O Ústave, z ktorej sa stal pôdorys pre realizáciu politických programov

Myšlienku spoločenskej zmluvy a jej zhmotnenie v podobe konštitúcie považujeme za filozofický prazáklad štátneho zriadenia a vektor určujúci následný ústavnoprávny vývoj štátu. Odborná spisba na tému spoločenskej zmluvy dnes patrí k zlatému fondu literatúry a je aktuálna i v rámci rozpráv o moderných demokratických zriadeniach.

O spoločenskej zmluve

Klasická definícia spoločenskej zmluvy hovorí o fiktívnej zmluve človeka a vlády, v zmysle ktorej sa človek vzdáva v prospech štátneho zriadenia časti svojej slobody a verejná moc sa zaväzuje zabezpečiť bezpečnosť a práva týchto ľudí. Definícia však v sebe skrýva odkaz na filozofické a sociologické východiská teórie spoločenskej zmluvy.

Čítajúc Jean-Jacques Rousseaua a dielo O spoločenskej zmluve spoločenská zmluva je odpoveďou na problém nachádzania takej formy združenia ľudí, ktoré bude brániť a chrániť spoločnou silou osobu a majetok každého jednotlivca združenia, a v ktorom každý jednotlivec celku môže ešte stále poslúchať samého seba a zostať slobodný ako pred uzatvorením spoločenskej zmluvy s ostatnými.

Thomas Hobbes vo svojom diele Leviatan vyslovuje, že konečným zámerom ľudí je vidina vlastnej sebazáchovy a pokojného života. Za tým účelom uzatvorením zmluvy každého s každým zverujú zhromaždeniu právo byť ich predstaviteľom a odovzdávajú zhromaždeniu právo na ich zastupovanie.

John Locke v spise Second treatise of government uvádza, že „jediný spôsob, ako sa jednotlivec zbaví jeho prirodzenej slobody a vystaví sa väzbám občianskej spoločnosti je, že súhlasí spolu s inými ľuďmi vstúpiť a spojiť sa do komunity za účelom komfortného, bezpečného a mierumilovného žitia jednotlivca medzi ostatnými, za účelom zabezpečenia užívania majetku a väčšej bezpečnosti voči tým, ktorí nie sú súčasťou“.

Z pohľadu moderných ideí John Rawls nepremýšľa v diele A Theory of Justice o spoločenskej zmluve ako o vstupe jednotlivca do konkrétneho spoločenstva alebo zriadení osobitnej formy vlády, ale hlavnou myšlienkou je teória, že predmetom pôvodnej spoločenskej zmluvy sú princípy spravodlivosti ako základná štruktúra spoločnosti.

Za v súčasnosti zrejme najkomplexnejšie spracovanie teórie spoločenskej zmluvy možno zvoliť dielo oxfordského historika J. W. Gougha The Social Contract: A Critical Study of its Development a dvojzväzkové dielo cambridgského profesora dejín politického myslenia Quentina Skinnera The Foundations of Modern Political Thought.

Najmä dielo Gougha možno označiť za dnes najdetailnejšie zmapovanie dejín teórie spoločenskej zmluvy, keďže Gough o. i. stopuje zdroje myšlienok spoločenskej zmluvy u Grékov, sofistov, v rímskom práve i u stoikov, nezabúda na mysliteľov ako Manegold von Lautenbach, Tomáš Akvinský či Mikuláš Kuzánsky. Gough vo svojom diele nahliada na teórie spoločenskej zmluvy a ich prijatie v spoločenskom a politickom myslení ako (aj) na výsledok zrodu kritického myslenia na konci osemnásteho, resp. začiatkom devätnásteho storočia.

O Ústave Slovenskej republiky

Možno stotožňovať Ústavu, ako Grundnormu Slovenskej republiky, s teoretickou koncepciou spoločenskej zmluvy pri zohľadnení procesu prijímania Ústavy, jej následných zmien a aplikácie v ústavnoprávnej praxi?

Odpoveď je nutné nachádzať s ohľadom na axiómu demokratického štátneho zriadenia, a teda, že ľudu patrí moc v štáte, že ľud je tým dejateľom, z ktorého prejavu vôle vzniká štát, a to prejavom vôle transformovať konkrétnu entitu, čítajúcu desiatky či tisíce jednotlivcov, na štátne zriadenie rozhodnutím uzavrieť spoločenskú zmluvu, obmedziť samých seba a upraviť právnym poriadkom vzájomné práva a povinnosti.

November 1989, jeho idea, odkaz a hodnoty, na ktorých bol realizovaný, následná transformácia socialistického zriadenia na demokratický právny režim, kde svoju nezastupiteľnú úlohu zohralo aj prijatie Ústavy, to všetko dáva možnosť pre optimistický záver o vôli stotožniť Ústavu pri vzniku samostatnej Slovenskej republiky aspoň teoreticky so spoločenskou zmluvou. Jej hlavé posolstvo je vôľa ľudí žiť v slobodnom demokratickom právnom režime západného strihu, kde štát garantuje svojim občanom a obyvateľom ľudské práva a slobody, a kde reálne nachádza svoje uplatnenie Montesquieuho trojdelenie moci.

Odvážime sa i následný ústavnoprávny vývoj pripodobniť teoretickým koncepciám uplatňovania spoločenskej zmluvy?

Parafrázujúc preambulu, my, národ slovenský, sme sa len v roku 2017 uzniesli prostredníctvom svojich volených reprezentantov na troch ústavných zákonoch dopĺňajúcich či meniacich Ústavu.

Ústava bola prijatá 1. septembra 1992. Od tej doby bola ústavodarcom zmenená a doplnená osemnásťkrát. Pri použití jednoduchej matematiky sa ľahko dopracujeme k výsledku, že Ústava bola doposiaľ novelizovaná približne raz za cca 17 mesiacov. Pre porovnanie, Ústava Spojených štátov Amerických bola prijatá 17. septembra 1787 a bola k dnešnému dňu doplnená dvadsaťsedemkrát. To je v priemere raz za cca 102 mesiacov.

Medzi ostatné novely Ústavy pritom patria ústavné normy týkajúce sa podmienok prepravy vody, ochrany pôdohospodárskej a lesnej pôdy, určenia hornej hranice dôchodkového veku a pod. Dôvody, pre ktoré bola Ústava opísanými ústavnými normami doplnená, navodzujú dojem realizácie politického programu a nie reakcie ústavodarcu na celospoločenský dopyt.

Obraz o stabilite ústavného poriadku či odpoveď na otázku zachovania aury Ústavy ako spoločenskej zmluvy by sme v hrubých rysoch mali naskicované. Avšak o jednej z nedávnych noviel Ústavy si zadiškurujme viac.

Ústavný zákon č. 71/2017

Ústavný zákon č. 71/2017 z 30. marca 2017 zaviedol do ústavného poriadku právomoc Národnej rady zrušiť rozhodnutie prezidenta o udelení amnestie alebo individuálnej milosti, ak odporujú princípom demokratického a právneho štátu a zveril Ústavnému súdu kompetenciu preskúmať súlad takéhoto zrušenia s Ústavou.

Impulzom k prijatiu opísanej novely Ústavy č. 71/2017 bola vôľa vysporiadať sa najmä s tzv. Mečiarovými amnestiami. Čo bolo obsahom tzv. Mečiarových amnestií (resp. milosti prezidenta M. Kováča), prečo ich Národná rada uznesením z 5. apríla 2017 zrušila a z akých dôvodov bolo takéto zrušenie v súlade s Ústavou, vyčerpávajúco odôvodňuje nález Ústavného súdu PL. ÚS 7/2017 z 31. mája 2017, na ktorý týmto odkazujeme.

O možnosti/nemožnosti, vhodnosti/nevhodnosti a potrebe zrušenia tzv. Mečiarových amnestií sa od konca 90. rokov 20. storočia viedli mnohoraké dišputy. Svoje stanovisko zaujal Ústavný súd (I. ÚS 30/99, I. ÚS 48/99), poslanci Národnej rady sa opakovane a neúspešne pokúšali legislatívne o ich zrušenie, bolo popísaných mnoho stránok s odbornými i laickými úvahami. Avšak kľúčovú úlohu v boji za zrušenie tzv. Mečiarových amnestií zohrala občianska spoločnosť, médiá a kultúrna obec.

Niekoľko mesiacov pred prijatím novely Ústavy č. 71/2017 sa opakovane zhromažďovala verejnosť za účelom vyjadrenia názoru na minimálne morálnu nevyhnutnosť zrušenia tzv. Mečiarových amnestií. Akadémia i predstavitelia médií publikovali názory a stanoviská k zrušeniu tzv. Mečiarových amnestií.

Je neopomenuteľné a zásadné, že tzv. Mečiarove amnestie sa stali predmetom záujmu sféry kultúry. Sloboda prejavu a kultúra zastávajú v slobodnej demokratickej spoločnosti nezastupiteľnú úlohu, na čo poukázal aj Ústavný súd vo svojom náleze II. ÚS 439/2016 z 27. októbra 2016:

„Priestor kultúry je priestorom slobody. Slobody slova, slobody umeleckej tvorby, bádania, ale aj priestor pre akcentovanie a zobrazovanie spoločenských problémov, neduhov. Kultúra môže edukovať, obohacovať spoločenský (verejný) život, ale aj rôznou formou reagovať na pálčivé otázky súčasnosti (príp. minulosti a pod.) na mikroúrovni alebo úrovni celospoločenskej. Možno zovšeobecniť, že kultúra sú vzťahy, inštitúcie alebo umenie, cez ktoré charakterizujeme či popisujeme spoločnosť. Kultúra sprostredkúva diferentné pohľady na svet, spoločnosť, provokuje myseľ a je často reflexiou spoločnosti, je spôsobilá kreovať identitu spoločnosti, hodnoty spoločnosti.“

Novela Ústavy č. 71/2017 nie je len výsledkom politickej dohody a rádovým príspevkom do rodiny ústavných novelizácií. Novela Ústavy č. 71/2017 je dieťaťom takmer dvadsaťročnej snahy občianskej spoločnosti o vysporiadanie sa (aj prostredníctvom slobody prejavu, reflektovania tejto otázky v kultúre a literatúre, či prostredníctvom voľby svojich reprezentantov) s tzv. Mečiarovými amnestiami. V súvislosti s týmito je novela Ústavy č. 71/2017 výsledkom občianskeho, politického a právneho zápasu o (ako sa dozvedáme z nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 7/2017) ústavný, zákonný, princípy demokratického právneho štátu rešpektujúci, a doplňme civilizovaný, etický a morálny výkon verejnej moci.

Novela Ústavy č. 71/2017 nám pripomenula, prečo by sme Ústavu radi nazývali spoločenskou zmluvou.