Denník N

Cez Železnú oponu v cisternovom vagóne

Útek rodiny Liškovcov do Rakúska sa odohral v lete roku 1957. Manželia z Písku sa aj s dvomi deťmi v Českých Budějoviciach zatvorili do prázdneho cisternového vagóna a po jedenapoldňovej ceste smerom na Břeclav sa 5. júla 1957 dostali do rakúskeho Hohenau. Ich úspešný útek odhalil nedostatky kontroly nákladných vlakov smerujúcich z Československa na Západ.

Antonín Liška sa narodil v roku 1914 v Písku. Jeho otec padol v 1. svetovej vojne a svojho syna Antonína nikdy nevidel. 18-ročný Antonín Liška začal pracovať v Baťovej firme ako účtovník. Pred 2. svetovou vojnou ho Baťa vyslal do Guatemaly, aby tu pomohol otvoriť pobočku Baťových závodov. Strojné vybavenie pre pobočku už bolo na ceste do Guatemaly, keď vypukla druhá svetová vojna a Baťa tu už nemohol ďalej investovať. Antonín Liška teda začal pracovať ako účtovník pre inú firmu. Po skončení vojny sa Liška vrátil do Československa, aby si tu našiel ženu a usadil sa. Ako 29-ročný stretol Jarmilu Kučerovú, ktorá pochádzala z Čimelíc v okrese Písek. Mala vtedy 17 rokov.

Liskovci

Mladomanželia Liškovci (zdroj: blog Sofia Liska Lizarralde)

Liška bol po návrate z Latinskej Ameriky tak dobre finančne zaistený, že si so spoločníkom otvorili závod na spracovanie ovocia a zeleniny. Po komunistickom prevrate v roku 1948 mu bola pochopiteľne firma znárodnená a Liška tam ostal naďalej pracovať ako úradník. Navonok sa celá rodina nijako voči novému režimu neprejavovala. V roku 1956 požiadali o vysťahovanie do Hondurasu, čo im však úrady nepovolili. Pretože mali Liškovci na Západe kontakty a rodinu, pripravili si celý útek dopredu a údajne tiež mali zaistené cestovné lístky do Ameriky.

Liška mal kontakt na britskom veľvyslanectve v Prahe. Neskôr ho spomínal len pod menom Sir Edward. Ten mu pomohol s výmenou peňazí za zlato, ktoré malo byť základom ich ďalšieho života po úteku z Československa, a mal za úlohu zlato tiež vyviezť z Československa. Schôdzka v Prahe sa však Liškovi takmer vypomstila. Po odchode z ambasády bol sledovaný a unikol len vďaka tomu, že sa ukryl v holičstve. Jeho žena Jarmila však neunikla pozornosti polície, keď na železničnej stanici sledovala pohyby vlakov. Liškovci sa totiž na útek dôkladne pripravovali. Študovali vlaky s naftou, ich príchody, kedy sú prázdne a kam smerujú. Našťastie Jarmilu prepustili bez nejakých následkov. O svojom úteku nikomu z rodiny nepovedali. Zdôverili sa len spoločníkovi z firmy.

3. júla 1957 vyrazila z NDR vlaková súprava zložená z 53 cisternových vagónov, 4 vagónov s uhlím a služobného vozňa na trasu do Rakúska. Na druhý deň vlak zastavil v Českých Budějoviciach. Antonín Liška, jeho žena Jarmila a ich dve deti, 8-ročný Petr a 5-ročný Pavel, sadli na motorku z podniku a vyrazili na železničnú stanicu. Na cestu boli pripravení: do cisterny si spustili drevenú lavičku, do nylonového vreca si zabalili potraviny a mali so sebou plynové masky, aby mohli dýchať v uzatvorenom priestore so zvyškami naftových výparov. Na cisterne

Zľava: Petr (Pedro), Jarmila a Pavel (Pablo) Liškovci (zdroj: blog Sofia Liska Lizarralde)

Vlaková súprava pokračovala ďalej do stanice Břeclav. Počas cesty mali Liškovci pravdepodobne pootvorený poklop, pretože ako sa neskôr ukázalo pri experimente pohraničníkov, filter vo vtedajších plynových maskách bol na naftové výpary neúčinný. Poklop zatvorili až pred príchodom do Břeclavi. Tu sa nachádzalo pracovisko železničného oddelenia pasovej kontroly (OPK), ale samotná kontrola nákladných vlakov pred výjazdom za hranicu sa vykonávala ďalej v Pohansku. Vlak tu zastavil vo vyhradenom úseku, zišli k nemu pohraničníci a prekontrolovali súpravu.

Lokomotíva

Pretože vtedajšie poznatky Pohraničnej stráže boli také, že v uzatvorenom cisternovom vagóne nie je možné prežiť, nekontrolovalo sa vnútro cisternových vagónov. Cisternové vagóny sa preverili len zvrchu a zospodu. Celá prehliadka tohto vlaku trvala 17 minút. Súprava bola o 3.47 prepustená a vyrazila do Rakúska. Liškovci v zdraví opustili cisternu v Hohenau a požiadali o politický azyl.

Pohraničníci sa o narušení štátnej hranice bez zadržania dozvedeli až začiatkom októbra od rakúskeho železničiara. Pri vyšetrovaní sa zistilo, že v cisternovom vagóne je možné určitú dobu pohodlne prežiť aj bez plynovej masky. Vojaci boli potom vybavení gumovými oblekmi a prázdne cisterny sa začali kontrolovať aj zvnútra. Náčelník kontroly dopravných prostriedkov bol potrestaný domácim väzením v dĺžke 10 dní a náčelník OPK dostal 5 dní.

PohanskoZáber zo súčasnosti:
na tomto mieste sa v dobách Železnej opony vykonávali kontroly nákladných vlakov smerujúcich z Břeclavi do Rakúska.
Oddelenie pasovej kontroly Břeclav – Kontrolné stanovište Pohansko

V Rakúsku mali Liškovci tetu, ktorá im pomohla prečkať 6 mesiacov, kým sa podarilo zariadiť formality. Vycestovali do Londýna poďakovať sa svojmu kontaktu z britského veľvyslanectva a prevziať si veci, ktoré Sir Edward prepašoval z Československa. Potom odleteli z Dublinu do Guatemaly. Antonín Liška tu začal znova pracovať ako účtovník v tej istej firme, v ktorej bol zamestnaný cez druhú svetovú vojnu. Jarmila Lišková si v Guatemale nemohla zvyknúť. Nemala tam žiadnych priateľov, rodinu, neovládala jazyk a vyzerala úplne inak ako väčšina tamojšej populácie. Z ich domu sa stal akýsi český azyl – všetko tu bolo české: jazyk, jedlo, záhrada. Z nudy začala piecť a čoskoro už svoje pochúťky predávala do niekoľkých reštaurácií. Potom si otvorila vlastnú pekáreň a kaviareň a neskôr z toho boli pekárne štyri.

Niekoľko rokov po páde komunizmu v Československu sa do rodného Písku vydal Pavel (vtedy už Pablo) Liška aj s dcérou Sofiou Liska (viď zdroj) a navštívil miesta svojho ranného detstva a rodinu. Stretol sa tiež so spoločníkom svojho otca, ktorý mu vyrozprával, čo sa dialo po úteku Antonína Lišku.

Antonín Liška v Guatemale prežil pád československého komunistického režimu len o 25 dní. Do svojej rodnej krajiny sa už nikdy nepozrel. Zomrel 12. decembra 1989. Presne deň po tom, čo sa v Československu začala odstraňovať Železná opona.

Jarmila Lišková, svojím vnúčatám a pravnúčatám za morom známa ako „Babi“, ešte stále žije.


„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“

(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)

Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.


Zdroje:

Sofia Liska Lizarralde: History comes to life!

Michal Skulínek: Ostraha státní hranice a útěky v okrese Břeclav mezi lety 1948-1964 (PDF)

Rodinné fotografie publikované s láskavým dovolením od Sofia Liska Lizarralde

Súvisiace:

Videozáznam likvidácie Železnej opony pri Břeclavi v decembri 1989

Teraz najčítanejšie