenávidia úspešných, bohatých a vzdelaných a rovnako pohŕdajú aj chudobnejšími, ako sú oni sami.

Keď sa do takéhoto prostredia narodí človek s inakosťou, zažije už počas detstva peklo na Zemi. Toto je skutočný príbeh zo súčasnosti. Odohráva sa síce vo Francúzsku, ale jeho paralely by sme našli aj v mnohých regiónoch Slovenska.

Édouard Louis: Koniec Eddyho, Absynt 2018, Preklad: Andrea Černáková

Teraz najčítanejšie