Denník N

Čierny kôň

Ilustračné. Foto N - Tomáš Benedikovič
Ilustračné. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nevieš sa rozhodnúť. Nevyšlo to vlani, nevyšlo predvlani, skúšaš to možno už desať rokov a stále nič. Má to zmysel? Ani len nechápeš, kde je vlastne problém. Naozaj tak zle píšeš?

To je určite jedna z možností.

A to by napokon nebol dôvod na zúfalstvo. „Nie každý musí byť spisovateľ,“ píše Svetlana Žuchová, predsedníčka poroty minulého ročníka Poviedky, v predslove k zborníku víťazných prác. „Existuje mnoho iných spôsobov sebarealizácie i šťastia, a to hovorím ako spisovateľka, ktorá už niekoľko rokov nič nové nevydala.“

Inde v tomto príhovore sa v mene poroty ospravedlňuje za to, že počas vyhlásenia výsledkov na festivale Pohoda operovali so slovom balast. Niektoré zaslané príspevky nespĺňali estetické kritériá, a tak sa nedostali do výberu, to však neznamená, že nemôžeme oceniť nasadenie, s akým autori a autorky pristúpili k dielu:

„Hovorí sa, že čas je to najcennejšie, čo máme, a ak sa niekto rozhodne túto drahocennú komoditu venovať písaniu, treba to rešpektovať.“

Nevysoká literárna kvalita väčšiny textov, ako vysvetľuje ďalej, jej koniec koncov ani neprekáža. Zato jej však prekážajú predsudky voči rôznym menšinám a stereotypné premýšľanie, s ktorými sa v súťažných poviedkach stretla. Obzvlášť ju mrzia posmešky na adresu žien na materskej dovolenke a o to väčšmi ju teší, že práve materstvo je témou víťaznej poviedky. Priznáva, že práve tým ju prvotne zaujala.

Pozastavuje sa aj nad tým, ako sa predstava spisovateľského umenia, súdiac podľa príspevkov, stále spája s alkoholom a neviazaným životom. A kde sú deti? Kde sú milostné príbehy?

„Menej alkoholu, viac lásky,“ radí Svetlana.

Z lásky k sebe si idem doliať víno.

Tu by sa článok dal uzavrieť, pomýlenosť Žuchovej vyhlásení je očividná, mieša estetiku s etikou, ale ja by som k tomu ešte niečo chcela povedať.

Ani buch, ani žuch

Náhodou som včera v noci natrafila na tento text Valéra Mikulu – v roku 2013 recenzoval pre Romboid Žuchovej predposlednú prózu Obrazy zo života M. Hneď z úvodu:

„Jedna zo zbytočností na tomto svete je Žuchovej spisovateľstvo. Ak môžem byť osobný (to sa dnes v recenziách nosí), prečítal som tuším všetky jej doterajšie knihy – či už boli príbehovo a ,predstavovo‘ bohaté, alebo chudobné ako táto tu – a márne: nič z nich mi v pamäti neutkvelo. (To o svojich turistických prechádzkach do slovenských hôr nemôžem povedať.) Na vine teda asi nebude len moja zlá pamäť, na príčine bude aj Žuchovej písanie. Nič by sa nestalo, keby nevyšla ani jej najnovšia kniha; horšie je, že kniha vyšla, a nič sa nestane. Slovenský literárny stroj pôjde ďalej, odporný podporný systém bude produkovať – súc sám nečitateľný – ďalšie nečitateľnosti.“

Už po tej prvej vete som si šla otvoriť to víno, ktoré teraz dopíjam. Taký sviatočný pocit.

Nakladá jej, ale samozrejme konkrétne argumentuje; a nejeden problém, na ktorý tu ukázal, ktorý medzičasom už stihol v našej súčasnej tvorbe zdomácnieť. Posúvam ešte jeden relevantný kúsok:

„Žuchová podľa všetkého patrí k tým mladým a úspešným slovenským prozaikom, ktorých postojovým pozadím je politická korektnosť (čo je inak najmizernejšie východisko pre umenie). Ak hovoríme tak, aby sme nepovedali niečo, čo by sme mohli oľutovať alebo čo by sa niekoho nebodaj dotklo, hovoríme nič a hovoríme nikomu. Takže nevedno, pre koho je v skutočnosti určené takéto (ana)soft písanie: ani vtipné, ani hlboké (oboje by uspokojilo aspoň strednoprúdového čitateľa), ani sebaspytné (je tam málo otáznikov a nijaké ja), iba okázalo (žeby naschvál?) plytké.“

O tom, že čas je naša najvzácnejšia komodita, Mikula nehovorí nič, predsa však sa v závere pozastaví nad tým, čo si počneme – my, čo sme si knihu prečítali, a teraz sa bojíme siahnuť po každej slovenskej novinke v predtuche márne stráveného času?

Poznamenám, že vyšli samozrejme aj ďalšie recenzie a niektoré Žuchovú chvália.

Ktovie, či v našich novších dejinách vôbec vyšla kniha, ktorú by nikto nepochválil. My sme asi v podstate dosť žičlivý národ.

Na skok k susedom

Chodím na konverzáciu z nemčiny do Rakúskeho inštitútu a ešte minulú jeseň som si v nejakom záchvate iniciatívy prečítala asi päť poviedok, ktoré zvíťazili v posledných ročníkoch Ingeborg Bachmann Preis. Minulý rok vyhrala žena pôvodom z Ukrajiny, ktorá sa do Viedne presťahovala asi len pred rokom a do súťaže prispela príbehom ilegálneho ekonomického migranta. Chlap zametá lístie kdesi v parku, skamaráti sa s nejakou zanedbanou dôchodkyňou, začne sa o ňu starať, lenže potom ho pristihne sociálna pracovníčka, zavolá políciu a chudák pyká za dobrotu.

Literárna hodnota nulová.

Tu máš 22 tisíc eur.

Nech máme zasa o čosi čistejšie svedomie – aha, uznali sme, že aj ilegálny migrant je človek.

Ak ste sa niekedy učili po nemecky, pozrite sa sami, určite to zvládnete, jazykovo je to veľmi jednoduché, vlastne to možno zvládnete, aj ak ste sa po nemecky neučili nikdy.

Pritom predchádzajúce ročníky boli skvelé, nechcem to tu rozoberať, vytiahnem iba jeden text: Winter ist mein Lieblingstier, zima je moje obľúbené zviera, taký dosť podivný chlapík rozváža cez letné prázdniny po viedenskom predmestí mrazené výrobky, niečo ako Family Frost, a je tam jeden barák plný loveckých trofejí, býva tam dôchodca, ktorý si objednáva vždy to isté, a vlastne by sa asi radšej zabil, už má tohto sveta dosť, ale zas samovražda nie je len tak – chlapče, nehelfol by si mi trochu? Nádhera, jazykovo aj vôbec.

Ak sa vám to nechce čítať, aspoň si vyhľadajte na internete autora – Ferdinand Schmalz. Neobhajujem biografický pohľad v literárnej analýze, ale tento človek fakt celkom dosť vyzerá, ako píše.

Nech sa vrátime k predmetu – jasné – nikdy nevieš. U susedov sa porota zrejme obmieňa rovnako ako u nás. Občas sa tam objaví niekto literárne úplne irelevantný, ako u nás Žuchová (keby len tá), občas je to trochu viac o literatúre.

Nech dobro víťazí

Rozčítala som asi predvčerom Čisté zviera od Uršuly Kovalyk. Pochopila som pritom výhody takzvaných prezenčných výpožičiek – kniha vás neprenasleduje, nemusíte na ňu hľadieť, len čo sa zobudíte, nenarušuje harmóniu vášho príbytku, vaše súkromné feng šuej, jednoducho vám ju odložia v knižnici. Vedia, že sú veci, ktoré by doma nikto nechcel.

Tuším druhá poviedka (prepáčte, nemám zbierku pri sebe, ha!) ukazuje čitateľom bežný deň sociálnej pracovníčky. Stará sa o bezdomovcov, lebo štát na nich kašle, to je hrozné, tak aspoň tejto úbožiačke dám kávu, možno aj zadarmo, lebo veď ozaj nič nemá. Slza v oku.

Verím, že by sa aj taká téma dala literárne kvalitne spracovať, ale myslím si, že si to autorka veľmi, veľmi skomplikuje, ak si za východisko vezme poučku – ak zaujme nejaké „správne“ stanovisko a so zreteľom naň koncipuje príbeh.

Takáto tézovitosť znehodnocuje aj poslednú Kopcsayovu knižku, novelu s názvom Stena, ktorú som napodiv dočítala do konca. Kopcsay má, samozrejme, kopecs iných problémov, stále sa neovláda, keď ide o tie jeho prostomyseľné slovné hračky, a vo všeobecnosti neviem, načo mi je takýto príbeh. Máme tu múr, ktorý rozdeľuje krajinu na sever a juh (lebo východ a západ, to by predsa bolo klišé), a v jednej časti sa rozmáha totalitný režim. A ktovie, či ľuďom vlastne nevyhovuje. Okej. Má to svoje svetlé chvíle. A chápem, že si Kopcsay s touto témou pripadá nadčasový. Na druhej strane, nemilujem Sašu Uhlovú, ale v tomto sa trafila – ak si budeme totalitu predstavovať ako z Orwella, neuvidíme ju prichádzať. Môžeš si, milý Kopcsay, dosadiť za Orwella svojho Čapka, a si doma.

Zdá sa, že odbieham? Asi odbieham. Ale súvisí to. Nepotrebujem, aby mi autor servíroval svoje predstavy o dobre a zle. Som schopná, rovnako ako mnohí čitatelia, sa nad tým zamyslieť sama – ak mi len ponechá priestor.

„Jedenkrát sa dotkneš hladiny…“

Nie je to ohromná veta? Čistá poézia.

Vždy keď takto píšem článok a zrazu vidím, že som na tretej strane, vnútorne sa opustím – viem, že s každým ďalším slovom klesá šanca, že to niekto dočíta do konca, a tak už na tom vlastne nezáleží.

Išla som sa minule prejsť na Kuchajdu. Vybrala som sa ta popri hlavnej ceste, a tak to nebola úplne malebná vychádzka, ani cieľ vlastne oku zas tak nelahodil, na tráve sa povaľovali rozmerné ľudské schránky a pri brehu hore bruchom ryby, ale sedela som tam nejaký čas a skromne sa kochala – je to dobré, len si zvyknúť.

A potom popri mne zbehli dve deti a hore na chodníku stáli ženy a jedna z nich reve: „Neopováž sa liezť do vody! Môžeš hádzať kamene, môžeš pľuť, ale jedenkrát sa dotkneš hladiny a ideme domov!“

Myslím, že to ešte zopakovala. Jedenkrát sa dotkneš hladiny.

Malá nevraživá poznámka

„Zdá sa mi príznačné,“ píše Žuchová v súvislosti so stereotypným premýšľaním a posmechom, „že autorov takýchto textov ani nenapadlo, že tri členky z päťčlennej poroty sú ženy, pritom, ak sa nemýlim, dve krátko po materskej.“

Tam mal byť datív, ty kokos. Ale čo je lepšie, aha, po všetkom korektnom zdvojovaní sú to zrazu iba „autori“ – ako keby bolo úplne nemožné, že by sa nejakej stereotypizácie či necitlivých poznámok dopustila nejaká „autorka“.

Nehovoriac, pravda, o tom, aké je absurdné vyžadovať, aby sa písalo s ohľadom na porotu.

Čierny kôň

Zborník Poviedka 2018 sa oproti predošlým ročníkom vyznačuje tým, že má preklep už v úplne prvej vete – konkrétne v tom predsedníčkinom príhovore. Ale veď čo tam po jazyku, keď ide o literárnu súťaž.

S vybranými textami mám rovnaký problém ako Mikula so Žuchovou, nepamätám si z nich skoro nič. Bolo tam čosi rustikálne, poďme sa zakopať na dedinu, naspäť ku koreňom, to nás istotne spasí. (Zemiaky, poctivé krumple – ako poznamenal Mikula v nejakej inej recenzii – „jedna z tých vecí, ktorá vie dostať slovenského čitateľa do hĺbky“.)

Vráťme sa k Žuchovej maturitnému príhovoru, zakončila ho nasledujúcou poznámkou:

„Píšucim, ktoré a ktorí sa snažia dosiahnuť literárne uznanie, ostáva modliť sa, aby vedeli, kedy má zmysel sa zamknúť v aute a písať, kým za oknami poskakujú deti, a kedy je lepšie zaklapnúť počítač a radšej ísť pokosiť trávnik.“

Náhodou viem, že toto je narážka na jednu poviedku, ktorá sa (neviem, vďaka komu) dostala do užšieho výberu – Kvantová vrbina.

Ja som vtedy pred uzávierkou na blogu ponúkla, nech mi ľudia, čo sa chcú zapojiť, pošlú svoje texty; nie som v porote, môžem nezaujato posúdiť, opraviť čiarky. Kvantovú vrbinu som na prvýkrát nedočítala, autorovi som odpísala, že sorry, nejde mi to. Nejako mi však utkvela, vrátila som sa k nej, prečítala, raz, dvakrát, trikrát. Kompozične – pochybnosti – ale doteraz si ju pamätám – ako jediná pre mňa znamenala „food for thought“.

V každom prípade protagonista tejto poviedky sa dopustí vyššie spomenutého zločinu, zanedbá starostlivosť o dieťa, zavrie sa v aute, zlý rodič, zlá literatúra, vybavené.

Žuchová možno ani žiadne umelecké kritériá nemá. Možno má len svoj súbor etických hodnôt. To je kastrácia umenia. Tá poviedka je mimochodom písaná s veľkým nadhľadom, to Žuchovej samozrejme ušlo. Stotožnila autora s protagonistom a odpísala ho z morálnych dôvodov. Živý dôkaz, že je možné ubližovať literatúre, aj keď človek prestal publikovať.

Druhá vec – očividne sa (ako vždy) prihliadalo na dobre zvládnutú formu. To chápem, no zároveň si hovorím – možno obsah preteká z vety, možno sa niekto nezmestí do kože, ale má čo povedať – museli byť aj takí. Zas a zas vyhrávajú také tie snaživé slohové práce. Čo vlastne chceme? Lebo forma sa dá doučiť, to je ten menší problém, nie?

Ak dokola zohľadňujeme len to, nakoľko človek zvládol dramatickým oblúkom preklenúť úvod, jadro a záver, udržiavame status quo nami uprednostňovanej formy, bez ohľadu na myšlienku, ktorá sa tu možno netradične, ale predsa drala na svetlo sveta.

Navrhujem, ak už nič iné, aby sa v Poviedke popri hlavnej cene a niekoľkých prémiách vytvorila nejaká divoká karta, čierny kôň (alebo niečo slovenskejšie? ovca?) – slovom, kategória pre niečo možno ťažko kategorizovateľné, nejakým spôsobom však pútavé. Akýkoľvek punk, čo možno nebude spĺňať formálne nároky, ale bude javiť známky života.

Nebolo by to pekné?

Rozmýšľaš

Nevieš sa rozhodnúť, nevyšlo to vlani, predvlani, nevieš, či to má zmysel. Má! A hlavne – nepočúvaj mamu – hádž kamene, pľuj, dotýkaj sa hladiny.

Don‘t be (ana)soft, be hardcore.

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/