Smrť Štefánikova

Horí ohník, horí, na Kráľovej holi,

ktože ho zapálil, dvanásti sokoly….

Také jednoduché to zas nie je opísať niečiu smrť prostoduchými veršovankami. Takýmto spôsobom si mohol Ján Botto dovoliť priblížiť čitateľom smrť veľkého Slováka, Juraja Jánošíka. Botto žil v 19. storočí, bol členom Štúrovej skupiny a ich literárne pôsobenie zaraďujeme do romantizmu. Romantici 18. a 19. storočia písali tak, že to so skutočnosťou malo málo spoločného a ako mali vo zvyku, s realitou boli na nože. Preto aj popísali kopu volovín, lebo to mali takpovediac v náplni práce. Tých volovín napísali toľko, že aj dnes majú mnohí z toho zmätok v hlave. Veď si len predstavte, že by dvanásti sokoly zapálili vatru kdesi na Kráľovej holi. Je to nonsens.

Dnešní realisti takto nepíšu. Tí sa musia držať skutočnosti, teda reality. Štefánik zahynul pri páde lietadla, keď sa vracal z Talianska po vojne v roku 1919 na Slovensko. Mal pristať neďaleko Bratislavy na poľnom letisku a tam sa zrútil spolu s tromi talianskymi letcami a zahynuli. Po nejakom čase prišli poniektorí na to, že bol úmyselne zostrelený na popud jeho politických rivalov. Štefánik nebol romantik a naštval by sa riadne, keby ho spájali s romantizmom. Bol vedec, realista a podporovateľ Realistickej strany Masarykovej a Benešovej a bol čechoslovakista. Len potom chceli romantici z neho urobiť najväčšieho Slováka. Preto, keď chceme hovoriť o jeho predčasnej smrti, mali by sme sa držať reality.

Todek som mal však možnosť prečítať si text od jedného plodného pisateľa, ktorý zrejme nemá ďaleko k romantizmu. Napísal o smrti Štefánikovej dokonca aj celú knihu. Každý z nás aspoň v dokumentárnych filmoch videl, ako dopadne lietadlo, ktoré je trafené. Takéto smoliarske lietadlo sa širokým oblúkom rúti k zemi zanechávajúc za sebou kúdol dymu, až skončí v ohňovej guli. Nič také nikto nevidel v tej dobe pri páde toho makarónskeho lietadla. Videli tam pekne letiace lietadlo manévrujúce na pristátie, ktoré zrazu z ničoho nič sa naklonilo nabok a nasmerovalo rovno k zemi.

Platilo to až donedávna, keď spomínaný plodný pisateľ objavil kdesi v starobinci starca, ktorý tam očakával svoje umretie, čo sa mu aj potom zanedlho stalo. Ten starček mu povedal, že v roku 1919 ako trinásťročný pásol kravy neďaleko miesta, kde to lietadlo spadlo a ten dym tam videl. Keď pribehol k spadnutým troskám, videl Štefánika ako žil, normálne dýchal a nebol ani zakrvavený. Ostatní piloti boli už mŕtvi, pohodení v žite a jedného potom museli vyhrabať z trosiek lietadla. Boli zakrvavení a jeden pilot si stihol aj obviazať zakrvavenú hlavu bielou zakrvavenou šatkou. Potom tam prišiel jeden asi štyridsať ročný chlap na bicykli a hneď za ním čierne auto, z ktorého vystúpili neznámi civili. Tí zobrali Štefánikovi doklady a zlaté hodinky a naložili ho do auta. Do auta naložili aj bicyklistu s bicyklom a odišli smerom do Bratislavy. Jeho len vypočuli, čo videl a nechali tak v dave, ktorý sa tam medzičasom zhlukol.

Keď sa ho náš pisateľ spýtal, prečo takéto svedectvo zamlčoval vyše 70 rokov, odpovedal, že sa bál Čechov. Za Slovák štátu sa už Čechov nemusel báť, ale tiež sa bál, lebo vtedy sa bál komunistov a tí boli z väčšej časti Česi, hoci aj on už bol vtedy komunista, ako spomenul, ale takých nemali vo farárskom štáte radi, a tak sa radšej bál, ako by mal niečo hovoriť. Oneskorený svedok dal potom nášmu pisateľovi na výber, aby si vybral, kto hovorí pravdu. Či on, alebo niekto iný, čo má falošnú pravdu. Náš pisateľ si vybral nefalošnú pravdu bývalého pastiera kráv.

Ďalším dôležitým svedkom nášho novinárskeho pisateľa bol synovec samotného generála Milana Rastislava Štefánika – Pavel Štefánik, ktorý onedlho po výpovedi tiež zomrel, ale ešte mu stihol zveriť svoje tajomstvo. Pokiaľ ešte žil, bol presvedčený, že jeho uja Milana nechal zostreliť Eduard Beneš, vtedy vo funkcii ministra zahraničia a zdržujúci sa trvalo v tom čase v Paríži, kde sa malo konať mierové jednanie, aby bola dohodovými mocnosťami uznané Československo s požadovanými hranicami. Synovec Pavel povedal, že Beneš bol úhlavný Štefánikovým nepriateľom a bál sa ho, pretože vedel, že ak sa ujo Milan postaví na zadné, tak za ním bude stať 800 tisíc legionárov. Palino od Štefánikových ešte povedal, že lietadlo spadlo takým alebo makovým spôsobom, a to sa muselo vyšetriť. A kde sú tie protokoly? V archívoch T.G. Masaryka, a prečo ich neotvoria? – pýtal sa synovec.

Tieto otázky nášho pisateľa potom trápili a sám sa snažil na ne odpovedať. Prvá vec, na čo prišiel, že by mala byť vedecky preskúmaná pravosť pozostatkov generála Štefánika v hrobe na vrchu Bradlo, veď vieme, ako sa stratili neznámo kam aj ostatky Andreja Hlinku. Mala by byť vykonaná exhumácia, pri ktorej by sa zistilo, že Štefánik pád lietadla prežil a potom bol úkladne zavraždený strelou do srdca.

Pisateľ sa dovoláva aj mnohých leteckých odborníkov, že si nemohli strelci spliesť výsostné znaky Talianska s maďarskými a Maďari ani nemali lietadlo, ktoré by sa podobalo italskému dvojplošnému bombardéru Caproni, a tak nemôže ísť o nešťastnú náhodu pri privítacej salve, ako tvrdí antipropaganda.

Náš pisateľ našiel podporu na jeho tvrdenia aj v knižke, ktorú vydala Matica slovenská. Autorom knihy je občan z Austrálie, ktorý došiel vo svojej knihe k rovnakým záverom ako on a pritom svoje zistenia vôbec nepoznali. Austrálčan mal však to šťastie, že mal možnosť nahliadnuť do Masarykových archívov, v ktorých našiel veľa udivujúceho. Najviac ho však udivilo to, čo tam nenašiel, totiž protokoly o páde lietadla. Neviem, čo sa to deje s tými protokolmi, keď sa ani v Austrálii nenašli.

Nedávno som čítal v článku od nášho prvostupňového Slováka Jána Slotu, že on sa tiež dostal k protokolom, žiaľ naivne ich odovzdal do Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, kde sa to všetko stratilo do nenávratná. On je tiež od malička presvedčený spolu s jeho celou rodinou, že tu išlo o politickú vraždu na príkaz Beneša a nie nejakú nehodu. V tých protokoloch to bolo napísané aj s guľometnými hniezdami a s protilietadlovými kanónmi, ktorými strieľali po lietadle, kde sedel M.R. Štefánik a teraz sa to všetko stratilo v tom hnusnom historickom ústave. Slota verí, že raz pravda príde najavo, aj keď tie protokoly sa nenávratne stratili.

Myslel som si doteraz, že je to už dávno uzavretá záležitosť, veď to vyšetrovali svojho času nezávislí vyšetrovatelia z talianskej armády. Štefánik zahynul totiž pri páde lietadla, ktoré patrilo italskej armáde a spolu s ním zahynuli aj traja mladí italskí letci a mali preto sakramentský dôvod vyšetriť tú nehodu objektívne a pravdivo. Hoci italskí dôstojníci v súčinnosti aj s našimi vyšetrovateľmi nedošli k jednoznačnému záveru, predsa len k nejakému došli a preskúmali veškeré alternatívy pádu lietadla. Jednou z nich bolo aj neúmyselné alebo úmyselné zostrelenie bombardéra a zaiste boli vyhotovené aj dôveryhodné protokoly, ktoré sa nedali len tak zašmodrchať na medzinárodnej scéne. Ledaže voľakde v Austrálii alebo u  Slotovcov v Super národnej strane.

Zaujímavú hypotézu vyriekol aj veliteľ československých légií francúzsky generál Maurice Janin, ktorý strávil viac týždňov v tesnej blízkosti Štefánika. Videl, ako niekoľkokrát Štefánik omdlel a chrlil krv, lebo bol smrteľne chorý na žalúdok alebo čo. Lekári mu dávali niekoľko mesiacov života. Štefánik mal z toho riadne depresie a pomýšľal aj na samovraždu a toto by mohla byť jedna možnosť, prečo lietadlo spadlo. Generál Janin to ale potom odmietol ako možnosť, lebo Štefánika poznal ako charakter a nepripustil, že by bol taký chrapúň, aby zobral so sebou aj troch mladých letcov. Možno bol roztrhnutý drôt od antény, ktorý sa omotal okolo smerovky, čo pripustila aj vyšetrovacia komisia, ale mohlo to byť všeličo. Napríklad aj to, že Štefánikovi umožnili italskí letci, aby si trošku pokaroval to lietadlo, však bol sám letec a chceli mu urobiť radosť pristať na rodnej hrude, a pritom dostal záchvat brušných bolestí, čo nimi trpel alebo zrovná omdlel a strhol riadiacu páku tak nešťastne, že sa lietadlo zrútilo. Kto nám to dnes potvrdí?

Tých alternatív pádu lietadla, ako som sa načítal v literatúre, bolo viacero a boli dosť rozporuplné. Bolo to asi preto, že aj Štefánik bol dosť rozporuplný a mnohí ho chápu rozporne až protichodne. Nedávno sa pri predchádzajúcich prezidentských voľbách oháňal jeden kandidát na prezidenta, aký bol Štefánik veľký Slovák a vyhlásil v telke, že len čo bude prezidentom, dá preveriť všetko, aby konečne sa prišlo na to, že za Štefánikovu smrť je vinovatý Beneš. Štefánik totiž vedel o Benešovi ako prehazardoval v kasíne milióny, na ktoré sa zložili americkí Slováci a mohol by to na neho vytiahnuť. Preto sa aj predtým v Paríži ukrutánsky pohádali. Bola to pre mňa novinka, lebo doteraz som vedel o Benešovi len to, že bol nesmierny suchár, ktorý si ani nevedel vyhodiť z kopýtka, ale len žil v usporiadanom manželstve s pani Hanou. Bol puntičkársky úradník, jak má jeden štátny úradník byť a výkonný motor a organizátor pri rozpade rakúskej monarchie a pri budovaní štátu československého.

Že bol gamblér, to som fakt nevedel. A o tej hádke viem len toľko, že sa rozchádzal so Štefánikom v názore na koho sa budú vojensky viazať. Samozrejme, že mal pravdu Beneš, ako neskoršie udalosti ukázali. Beneš bol dobrý politik s veľkým prehľadom a Štefánik bol dobrý hvezdár a vyznal sa lepšie vo hviezdach. Beneš trval na Francúzoch a Štefánik si viac v poslednej dobe obľúbil Taliansko, hoci bol francúzsky generál, ale táto hodnosť mu bola prepožičaná len dočasne, aby mohol predstúpiť ako šarža pred legionárov. Ako poručíka letectva, by ho vôbec neposlúchali. Jednak tam neboli letci, ani lietadlá, len vlaky a jednak tí legionári neposlúchali žiadnu šaržu. Oni tam mali zariadený snem, kde všetko museli demokraticky odhlasovať. Jeden plukovník na to aj doplatil, lebo keď dal povel vystúpiť z vlaku, legionári si odhlasovali opak a nevystúpili z vlaku. Ten plukovník sa potom v tej bezradnosti zastrelil. A teraz si predstavte, keby im dal rozkaz poručík letectva, aby vystúpili z lietadiel, alebo trebárs aj z vlaku, aj keď mal uniformu francúzskeho generála, aj to len prepožičanú? Preto ma to zarazilo, že synovec Pavel vo svojej výpovedi nášmu pisateľovi povedal, že sa Beneš bál Štefánika, pretože by sa mohol postaviť na zadné a vytiahnuť na neho 800 tisíc legionárov v Rusku. Jednak tam v Rusku ich bolo tak zo 60 tisíc a jednak tam vládli tie demokratické maniere. Neviem, ako by to hlasovanie dopadlo, keď drvivá väčšina legionárov boli Česi a tí mali radi a rešpektovali Beneša, ale najmä tatíčka prezidenta Masaryka, a on bol aj hlavný veliteľ armády a Štefánik bol len minister vojny. Štefánika mali legionári tiež radi, ale keď tam zistil, že by to s nimi po vojensky nešlo, tak sa z tadiaľ rýchlo a bez rozlúčky vyparil cez Čínu do Paríža a nemal vôbec v úmysle sa stavať na zadné. Ale ten synovec Pavel bol už v tom čase dosť starý a zrejme si poplietol cifry i fakty a ten náš pisateľ mu nemal len tak hala-bala veriť, aj keď jeho domnienku potvrdil ten ďalší spisovateľ z Austrálie. On v tých svojich archívoch zistil aj to, že aj Masaryk a iné mocnosti mali záujem na zostrelení lietadla, pretože sa chcel Štefánik vyhlásiť za viceprezidenta Slovenska a dokonca chcel byť slovenským kráľom, keď sa kvôli tomu zasnúbil s markízou Benzoni, ktorá pochádzala z rodu savojských talianskych kráľov a to slovenské kráľovstvo by zostalo v rodine.

Boli tam ešte iné dôkazy, ktoré Austrálčan vyvrátil ako bludy, ale nebudem rozpisovať podrobnosti. Odcitujem doslova len posledný odstavec článku: „A pravda je aj tá, že Vavro Šrobár ako minister pre správu Slovenska vedel, že 4. mája priletí Štefánik a aj napriek tomu odcestoval z Bratislavy a šiel do Skalice sadiť lipu, čo bol riadny nezmysel. Zjavne sa vyhýbal tomu, aby bol v Bratislave v deň, keď mal Štefánik zomrieť. Možno náš prvý slovenský kráľ. V každom prípade obeť. Čoho sa dá zistiť aspoň exhumáciou kostrových pozostatkov.“

Nepasovalo mi to s mojimi vedomosťami, ktoré som dočilku nazbieral. Viem, že jedného prvého kráľa už sme mali a nedávno mu postavili na bratislavskom hrade aj sochu. Aj s tým plánovaným príchodom mi to neni jasné, lebo bol avizovaný už na 2. mája, ale sa to všelijako, aj inak pre počasie zdržalo a ten Šrobár mal plánovanú akciu s generálom Piccioneom a nemohol čakať tri dni na poľnom letisku, kedy sa zjaví lietadlo z Talianska. Okrem toho boli aj velikí kamaráti ešte zo štúdií, spolu sa navštevovali a podporovali sa aj finančne a obaja boli náruživí čechoslovakisti patriaci ku skupine hlasistov. Aj Masaryka Štefánik miloval, oslovoval ho otecko a veľmi si ho vážil už ako študent v Prahe a prijal bez výhrad jeho filozofiu a učenie o jednotnosti československého národa vychádzajúce z histórie Veľkej Moravy, teda ešte z doby, keď neboli Česi a Slováci rozdelení v dvoch štátnych útvaroch. Štefánik sám hovorieval, že Slováci sú Česi a Česi sú Slováci len sa trochu nárečím odlišujú. V legionárskej armáde ako minister vojny zaviedol veliacu reč češtinu, lebo sám ani slovenčinu neovládal a hovoril len kopaničiarskym nárečím. Za mlada bol veľký obdivovateľ Jana Husa a nechal si zastrihnúť briadku ako na dobových kresbách zobrazovali toho českého kacíra a apostatu katolíckej cirkvi.

Ani s tým Benešom to nebolo také vyhranené, že by ho nechal zostreliť. Mali síce občas rozdielne názory, ale medzi politikmi je to samozrejmá vec a za to sa nevraždí. A s tým gamblérstvom je to tiež riadna volovina, aby abstinentský suchár, ktorý celú svoju činnosť zameral len na to, aby vznikla Československá republika, išiel kdesi do kasína prehrať slovenské milióny. To by som skôr uveril, že také niečo by urobil Štefánik, ktorý bol známy lev salónov, zvodca žien a fičúr s aristokratickým správaním, ktorý sa rád predvádzal v uniforme. Beneš bol len taká šedivá myška v ošúchanom obleku, ktorý bol rád, keď ho Štefánik zobral na žúr do nejakého salónu, kde mal možnosť stretnúť dôležitých ľudí z francúzskej vlády, aby tam pre tú svoju republiku zaloboval. Keď sa Beneš vyjadroval o Štefánikovi, tak vždy len v dobrom, vážil si ho, ako písal vo svojich memoároch. Aj Masaryk mal rád toho hocha z Košarísk, však jeho rodisko tiež nebolo príliš ďaleko a podporoval ho aj pri štúdiách.

Všelijaké ohováračky si začali vymýšľať katolícki politici z Ľudovej strany po vzniku republiky, až keď zistili, že Masaryk sa vzdal katolíckej viery, Beneš ju nikdy nepestoval a začali spolu s neveriacimi politikmi v Čechách zavádzať odluku cirkvi od štátu, uzákonenie civilných sobášov a civilných matrík, zrušenie náboženstva a symbolov v škole, čo bol riadny dôvod na zrušenie vetvy jednotného československého národa a vyhrabanie národnej identity platnej ešte z 18. storočia zavedenej katolíckymi kňazmi pri rekatolizácii Slovákov. Nech sa potom nikto nediví, že katolíci potom chceli svoju vlastnú autonómiu a na tých kacírov a slobodomurárov Masaryka a Beneša zanevreli. Jednoducho ich naši autonomisti prestali mať radi a začali si vymýšľať bájky o tom, ako nechali ich veľkého Slováka zavraždiť v lietadle, hoci na to nemali absolútne pádne argumenty. Ale nášmu bodrému národu argumenty netreba. Stačí ich len trošku nabulikovať a povymýšľať si guľometné hniezda a protiletecké kanóny. A tak sa zrodil jeden z mýtov, ktorý niektorí bodrí občania z Austrálie oživujú i v súčasnosti, ako sa môžeme presvedčiť v knižkách vydávaných Maticou slovenskou i toho spomínaného nášho písalka a v protokoloch od Janka Slotu, ktoré sa nenávratne stratili.

Štefánik mal tiež blízko k slobodomurárom, bol evanjelik, uctievač Jana Husa a ako hvezdár prikláňal sa dosť k ateizmu a vedeckému pohľadu na svet. O ňom to však v tej dobe nebolo na verejnosti známe. O Štefánikovi sa toho moc nevedelo. Poznali ho len blízki spolupracovníci zo štúdia, hlasisti ako Vavro Šrobár a partneri z odboja, ale pre širokú verejnosť bol persona neznáma. To až potom, keď padol s lietadlom, verejnosť zistila, akého sme mali veľkého človeka a generála. Až vtedy zostal slávny, ale bolo to už len in memoriam. Predsa nenecháme takého človeka tým čechúňskym centralistom, ale urobíme z neho skvelého Slováka, autonomistu a nádejného slovenského prvého kráľa, ktorý mohol byť vzorom Mussolinimu a aj ich velikému priateľovi Adolfkovi Hitlerovi, ako písala vtedajšia ľudácka tlač.

Aj komunisti po nástupe moci si vymysleli vlastný mýtus o vzniku republiky. Predsa nebudú vyjadrovať svoju vďačnosť tým buržoáznym demokratom zo zahraničného odboja a domácim buržoáznym politikom z Mafie, ktorí sa o vznik štátu zaslúžili, ale prišli na to, že o vznik republiky sa zaslúžili revolučné robotnícke sily inšpirované Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou v Rusku. Komunisti boli tiež machri na výrobu svojich právd, nielen slovenskí fašisti za slovenského vojnového štátu. Preto ma to trklo, že ten dôveryhodný svedok, čo videl pri pasení kráv, ako zostrelili lietadlo a potom ešte Štefánika živého dýchať, bál sa podať svoje svedectvo za obidvoch režimov. I keď, pravdu povediac, by ho zaň v oboch režimoch vyvážili zlatom, aby sa nemuseli odvolávať len na svoje indície a na svoje zaručene pravdivé pravdy. Ešteže náš pisateľ ho zastihol živého a takto nám sprostredkoval pravdu, ktorá by sa dostala do hrobu spolu s pasákom kráv a so Štefánikovým synovcom Pavlom.

Ja viem, ešte mnohí Slováci budú mať pochybnosti a budú tápať, ako to vtedy pri tom páde lietadla bolo. Realisti budú útočiť na romantikov a naopak. Bolo by už načim to dať na jasnú platformu, aby prestali večné trenice. Keď som sa ale trochu onehdy zamyslel, tak som zistil, že aj ja mám kopu toho romantizmu v sebe. Aj Štefánik, aj keď bol vedec a realista, mal z toho slovenského romantizmu v sebe, ako to o ňom písali poniektorí doboví autori. Prečo by som si aj ja nemohol popustiť uzdu svojej slovenskej romantiky, ktorú máme všetci v sebe? A tak som prišiel k zaujímavým záverom. Hneď som to chcel dať na papier vo veršoch, ako voľakedy Ján Botto, keď opísal Jánošíkovu smrť. Nešlo mi to však. Nevedel som si poradiť s rýmami. O sokoloch som tiež nemohol písať. Tých slovenskí biskupi neznášali a zakázali svojim veriacim chodiť do sokolských krúžkov. To bola záležitosť Čechov. My sme sa zamerali na orlov. Hlavne tatranských. Môj pokus skončil totálnym fiaskom. Veď si len predstavte básničku: „Na vrchu Bradli, kládli oheň orly…“ Úplná hovadina, aj keď z hľadiska romantizmu by to mohlo obstáť. Ale viazaná básnická reč mi nikdy bohvieako nešla. Tak som to skúsil neviazanou rečou, a tá mi ide docela fajn. Keď som sa takto dozvedel o tých stratených protokoloch, a o tých nezodpovedaných otázkach nášho plodného pisateľa a jak sa nádherne zhodujú jeho závery s tými austrálskymi, začal som písať o tom zapeklitom prípade úplne neviazane. Posúďte sami, v stručnosti vám to tu predložím.

V tomto bode preruším môj príspevok o tej nešťastnej udalosti spred sto rokov, ale môžete si ho dočítať v knižke, ktorú si môžete bezplatne stiahnuť z nasledujúceho linku. Moje odhalenie by mohlo konečne priniesť jasno v celom prípade a pokoj na duši všetkým pisateľom a národovcom zo Super národnej strany, aj toho bývalého kandidáta na prezidenta, lebo táto udalosť nás všetkých okráda o zdravý spánok.

http://www.1000knih.sk/obchod/nemilujem-slovensko