Denník N

Fašisti, antifašisti a tí tretí

Pred kultúrny dom provinčného mestečka ktosi postavil prenosný baner. Nelegálne. Z banera sa na okoloidúcich uškŕňa vyholená hlava, kandidujúca do europarlamentu. Je to presne tá istá hlava, ktorá si o Európsku Úniu rada utiera ústa. Teraz chce teraz byť jej reprezentantom. Vedľa hlavy slogan hlásajúci niečo jednoduché a strohé ako facka – presne také to aj je, nič viac.

Deň prvý

Pred kultúrny dom provinčného mestečka ktosi postavil prenosný baner. Nelegálne. Z banera sa na okoloidúcich uškŕňa vyholená hlava, kandidujúca do europarlamentu. Je to presne tá istá hlava, ktorá si o Európsku Úniu rada utiera ústa. Teraz chce teraz byť jej reprezentantom. Vedľa hlavy slogan hlásajúci niečo jednoduché a strohé ako facka – presne také to aj je, nič viac. Do kultúrneho domu sa kde-tu trúsia malé skupinky alebo jednotlivci. Prekvapivo v malom počte a riedko, prekvapivo preto, lebo akcia o chvíľu začína a človek by aspoň pár minút pred jej začatím očakával nejaký väčší ruch. Všetko to pôsobí ospalo. Akoby usporiadavateľov bolo viac než divákov, nervózne vybiehajú pred dvere kultúrneho domu a monitorujú situáciu. K ich nervozite prispieva skupinka „narušiteľov“, ktorá pri buste rodáka, národného buditeľa Pavla Jozefa Šafárika, prišla vyjadriť svoju nespokojnosť s prítomnosťou náckov vo svojom meste, ktorí takto, pod zámienkou organizovania akcie pre súkromnú osobu, zorganizovali míting pre jedného svojho člena, zhodou okolností toho najkrikľúnskejšieho. Skupinka stojí pokojne, v tichosti sa zhovára a čaká. „ Je ich málo,“ hovoria, „ možno  toľko ako nás.“

Zrazu nastáva šum. Prišiel samotný vodca. Vystupuje z dodávky, ktorá potmehúdsky a žartovne hlása, že Slovákom netreba cudzinky , lebo najkrajšie sú Slovenky, vo svojom ikonickom menčestrovom saku. Vodca sa blíži ku kultúrnemu domu v obkolesení svojich najvernejších. Uškŕňa sa na protestujúcu skupinku. Je zaujímavé, že všetci z tejto strany sa uškŕňajú, keď sa chcú usmiať. Alebo len napodobňujú vodcu. Aj to je vysvetlenie.  Jeden z jeho „ochranky“ na skupinku zakričí: „ Viete vy, kto sú fašisti?“ „ No to ste vy!“, odvetí mu demonštrant. Vodca s holohlavcami zmiznú v útrobách kulturáku. Demonštrujúci ešte chvíľu debatujú. Potom sa rozídu, začína pršať.

Po skončení akcie bol na regionálnom mediálnom portáli zverejnený článok o tom, že účasť na mítingu bola „ pomerne vysoká“ . „ Nečudo“, píše autor článku, „ táto obľúbená politická strana je momentálne druhá najsilnejšia na Slovensku, len ľudia nemajú odvahu priznať k nej verejne svoje sympatie.“  Komentáre k textu neboli povolené.

Deň druhý

Na druhý deň (sobota) ráno ( 8:00) sa niektorí z protestujúcich plus zopár ďalších ľudí stretáva, aby vyčistili časť mestského potoka. S hrabľami, „chňapákmi“,  či len tak s rukami v rukaviciach zostúpia k brehu potoka, a o chvíľu aj doň, aby z neho povyberali všetko, čo tam nepatrí. Niekoľko hodín pracujú. Pracujú usilovne, družne, vtipkujú.  Spomínajú rôzne lokality, ktoré vyzerajú katastrofálne špinavo. Zamýšľajú sa nad tým, kto je za ich stav zodpovedný. Zdá sa, že zodpovední sú väčšinou nezodpovední, a keď niekto chce, aby sa to vyčistilo od smetí, musí si to prísť vyčistiť sám. „ Mne je jedno, či to patrí cirkvi alebo niekomu inému,“ hovorí pán, ktorý pred pár dňami organizoval čistenie Kalvárie. Prišlo na ňu minimum ľudí, mimochodom, „ Chcem, aby to bolo čisté, a tak tam pôjdem upratať.“   Ostatní neprotestujú. Veď hej, prečo nie? Dokedy čakať? Na koho a na čo? Radi sa pridajú aj nabudúce.

Po skončení akcie zverejnili niektorí jej účastníci na svojich profiloch fotky z čistenia potoka. Fotky sprevádzali stovky lajkov a desiatky pochvalných hodnotení. Akcia zožala veľké sympatie a uznanie. Na facebooku.

Keby všetci sympatizanti strany, ktorej meno sa nevyslovuje, prišlo na míting jej člena, vyzeralo by to inak ako nafúknutá bublina.

Keby všetci sympatizanti čistenia verejných priestranstiev priložili ruku k dielu, vyzeralo by to inak, ako maličká akcia pár nadšencov.

Pretože rozhodujúci sú tí tretí. Tí, čo sa nepridajú tam ani tam, lebo nechcú alebo sa boja vyjadriť svoj názor. Nechcú, lebo by trebalo zdvihnúť zadok a ísť svoj názor vyjadriť aj inde ako na facebooku. Nechcú , lebo sa boja konfrontácie s druhou stranou. Nechcú, lebo von prší a je piatok večer. Nechcú ,lebo „aj tak je to zbytočné“. Boja sa, lebo na druhej strane môžu byť ľudia, čo vykrikujú a mračia sa. Nechcú, pretože voda v potoku je špinavá a mohla by hroziť infekcia. Nechcú, lebo je sobota ráno a v taký čas treba oddychovať.

Áno, je množstvo ale a môže ich byť ešte oveľa viac, ak sa nám chce tráviť náš čas vymýšľaním všetkých dôvodov. My ale sedíme na časovanej bombe. Spoločenskej, politickej, ekologickej.  Môžeme si uprieť trochu svojho pohodlia, pridať sa na niektorú stranu a prispieť svojou troškou k víťazstvu hodnôt, ktorým veríme. Alebo môžeme ostať čakať a vyhovárať sa. Nejako to dopadne.  Nech to dopadne čo najlepšie! Pritom stačí jedno – prestať sa vyhovárať.

 

Teraz najčítanejšie