Denník N

Kotleba cez prožidovský filter

Je to dlhé asi ako žaloba na rozpustenie ĽSNS, či Hitlerov prejav.

Pred vyše mesiacom som nemohla spať. Bolo už dávno po polnoci, keď som sa rozhodla, že to vzdávam a ukončila prehadzovanie na posteli. Vstala som, naliala si pohár červeného vína a prečítala Hitlerov prejav k 20. výročiu založenia NSDAP. Spávam dobre a žiadny Hitlerov prejav som dovtedy nečítala. Prednesený bol v Mníchove 24. februára 1940. Nemala som to v pláne, ale niekedy sa to tak v živote stane.

Bolo pred druhým kolom prezidentských volieb na Slovensku. Vtedy už bolo známe, že antisystémoví kandidáti (reps. vlastenci) získali cez 25% hlasov. Podľa prieskumu verejnej mienky  sa politická strana Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko umiestnila ako druhá najsilnejšia strana za stranou SMER–SD (február, marec). O dva týždne na to som sedela v pojednávacej miestnosti na Najvyššom súde SR a sledovala proces o návrhu generálneho prokurátora na rozpustenie politickej strany Mariána Kotlebu.

Zástupca generálnej prokuratúry JUDr. Ivan Minár, ktorý predniesol žalobu, mal v tom jasno. Zdalo sa mi akoby ju sám písal. Páčilo sa mi ako hovoril a čo hovoril. Kľudne a rozvážne. Dôsledne vyberal slová a formuloval vety. Zameral sa na podstatu veci. Zvláštne bolo, že celý čas ako hovoril, neobracal sa k senátu, ale smerom k novinárom a verejnosti. Povedal, že nemá tu význam prednášať celú žalobu, a že sa bude snažiť vypichnúť len to kľúčové a najpodstatnejšie. Žaloba vtedy ešte nebola zverejnená, no súdu a žalovanej strane  dôverne známa so všetkými dôkazmi. Mala som z toho dojem, že mu záležalo na tom, aby prítomní ľudia (asi hlavne novinári) pochopili, o čo v podstate ide a aké je jadro veci. Oboznamoval so žalobnými bodmi asi tak hodinu. Keď už sa blížil k záveru a hovoril o hodnotovom prepojením ĽSNS s vojnovým Slovenským štátom a o ich snahe odstrániť demokratický systém, musela som si  vytiahnuť vreckovku. V tomto bode som sa nevedela ovládnuť a ticho mi vypadlo niekoľko sĺz. Viete, nestáva sa mi každý deň, že by som počula niekoho tak dlho a múdro hovoriť. Potom už prešiel k záveru a ja som si pomyslela, že keby všetko to, čo povedal, došlo vo svojej hĺbke aspoň dvom novinárom, možno by to mohlo aj stačiť. Novinárov tam bolo okolo päťdesiat.

Keď prišla na radu obhajoba, začal ako prvý rečniť jeden z troch advokátov Mgr. Radovan Hrádek. Samozrejme, že žalovaná strana robila čo mohla, aby všetko spochybnila a znevážila, a to s presvedčením, že neexistuje ani jeden jediný právny dôvod na rozpustenie. Robili zo seba neviniatka a dotknutých. To je pochopiteľné. Začalo sa to tým, že všetko je to politická objednávka. Keď sa v roku 1981 šírili konfabulácie o postavení sochy Jozefa Tisa v Jeruzaleme, nevedela som ešte čítať a písať. S veľkou pravdepodobnosťou to v tom čase nevedel ani Marián Kotleba. Sme už iná generácia. A tak ak som niekoho počula hovoriť o zločinnom komunistickom režime, vytvárala som si predstavy. Musím povedať, že keď sa pán advokát Hrádek vo svojej reči rozohňoval, tak ma napadlo, že vyzerá ako ten zlý komunista z mojich predstáv. (Pán Hrádek, ak toto náhodou budete čítať, tak mi to prosím prepáčte, ale človek nemá vždy pod kontrolou, čo ho napadne. Ešte sa k Vám dvakrát vrátim.)

Prišla krátka prestávka a na toalete som si vypočula rozhovor prítomných dám. Prvé, čo som začula bolo, že už len červenú hviezdu mu dať na čelo! V duchu som sa pousmiala a pomyslela si, že ako dobre, že aj druhí to vnímajú tak ako ja. Ďalšie rozhorčenie znelo, že veď nepovedal vôbec nič relevantné a podstatné! Hovorím si sama v sebe, presne tak. Potom jedna z prítomných dám však uznala, že ale hovoril tak kľudne a pokojne. Ups! A vtedy mi došlo, že ony tú červenú hviezdu dali na čelo úplne inej osobe ako ja. Bol to taký malý reset a potom som sa vymotkala von. Myslím, že to boli tie elegantné dámy z prvej rady, pokiaľ sa nemýlim.

Celé pojednávanie trvalo osem hodín aj s krátkymi prestávkami. Väčšina času patrila obhajobe. Žaloba mala cez 20 strán, vyjadrenie žalovanej politickej strany cez 140. Nebol čas venovať sa všetkému. No obhajcovia sa dôkladne pripravili a rečnili a rečnili, obhajovali sa a vykrúcali. Pán štatutárny zástupca politickej strany sa samozrejme  neopomenul do neprítomného generálneho prokurátora Jaromíra Čižnára a prítomných zástupcov generálnej prokuratúry poriadne ponavážať a poponižovať ich. A všade a vo všetkom čo vyvracali, neustále dokola opakovali, že generálny prokurátor neuniesol dôkazné bremeno. Stala sa z toho mantra dňa. Celé pojednávanie sa nahrávalo a podľa vyjadrenia predsedníčky senátu malo byť doslovne prepísané. Celkom „zaujímavé“ čítanie, ktoré by bolo dobré  aj hlbšie rozobrať a možno sa tomu v budúcnosti povenuje pozornosť.

– – –

Chcem sa vyjadriť len k NATO a osobe Jozefa Tisa.

V prípade NATO nešlo generálnej prokuratúre prioritne o to (teda ja mám zo žaloby a z reči prokurátora ten dojem), že ĽSNS má snahu presadiť vystúpenie z NATO, ale o prekročenie slobody prejavu, ktorá spočíva v označovaní NATO ako zločineckého paktu a teroristickej organizácie. Preto mi vyjadrenie, že veď ĽSNS presadzuje vystúpenie z NATO demokratickými prostriedkami, príde mimo. To je nám predsa všetkým jasné. V žalobe sa hovorí o inom a síce, že tu ide o status ozbrojených síl Slovenskej republiky (a aj status ozbrojených síl zmluvných strán) a o prekračovanie slobody prejavu. ĽSNS vo svoje obhajobe presviedčala o svojej opodstatnenosti označenia NATO ako zločineckého paktu a teroristickej organizácie bombardovaním Juhoslávie a inváziou do Iraku. Zástupca generálnej prokuratúry netvrdil, že NATO je bezchybná organizácia a nerobí chyby, ale že postoje a vyjadrenia ĽSNS sú za čiarou slobodného demokratického prejavu a naše ozbrojené zložky nemožno nazývať, že sú to teroristi.

Trošku to dokreslím ešte tým, že Marián Kotleba, ktorý sa zviditeľňoval aj v prezidentských voľbách, sa vyjadril, že keby bol zvolený za prezidenta, jeho prvá zahraničná návšteva by smerovala do Sýrie. „Ja som presvedčený, že keď chlap dá slovo, tak to slovo musí platiť, musí si ho vedieť splniť. Ja som dal pri svojej návšteve Sýrie slovo predsedovi sýrskeho parlamentu, že ak Pán Boh dá a budem zvolený za prezidenta Slovenskej republiky, tak moju prvú zahraničnú návštevu venujem Sýrii, tak ak Pán Boh dá a budem zvolený za prezidenta republiky, tak určite pôjdem pozrieť hrdinu Stredného východu Baššára Asada do Sýrie.“ (RTVS, 19.2.2019)

Vo svojej reči pred Najvyšším súdom SR sa potom vyjadril, že či už to dopadne tak alebo onak, kľudne vezme senát aj žalobcov do Sýrie, aby videli ako je to tam celé Izraelom a USA zničené. Ja len dodávam (aj keď to vieme), že ten  „hrdina“ Stredného východu Baššár al-Asad, a tiež jeho otec, v občianskej vojne povraždili a zničili nespočetné množstvo životov svojich vlastných ľudí. Boli, a sú to, masy. Tento Asadov režim je podporovaný Putinom a tiež Iránom, ktorý sa vojensky usadzuje v Sýrii s cieľom útočiť na Izrael a ktorý financuje teroristov (ale teraz už tých naozajstných) Hizballáhu, Hamasu, či Palestínskeho islamského džihádu. A tak teda tento „hrdina“ Stredného východu Baššár al-Asad, z ktorého krajiny zo strachu o svoj vlastný život ušli státisíce ľudí, by ako prvý hostil „nášho“ prezidenta, ak by sa ním stal Marián Kotleba.

Mimochodom, ĽSNS vo svojom volebnom programe sľubuje, že neprijme ani jedného imigranta a je to podľa ich obhajobnej reči vlastne v poriadku a v súlade s ústavou, lebo ako tvrdia, imigranti a utečenci nie sú to isté. A generálna prokuratúra je „hlúpa“, že to nevie.

Pri osobe Jozefa Tisa ma zaujalo nasledovné. Keď sa prejednávala vec o rozpustení politickej strany Slovenská pospolitosť – národná strana (prvá strana Mariána Kotlebu, zrušená 1.3.2006), SP – NS sa vo svojom vyjadrení dôsledne venovala každej námietke generálneho prokurátora. Čo sa týka jej stanoviska týkajúceho sa rehabilitácie Jozefa Tisa, strana sa vo svojom vyjadrení odvolávala na enormné množstvo publikácií od popredných nekomunistických historikov, politológov, sociológov a verejných činiteľov, ktoré považujú odkaz Jozefa Tisa za jeden z najvýznamnejších demokratických politických odkazov v slovenskej politickej histórii a súd s Jozefom Tisom označujú za zmanipulovaný monsterproces. Pripojila rozsiahly výpočet mien a dodala, že rozsiahla publikačná báza preukazuje legitímny spoločenský záujem na očistení mena Jozefa Tisu a vyjadrenie tohto názoru nezasahuje do práv akejkoľvek skupiny občanov či obyvateľov. Medzi uvedenými menami figuroval aj JUDr. Tibor Böhm.

V závere svojho vyjadrenia sa vtedy SP – NS ohradzovala aj voči podaným posudkom, ktoré boli priložené k návrhu generálneho prokurátora na rozpustenie strany a ich autorom. Pokiaľ ide o posudok PhDr. Ivana Kamenca, tento považovala za zaujatý a krajne nepravdivý s konštatovaním, že bude predmetom trestného oznámenia za podanie nepravdivého znaleckého posudku.

Keď sa teraz na Najvyššom súde SR prejednávalo o návrhu generálneho prokurátora o rozpustení druhej politickej strany Mariána Kotlebu, advokát Radovan Hrádek opätovne použil vo vzťahu k osobe Jozefa Tisa presne tú istú argumentáciu ako v minulosti. Prečítal pred senátom celý zoznam mien, pričom opätovne zaznelo aj meno JUDr. Tibora Böhma, kde si dovolil vážený súd upozorniť aj na ten fakt, že išlo o bývalého generálneho prokurátora ČSFR.

– – –

V záverečnej reči sa prokurátor Ivan Minár  jasne a dôrazne vyjadril, že trvajú na celej obžalobe. Zaujímavé bolo, že tu pripojil aj svoj osobný názor k voľbe generálneho prokurátora. Urobil tak v súvislosti s neustálym tvrdením obhajoby, že ide o politický proces. Vyslovil sa, že ak je alma mater politická, tak prirodzene aj to dieťa bude politické. Sám je za to, aby voľba generálneho prokurátora prebiehala iným spôsobom. No v prípade Jaromíra Čižnára tvrdil, že návrh jeho osoby na post generálneho prokurátora vyšiel z prokuratúry.

Keď sa človek nad tým len trošku zamyslí, iné sa od žalovanej strany ani nedá očakávať. Je predsa presvedčená o správnosti a legitímnosti svojich postojov a cieľov a jediné, čo jej predstaviteľov mohlo v danej situácii napadnúť je len to, že ide o politický proces.

Marián Kotleba sa prostredníctvom tlačovej konferencie dňa 26. mája 2017 k podaniu návrhu na rozpustenie strany vyjadril nasledovne: „Tento krok, ktorý sa podľa medializovaných informácii udial, pretože sami ešte žiadne bližšie informácie nemáme, je jasným prejavom toho, že úroveň demokracie sa v Slovenskej republike posunula naspäť do 50-tych rokov a systém sa už jednoducho ani nehanbí otvoreným spôsobom zneužívať všetky prostriedky na to, aby sa zbavil skutočne opozičnej strany. V tomto prípade ako nástroj použil politicky zvoleného generálneho prokurátora Čižnára, ktorý bol zvolený do svojej funkcie poslancami vtedy jednofarebnej vládnej strany SMER.“

A čo na to vtedajší pán premiér Róbert Fico? V relácii V politike televíznej stanice TA3 dňa 28. mája  2017 skonštatoval: „Z hľadiska právneho mal s vysokou pravdepodobnosťou (…) generálny prokurátor všetky dôvody, argumenty, aby takéto rozhodnutie prijal, je to návrh, o tomto návrhu bude rozhodovať správny senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, čiže po právnej stránke plne rešpektujem rozhodnutie generálneho prokurátora, po právnej stránke. Politicky to nikomu nepomôže. (…) Keď by aj sa rozhodlo o rozpustení, tak naďalej budú pôsobiť na politickej scéne, pretože právna úprava, ktorú máme v tejto oblasti je absolútne nedostatočná a prakticky rozpustenie politickej strany v praxi nič neznamená, znamená iba reklamu pre konkrétnu skupinu politických ľudí, čiže politicky, keby aj najvyšší súd o tejto veci rozhodol, to neprinesie nič pozitívneho pre Slovensko. (…) Politicky sa nič špeciálne nezmení, naopak iba sa vnesie ďalšia nervozita do slovenskej politiky.“

To povedal bývalý slovenský premiér, ktorý mal niekoľko rokov na to, aby s tou absolútne nedostatočnou právnou úpravou v tejto oblasti niečo spravil. Asi si to v tej chvíli neuvedomil ako sa sám ohodnotil.

V ten deň, keď sa pojednávalo o rozpustení ĽSNS, som si ešte trikrát tíško poplakala. Poobede, keď pokračovala niekoľkohodinová obhajoba, potom troška počas záverečnej reči zástupcu generálneho prokurátora a na záver počas poslednej prestávky, kedy senát povedal, že nemáme ani z miestnosti odchádzať, lebo to bude len veľmi krátka porada. Ani neviem, čo to na mňa prišlo. Potom senát oznámil, že rozhodnutie vynesie o tri týždne.

V tých dňoch som v mysli nosila viacero vecí.

Pojednávanie o rozpustení ĽSNS sa konalo 9. apríla 2019 a vtedy boli zhodou okolností aj voľby v Izraeli. Myslela som na to, či vyhrá alebo nevyhrá Benjamín Netanjahu a teda, či príde v jeseni na Slovensko. Premiér Peter Pellegrini ho pozval, keď bol na pracovnej návšteve Izraela, lebo vraj Slovensko patrí k posledným krajinám strednej Európy, kde doteraz izraelský premiér na oficiálnej návšteve nebol.

Spomenula som si aj na predsedu parlamentu Andreja Danka, ktorý bol ugrilovaný kvôli svojej rigoróznej práci a ktorý tak rád chodí do Ruska, ku ktorému sa aj Kotlebovci tisnú. Veľmi totiž oceňujem, že mal zásluhu na prijatí uznesenia Národnej rady SR k pracovnej definícii antisemitizmu vypracovanej Medzinárodnou alianciou pre pripomínanie holokaustu (IHRA). Išlo o jeho osobný záväzok, ktorý dal predsedovi Knessetu štátu Izrael Yulimu-Yoelovi Edelsteinovi.

V tejto súvislosti bola vyvinutá aj opozičná aktivita vo forme výzvy poslancom NR SR na neprijatie spomínaného uznesenia a je zaujímavé sa na to pozrieť. Keď som si čítala mená pod výzvou, jedno ma tam zaskočilo. Chvíľu som naň neveriacky pozerala, ale potom som si povedala, že len hlupáci nemenia svoj názor a ďalej si žila svoj život v nádeji, že možno v budúcnosti ten človek svoje postoje ešte prehodnotí.

Vrátila som sa v myšlienkach aj k Ondrejovi Dostálovi a Viere Dubačovej, ktorí skladali svoj poslanecký sľub s pripnutou žltou hviezdou, ktorou sa museli Židia v minulosti ponižujúco označovať. Len krátko po zložení sľubu bol predložený návrh na vydanie zákona, ktorým sa mal novelizovať zákon o politických stranách. Zámerom návrhu malo byť zavedenie podrobnejších a konkrétnejších požiadaviek na demokratický charakter politickej strany podľa predchádzajúcej právnej úpravy z roku 1991. Návrh zákona nebol schválený.

Spomenula som si tiež na to, ako som si pred pár dňami čítala o odmietnutí  registrácie politickej strany nazvanej „Hlinkova slovenská ľudová strana“. Rozhodnutie Ministerstva vnútra SR potvrdil aj Najvyšší súd SR svojim rozhodnutím zo dňa 3. júna 1996.  Oba tieto orgány založili svoje rozhodnutie na stanovisku, že navrhovaný názov politickej strany je totožný s názvom strany, ktorá bola nariadením Slovenskej národnej rady č. 4/1944 rozpustená. Podľa Najvyššieho súdu SR, ak toto nariadenie nebolo doposiaľ revidované a je platnou súčasťou právneho poriadku, bolo treba z neho vychádzať. Prípravnému výboru vtedy nepomohli ani argumenty, že do programu politickej strany nebol prevzatý program politickej strany z prvej Slovenskej republiky a že naopak táto strana mala podľa svojich stanov realizovať demokratické princípy a rešpektovať ústavu i občianske a ľudské práva.

Pred očami sa mi vybavil aj na Richard Sulík, ktorý priamo pred Mariánom Kotlebom v TA3 povedal: „Ja považujem stranu pána Kotlebu za fašistickú, preto lebo má tam kandidátov, pán Magát č. 88 na kandidátke, ktorý tvrdí, že Hitler vojnu nezačal, poslanec tejto strany pán Mazurek tvrdí, že 6 miliónov mŕtvych Židov je rozprávka. Toto sú silné znaky fašistickej strany. Na druhej strane keby strana pána Kotlebu mala 1% alebo 0,5% ako to dlho bolo, tak nikto by tu nešiel nič rozpúšťať a tu si treba položiť otázku, že prečo sa to deje. No a v krajine, ktorá je takto rozkradnutá ako za desať rokov Róberta Fica, kde napríklad špeciálny prokurátor zo 61 prípadov ani jeden nedotiahne pred súd, tak toto je tá zúfalosť tých ľudí, ktorá ženie voličov pánovi Kotlebovi. Tu sa podstatné veci musia riešiť a nie takéto. A tiež si myslím, áno prinesie mu to v konečnom dôsledku alebo môže priniesť politické body.“ (Relácia V politike zo dňa 28. mája 2017.)

Samozrejme, že sú známe aj iné vyjadrenia politikov a udiali sa v spoločnosti a na politickej scéne za posledných 30 rokov rôzne ďalšie veci.

Prešli tri týždne a išla som si na Najvyšší súd SR vypočuť rozsudok. Keď som prechádzala cez Obchodnú ulicu a rozmýšľala ako to dopadne, oči mi padli na miesto, kde bol pred rokom na smrť dobitý Filipínec Henry Acord. Pri vchode do budovy súdu stálo v tichom proteste pár známych ľudí s nápisom STOP FAŠIZMU a pred nimi nejaký postarší šedivý chlapík vykrikoval: „Zrušme Kotlebovu stranu!“ Strašne mi bol nesympatický a pomyslela som si, že to je asi ten Vasky. Keď už sme boli všetci usadení a čakali v tichosti na príchod senátu, tak tam ešte dorazil, zamieril si to do rady, kde som sedela a sadol si vedľa mňa. Delili nás tuším  dve prázdne kreslá. Liezol mi svojim správaním na nervy.

Vypočuli sme si verdikt o zamietnutí žaloby generálneho prokurátora a v sále sa ozval potlesk. Mala som pocit, akoby sa okolo mňa zosypala hromada studeného železa a len spomedzi akýchsi medzier ku mne prichádzal pulzujúci život a teplo spriaznených duší. Sadli sme si a počúvali prvé odôvodnenie rozsudku, to podrobnejšie má byť vyhotovené do 30 dní od jeho vynesenia. Na záver predsedníčka senátu vyslovila poučenie, že proti rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok a potom sme museli vyprázdniť miestnosť.

Novinári sa ponáhľali, aby mohli pred dverami zachytiť Mariána Kotlebu, spraviť fotky a položiť mu prvé otázky. Vasky do toho ešte stihol povykrikovať, že to je preto, lebo dal Kotlebovi svoje požehnaníčko. Miestnosť bola už takmer prázdna, keď som si zapínala svoj hnedý kabát a po schodoch odchádzal aj advokát Radovan Hrádek. Pozreli sme si do tváre, stretli sa nám pohľady. Bol šťastný, usmiaty, oči mu svietili. Zažíval úspešný deň. Len ja som sa s ním netešila. Zatiahla som si opasok na kabáte a pobrala som sa druhými dverami von.

Tam som mala zatarasenú cestu húfom novinárov, ktorým „víťaz dňa“ oznamoval, kde bude tlačovka. Bezprostredne predo mnou sa udial ešte taký malý incident. Stála som a udivene hľadela na prezidentského kandidáta z posledných volieb a ešte udivenejšie som žasla nad tým, ako mu mohli poslanci v mene demokracie podpísať kandidatúru. Vyšla som pred budovu a ovial ma hladný vzduch. Bolo to príjemné občerstvenie. Aj to je „Naše Slovensko“, pomyslela som si a prešla cez podchod do hotela Falkensteiner.

Vo foajé sa mi prihovoril pán v rokoch. Slovo dalo slovo a dozvedela som sa, že Kotlebu nemohli zrušiť, lebo národ by sa vzbúril. Potom som sa dozvedela niečo o stave sionistických médií a Sorosovi a keďže som len ticho počúvala, tak sa ma opýtal, že či som to meno vôbec niekedy začula? Hovorím, že áno, že už som ho zachytila. A tak som sa dozvedela, že Soros je vlastne nikto, to je len taká bábka, lebo nad tým všetkým je Rockefeller, ktorý to ovláda. Vie to, lebo si dôkladne naštudoval Protokoly sionských mudrcov a aj ďalšie veci. Venuje sa slobodnej internetovej televízii. Mala som polhodinu čas, tak som ho chvíľu počúvala, že či sa nedozviem niečo „nové“ a zároveň sledovala mieru a hĺbku jeho presvedčenia. Vážne tomu veril. Mala som pocit, že keď sa človek odovzdáva hlúpym myšlienkam, akoby sa tým vzdával určitej dôstojnosti, s ktorou Boh človeka stvoril. Potom prišla reč na to, ako sú Židia viac sexuálne žiadostiví ako iní a vtedy som ukončila s úsmevom svoje počúvanie, decentne sa otočila na svojich červeno-hnedých semišových čižmách a odkráčala do iných priestorov.

Na tlačovku som nemohla ísť, lebo bola určená len pre novinárov. Pani organizátorka ma však ubezpečila, že to bude v televízii a zverejnia to aj na stránke. Pýtam sa, že či nezostrihané.  Odpovedala, že áno, že oni to zverejnia nezostrihané. Hovorím, že dobre. Vzápätí si však kladiem otázku, že na akej stránke vlastne, keď pred súdom opakovane tvrdili, že stránku www.naseslovensko.net  ĽSNS nevlastní? Áno, niekoľkokrát a opakovane vraveli, že toto nie je ich stránka, a preto ani dôkazy generálneho prokurátora z tejto stránky nemožno použiť a generálny prokurátor tak neuniesol dôkazné bremeno. Potom ma však napadlo, že asi myslela kanál YouTube a tam som to aj našla. Záznam bol síce bez novinárskych otázok, ale nevadilo mi to, lebo celú tlačovku som si pozrela na inom kanály.

Z hotela som si to zamierila na zastávku električky. Bol studený deň a po daždi. Tešila som sa na to, keď prídem domov a dám si horúcu kávu. Na zastávke sa mi prihovoril pán v rokoch. Pomyslela som si, že dnes mám na to asi šťastie. Rozhovor začal cez solárnu lavičku, potom trošku zahromžil na Fica a ja som sa ho opýtala: „A čo Kotleba?“ Hovorí mi, že o tom by mali teraz predsa rozhodovať. Tak mu oznamujem, že súd práve rozhodol, že môže pokračovať. Trochu sme skonštatovali možnú spoluprácu Fica s Kotlebom a nastúpili do električky. Reč prišla na komunistov. Hovorí mi: „Viete, čo je na tom všetkom najhoršie? Že oni to robili svojim vlastným ľuďom!“ Počas cesty som sa dozvedela, že do svojej diplomovej práce nenapísal o vedúcej úlohe Komunistickej strany. Oponentovi vraj povedal, že na Komunistickej strane nevidí nič vedecké a považuje to za neodborný zásah do svojej práce. Neobhájil, ale na druhý pokus sa to už poriešilo. S radosťou si na to pospomínal. Vystúpili sme na Trnavskom mýte a chvíľu sa ešte rozprávali. Povedal mi, že to sa ešte len uvidí, ako veľmi sa tá vražda Kuciaka vryje. Keď sme sa lúčili, gestom ruky sme si naznačili, že nie, nesmieme tým komunistom a ostaným ani o kúsok ustúpiť a pobrali sme sa každý svojou cestou.

Doma som si pozrela hlavné „sionistické“ média a znova vypočula zdôvodňovanie rozsudku. Rozmýšľala som nad tým, čo mi najviac zarezonovalo a tiež nad tým, čo mi v tom celom nesedí. Rozhodnutie súdu musíme všetci rešpektovať. O tom niet pochýb. No nikde nie je zakázané rozoberať a hodnotiť aj túto zložku moci, vrátane jej rozhodnutí.

Slovensko si tento rok pripomína 30 rokov demokracie. Po páde totalitného režimu s vedúcou úlohou Komunistickej strany sa otvoril priestor pre vytvorenie pluralitnej spoločnosti s uplatňovaním základných práv a slobôd. Nepochybne to zahŕňalo aj politické práva akým je združovanie sa v politických stranách a slobodné voľby. Tieto demokratické hodnoty však priniesli na slovenskú politickú scénu aj antidemokratickú rétoriku a subjekty.

Všetci dobre vieme, že politické strany sú základným a nevyhnutným prvkom fungovania demokratickej spoločnosti. Sprostredkovávajú vzťah medzi mocou a verejnosťou, ich existencia a vzájomná súťaž sú základným atribútom pluralitného politického systému. Ale tiež veľmi dobre vieme, že politické strany nie sú len súčasťou demokracie, ale vyskytujú sa tiež v diktatúrach, či iných nedemokratických politických režimoch. Ich snahy a ciele tak môžu byť nielen demokratické, ale aj autoritatívne, extrémistické až totalitné. To sme si predsa „zažili“, staršie ročníky aj naozaj.

Politické strany dosadené k moci prostredníctvom volieb uskutočňujú svoj politický program a následne schvaľujú zákony, ktoré vytvárajú legislatívny rámec pre fungovanie spoločnosti. V pluralitnej zastupiteľskej demokracii by malo ísť o prirodzenú súťaž hodnotových a ideových očakávaní. Avšak čo v prípade, ak sa k moci dostane nedemokratický subjekt, ktorý so svojim politickým presvedčením a činnosťou vytvorí také zákony a bude uplatňovať moc v štáte takým spôsobom, že to bude mať deštruktívne dôsledky pre spoločnosť alebo jej časť, pričom môže dôjsť až zničeniu demokracie samotnej?

Zamýšľam sa nad tým, či je v poriadku, ak je v politickej súťaži ponechaná politická strana, ktorá sa hodnotovo spája a viaže s totalitným režimom vojnového Slovenského štátu a jeho predstaviteľmi, vlastizradcami. Či tu taká strana môže slobodne pôsobiť a získavať si voličov. Nebude neskoro riešiť jej diskvalifikáciu a delegitimizáciu jej politiky až keď sa dostane k moci a začne sa správať v súlade so svojim politickým presvedčením?  Mám z toho obavy. Rasové zákonodarstvo na Slovensku z rokov 1939 – 1945, desaťtisíce odvlečených a zavraždených našich židovských spoluobčanov a tiež desiatky miliónov celkovo všetkých obetí v II. svetovej vojne hovoria o hodnotovej výbave ľudí, ktorí tieto skutočnosti popierajú, bagatelizujú alebo aj schvaľujú. Mohla by napríklad v Nemecku pôsobiť v politickej súťaži politická strana, ktorá by sa otvorene hlásila k odkazu Adolfa Hitlera? V mene demokracie, až kým by sa nedostala k moci a potom by ju už zrušili? Jednoducho mi to nesedí, aj keď si nemyslím, že by Marián Kotleba išiel vyvolať III. svetovú. Musím však dodať, že vzhľadom na jeho antisionistické postoje a inklináciu k politikom autoritatívnym až diktátorským sa dá predpokladať aj jeho orientácia v prípade vždy možného svetového konfliktu.

Najvyšší súd SR nateraz skonštatoval, že v tomto smere sa politickej strany Mariána Kotlebu nemusíme báť, lebo nepoužíva nedemokratické a nezákonné prostriedky a 14 poslancov v parlamente aj tak nič nezmôže. Nepredstavuje teda bezprostrednú hrozbu pre bezpečnosť štátu a súd tiež svojim verdiktom deklaroval, že nedochádza ani k porušovaniu práv a slobôd iných. Preto zostáva v politickej súťaži. A keby to tak aj bolo, teda že by politická strana porušovala svojim programom, činnosťou a cieľmi ústavu, zákony, medzinárodné zmluvy a práva a slobody iných, súd nemohol aj tak inak rozhodnúť, lebo ako tvrdí (čo je už aj skôr spomínaná mantra obhajoby) – „generálny prokurátor neuniesol dôkazné bremeno“. Navyše ústava stanovuje, že žijeme v právnom štáte, kde orgány moci môžu konať len na základe zákona a v jeho medziach a všetci sme si rovní bez ohľadu na politické presvedčenie.

V odôvodnení rozsudku mi najviac zarezonovali tieto štyri vety a slová v nich: „Vzniku demokratických štátnych orgánov predchádza slobodná súťaž na štáte nezávislých politických strán a hnutí. Až ako výsledok uvedenej súťaže sa tvoria obrysyhodnoty štátu. (…) Politické strany ako jediné subjekty v demokratickej spoločnosti môžu získať moc a ovplyvniť režim v krajine. Predloženým programom, s ktorým sa prezentujú vo voľbách a možnosťou zrealizovať programové východiská ak uspejú vo voľbách a dostanú sa k moci sa politické strany a hnutia odlišujú od akýchkoľvek ďalších subjektov práva pôsobiacich v politike.“

Súd skonštatoval, že k rozpusteniu politickej strany treba pristupovať veľmi obozretne a ĽSNS nerozpustil. Musím sa priznať, že slovíčko „obozretne“ sa mi veľmi páči a potešilo ma jeho použitie v kontexte, ale už nie vo výsledku. Vzniklo pravdepodobne z toho, že sa na veci nemáme pozerať len z jednej strany a že pri pohľade na svet okolo seba treba otočiť hlavu doprava aj doľava.

Demokraciu treba na jednej strane budovať a upevňovať, na druhej strane chrániť. Nakoľko je právna úprava vo vzťahu k ochrane demokracie na Slovensku dostatočná a efektívna ukáže ďalší vývoj. Samozrejme, že ochrana demokracie neprebieha len v rovine právnej, ale aj v rovine politickej a celospoločenskej. Ide tu o činnosť štátnych orgánov, o aktivity občianskej spoločnosti,  o hodnotové nastavenia jednotlivcov, o činnosť rôznych právnických osôb, či postoje miest a obcí. No hlavne je to veľká výzva pre ostatné politické strany v politickej súťaži a nepochybne aj pre novinárov.

Vraciam sa k Hitlerovmu prejavu z 20. februára 1940, aby som sa pozrela, čo som si v tú noc podčiarkla a čo ma  zaujalo. V prvom rade to bolo časové obdobie presne 20 rokov od jeho prvého vystúpenia pred širokou verejnosťou 20. februára 1920. Oba tieto prejavy boli prednesené v tej istej sále v Mníchove. Pri prvom vystúpení bol ešte vojakom, patril k nemeckej brannej moci a tú dobu označoval za najhlbšie poníženie nemeckého národa. Pri prejave k 20. výročiu založenia NSDAP to bol už vodca a ríšsky kancelár.

„Pred 20 rokmi som v tomto sále prvý krát predstúpil pred širokú verejnosť. Čo ma sem viedlo, bolo najpevnejšie a najfantastickejšie rozhodnutie môjho života.“ To boli jeho prvé slová prejavu v čase jeho najväčšej „slávy“ a ešte netušil, že si na to najfantastickejšie životné rozhodnutie o päť rokov vezme jed a strelí do hlavy. Mňa to časové obdobie zaujalo hlavne preto, lebo mi to prišla veľmi dlhá doba. Nebola to otázka jedného volebného obdobia a veci sa spočiatku nediali z večera do rána. Najskôr to bolo 13 rokov sľubovania a dlhodobého boja so všetkými nepriateľmi, ktorí stáli v ceste a potom v roku 1933 prišla doba, v ktorej všetko museli už len dodržať a uskutočniť.

„V roku 1923 potom došlo k strašnej porážke. (Myslí tým rozpustenie a zákaz NSDAP, ktorej činnosť obnovil v roku 1925, pozn.) A potom prišla legálna perióda. Opäť sa bojovalo všetkými prostriedkami, až sa konečne po 13 rokoch dostavilo víťazstvo. Po 13 rokoch boli naši vnútorní nepriatelia odrovnaní. Všetko, čo proti nám vtedy vystupovalo, naše Židovstvo, naši plutokrati, naši zbabelí oportunisti, ktorí sú všade tam, kde sa veci pozvoľna vyvíjajú v ich prospech, naši zástupcovia politických a hospodárskych záujmových skupín, všetky naše strany, naše spoločenské triedy, naše spoločenské stavy, naše zemské parlamenty atď., odbory a podnikateľské združenia atď., to všetko bolo pomaly donútené sa podriadiť. A keď sme sa dostali k moci, bolo už len potrebné vykonať historický rozsudok, ktorý padol už dávno pred tým. (…) V roku 1933 začala doba, v ktorej sme všetko to, čo sme na nespočetných verejných zhromaždeniach proklamovali, hlásali a sľubovali, museli už len uskutočniť.“

Ďalšia vec, čo ma zaujala, bolo pohŕdanie. Pohŕdanie a znevažovanie takmer všetkého a všetkých, okrem „nemeckého národa“, ktorý sa stal obeťou nehorázneho svetového podvodu; národom otrokov v službách medzinárodných vykorisťovateľov – takzvaných víťazných štátov. Versaillskú zmluvu pokladal za versaillský diktát, proti ktorému sa bolo treba postaviť a bojovať. Vtedajšiu parlamentnú demokraciu nazýval rajom pre všetkých podvodníkov, špekulantov a zástupcov rôznych záujmových skupín a nie pre nemecký ľud.  Dobu Weimarskej republiky označuje ako nestabilnú, kedy každý bojuje proti každému, všetci majú konflikty so všetkými a v ktorej národ stratil dôveru v nejakú autoritu. Ríša podľa neho nemala žiadnu pevnú moc, nebola domovom pre ľud, ale bola miestom hádajúcich sa záujmových skupín. Odmietal zodpovednosť Nemecka za prvú svetovú vojnu a tiež prehru v nej, naopak ju považuje za majstrovský kúsok svetovej histórie nemeckého človeka. Keby nebolo zradcov, lží a podvodov, tak by Francúzsko a Anglicko, kapitalistické modly medzinárodných demokratov, nevyhrali.

„Keď dnes pohliadnem na všetkých tých takzvaných medzinárodných demokratických štátnikov, ktorí dnes v Európe vedú zvučné reči, ak sa pozriem na ich životné dielo, tak môžem len povedať: Mal som vždy len to nešťastie, že som musel bojovať proti samým nulám – vnútri i navonok. Títo ľudia ovládajú väčšiu časť planéty a nie sú schopní odstrániť nezamestnanosť aspoň vo svojich vlastných krajinách. A tieto staré slabomyseľné nuly hovoria o nutnom znovuvybudovaní Európy.“

„Nenávisť mojich nepriateľov ma vôbec nedojíma. Nedojímala ma behom tých trinástich rokov, keď som bojoval o moc v Nemecku a teraz ma už nedojíma vôbec.“

A do tretice, čo ma zaujalo, bola oblasť nadprirodzena. Vyznáva, že verí v Boha a tento Boh stvoril národy a dal im v zásade to isté právo. Hovorí o vzostupe nemeckého národa vďaka obrovskej práci, ktorú po celý čas žehnala Prozreteľnosť. Vidí ju za celým svojim úsilím a bojom za bezpečnosť a slobodu národa, ktorý vykonával vo viere, že nie je možné, aby jeho národ bol predurčený k osudu stať sa otrokom druhých.

„A ja som práve v posledných málo mesiacoch opäť osobne vo svojich najhlbších zmysloch pociťoval riadenie Prozreteľnosti, ktorá sprevádza ľudstvo a stavia ho pred úlohy. Týmto úlohám slúžime. (…) Prozreteľnosť doteraz tomuto nášmu boju žehnala, tisíckrát žehnala. Robila by tak, keby bolo jej úmyslom naraz tento boj nechať vyjsť v náš neprospech? Verím tu vo vyššiu, vo večnú spravodlivosť. Tej sa dostane tomu, ktorý preukáže, že je jej hodný.“

„My musíme zvíťaziť a preto tiež zvíťazíme! (…) A i keby bol svet plný diablov, nám sa to predsa podarí!“

Okrem toho, že ma pri čítaní Hitlerovho prejavu zaujali spomenuté veci, prekvapovalo ma zároveň, ako sa mi myšlienky prekrývali a videla som určité prieniky s niektorými vyjadreniami „dnešných“ dní. Do veľkej miery som bola pri tom ovplyvnená aj tým, že som mala v danom čase naštudovanú žalobu generálneho prokurátora na rozpustenie politickej strany Slovenská pospolitosť – národná strana, ako aj vyjadrenie tejto strany k žalobe a tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR v danej veci zo dňa 1. marca 2006.

Napríklad sa mi vybavili slová, ktorými začínal program tejto strany: „V súčasnosti sme svedkami úplného zlyhania politickými stranami riadenej parlamentnej demokracie, ktorá sa stala len prostriedkom obhajujúcim ciele záujmových skupín, vytvárajúc tak živnú pôdu pre korupciu a klientelizmus. Politické strany sa v súčasnosti stali prostriedkom na rozdrobenie slovenského národa a rozvrátenie slovenského štátu. Predstavitelia súčasných politických strán, konajúci v mene tzv. demokracie sa často ani netaja tým, že sú ovládaní zahraničnými skupinami a lóžami, a že ich záujmy nemajú nič spoločné zo záujmami slovenského národa a slovenského štátu.“

Keď som si čítala v Hitlerovom prejave vyjadrenia o tom, ako sa za jeho vlády krajine darilo, hospodárstvo rástlo, nezamestnanosť klesala, čo všetko sa vybudovalo atď., spomenula som si na reči ľudí, ktorí tvrdili, ako to tu bolo za vojnového Slovenského štátu vlastne všetko dobré a aké sme mali hospodárstvo, budovala sa infraštruktúra, zveľaďovalo sa školstvo, zdravotníctvo, životná úroveň ľudí. atď., atď., a že vlastne Jozefovi Tisovi krivdíme, lebo, lebo.

„Keď nejaký taký demokratický idiot prehlásil, že sme miesto vyzbrojovania mali radšej pracovať, tak takému idiotovi môžeme akurát povedať: To sme robili!“

A bolo toho viac.

V rozsudku Najvyššieho súdu SR o nerozpustení ĽSNS ma zaujala ešte jedna vec. V odôvodňovaní sa súd vyjadril, že všeobecne akceptuje koncept „demokracie schopnej brániť sa“, pričom v tejto súvislosti poukázal na aktuálny spoločenský vývoj, na všeobecne akceptované výsledky volieb v Banskobystrickom samosprávnom kraji ako aj na demokratické výsledky prezidentských volieb v tomto roku.

Podľa môjho názoru, keď vo voľbách nevyhrá extrémistická strana, nemusí to ešte znamenať, že sa demokracia bráni. Môže to byť len „obyčajný“ výsledok volieb. Koncept brániacej sa demokracie, alebo sa používa aj termín militantná demokracia, vznikol v tridsiatych rokoch minulého storočia a jeho podstata spočíva v tom, že štát má disponovať takými nástrojmi a inštitútmi v politickej a právnej rovine, aby sa mohol ubrániť pred nástupom nedemokratického režimu. Konkrétne pojem militantná demokracia po prvý raz použil Karl Loewenstein (právnik a politológ židovského pôvodu) v sérii článkov z roku 1937, kde varoval pred nástupom fašizmu v Taliansku a nacizmu v Nemecku.

Jeho koncept ďalej rozvinul izraelský politológ Ami Pedahzur, ktorý zdôrazňuje, že demokracia by sa mala brániť mocenskými prostriedkami v prípade ohrozenia ihneď. Rozoznáva militantnú, obranyschopnú a imunizovanú demokraciu.  Militantná demokracia sa uplatňuje tam, kde má demokratický štát silné postavenie v spoločnosti, pričom sa sústreďuje na razantné akcie, ale nevyvíja žiadne preventívne úsilie. Ako príklad uvádza Nemecko po druhej svetovej vojne a zo súčasných krajín Izrael. Obranná demokracia môže vylúčiť politické strany z volebného procesu, pokiaľ jej to umožňujú ústavné a zákonné normy, pričom v reakcii na mimoparlamentné subjekty sa skôr uchyľuje k použitiu trestného súdnictva. Sem zaraďuje napríklad Českú republiku a súčasné Nemecko. Imunitný spôsob obrany demokracie je podľa neho zameraný na posilnenie občianskej spoločnosti, a preto je široký vo svojom rozsahu, ale jeho intenzita voči extrémistom je nízka.

Militantná, alebo brániaca sa demokracia, je veľmi zaujímavá téma, ktorej sa venujú aj iní autori a tak ako všetko iné, aj ona má svojich kritikov.  Tento koncept je nielen zaujímavý, ale v dnešnej dobre, keď narastá v Európe podpora pre rôzne krajne pravicové politické strany, aj veľmi aktuálny a potrebný. Ak Najvyšší súd SR skonštatoval, že judikatúra je v tomto smere malá, lebo k rušeniu politických strán dochádza len veľmi ojedinele, tak s veľkou pravdepodobnosťou a pri všetkej bdelosti sa bude judikatúra v tejto oblasti ešte rozširovať.

Každá politická strana má svoj program a ciele. Má ich aj politická strana ĽSNS, s ktorej programom Najvyšší SR nemá problém, mala ich aj Slovenská pospolitosť a kvôli nim bola rozpustená. NSDAP zverejnila svoj program pri svojom vzniku 20. februára 1920 a pri už spomínanom prvom verejnom prejave Adolfa Hitlera. Program mal 25 bodov. Body 4 – 7 zneli nasledovne:

  • Štátnym občanom môže byť len súkmeňovec. Súkmeňovec je len ten, ktorý má nemeckú krv, bez ohľadu na vyznanie. Žiadny Žid nemôže preto byť súkmeňovcom.
  • Kto nie je štátnym občanom, môže žiť v Nemecku len ako hosť a musí podliehať cudzineckým zákonom.
  • Právo rozhodovať o riadení štátu a jeho zákonoch môže náležať len štátnym občanom. Preto žiadame, aby každý verejný úrad, ľahostajné aký, či už v Ríši, zemi alebo obci, bol vykonávaný len štátnymi občanmi. Bojujeme proti skorumpovanému parlamentnému hospodárstvu a obsadzovaniu úradov len podľa potrieb strán, bez ohľadu na charakter a schopnosti uchádzača.
  • Žiadame, aby sa štát zaviazal v prvom rade, že zaistí možnosti zárobku a životnej perspektívy štátnych občanov. Pokiaľ nie je možné uživiť všetkých príslušníkov štátu, je potrebné vykázať z Ríše príslušníkov cudzích národov (tých, ktorí nie sú štátnymi občanmi).

Ducha týchto bodov je možné vystopovať aj programoch politických strán Mariána Kotlebu – zrušenej aj aktuálnej. Slovenská pospolitosť napríklad vo svojom programe uvádzala, že „úlohou Slovenského štátu v prvom rade bude zabezpečenie vlastného slovenského národa vo všetkých oblastiach života a až potom starostlivosť o ostatných občanov Slovenského štátu. Príslušníci národnostných menšín budú mať možnosť, ak im tento princíp nebude vyhovovať, opustiť územie Slovenského štátu  a žiť vo svojom materskom štáte.“

Čo sa týka druhej politickej strany Mariána Kotlebu, vyjadrenia a postoje jej príslušníkov a sympatizantov sú dobre známe a veľmi jasne aj „nejasne“ prezentované. Noviny strany sú výrečné samé osebe. Tie príchute a odtiene, myšlienkové a hodnotové nazerania na svet a hodnotiace úsudky sú si v mnohom podobné. Samozrejme, aby nedošlo k nedorozumeniu, dlhodobá snaha o vybudovanie krajiny a povznesenie národa, či tvrdá a poctivá práca, nie sú problémom.

Na stránke Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko bolo zverejnené vyhlásenie k 168. výročiu vzniku Slovenskej národnej rady, v ktorom sa uvádza: „Cieľom pôvodnej Slovenskej národnej rady bolo bojovať za práva Slovákov a budovať našu štátnosť. Žiaľ, tieto vznešené ideály upadli časom do zabudnutia, pretože dnes našu štátnosť pod diktátom Bruselu strácame. V dnešnej Národnej rade Slovenskej republiky je už len zopár vlastencov, ktorým naozaj záleží na rozvoji Slovenska. Ako by sa asi cítili štúrovci pri pohľade na dnešnú Národnú radu Slovenskej republiky? Čo by povedali na to, že nad slovenským parlamentom vlajú vlajky EÚ?! Čo by povedali na to, že medzi poslancami sedí množstvo zlodejov a vlastizradcov, ktorí za pár grošov zo Západu neváhajú rozpredať celú svoju vlasť? Čo by povedali štúrovci na poslancov, ktorí skladali prísahu so znakom Izraela pripnutom na saku? Čo by povedali na poslankyňu, ktorá sa stala moslimskou nevestou a takto ide hájiť záujmy Slovenska? A čo by povedali na predsedu NR SR, ktorý napriek tomu, že šéfuje Slovenskej národnej strane, tak ani nevie poriadne po slovensky a jeho najbližší koaličný partner je z maďarskej strany? Žiaľ, Národná rada Slovenskej republiky (s výnimkou zopár poslancov) v súčasnosti nepracuje v prospech Slovákov, ale predstavuje len pódium pre oportunistov túžiacich po moci a predvádzaní sa. Zradcovia slovenského národa…“

Zajtra si bude „celý“ svet pripomínať koniec druhej svetovej vojny a podľa izraelského kalendára bude v Izraeli Pamätný deň padlých vojakov Izraela a obetí terorizmu. Tento rok pripadli tieto sviatky na jeden deň, aj keď Yom HaZikaron začína už dnes večer. Hneď po týchto sviatkoch, na druhý deň, bude Izrael sláviť Deň nezávislosti. Druhá svetová vojna bola obrovskou tragédiou pre celý svet a pre židovský národ špeciálne. Vo vojne zomreli milióny ľudí z mnohých krajín, v holokauste milióny Židov. Človek nepotrebuje byť historikom, aby to vedel.

Viackrát som sa stretla s vyjadreniami, že holokaust nebol len o Židoch, zomierali v ňom predsa aj tisíce iných ľudí a že vojna nebola len o holokauste a musíme pamäť aj na všetkých ostatných, ktorí zomreli vo vojne. Áno, to je pravda. No treba tu zdôrazniť jeden podstatný rozdiel, a tým rozdielom je protižidovská legislatíva. Skôr ako začal holokaust v celej svojej hrôze, boli tu zákony. Zákony, ktoré zbavovali Židov ľudskej dôstojnosti, ľudských práv, základných nárokov. Zákony, ktoré neboli prijaté len v Nemecku, na Slovensku, ale tiež v ďalších krajinách Európy. Neboli zamerané voči kresťanom, Rómom, homosexuálom, či politickým protivníkom, ale výlučne a len na Židov. Parlamenty a vlády  prijali tieto zákony s plným vedomím, organizovane a cielene. Na Židov. A potom, keď sa naplno rozpútala pekelná mašinéria, zomlela tisíce a milióny ďalších životov. To bol výsledok jednej politickej ideológie, jednej politickej strany.

Bez ohľadu na to, kto písal a vyhotovil žalobu na rozpustenie politickej strany Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko, či už to bol generálny prokurátor, niekto iný alebo viacerí, určite stojí za prečítanie. Hoci bola zamietnutá Najvyšším súdom SR, považujem ju za pravdivú, výstižnú a svojim spôsobom dokladuje realitu našich dní. Pri rozpustení prvej politickej strany Mariána Kotlebu to bol rýchly proces. Súd rozhodol po štyroch mesiacoch, nebolo o čom, bolo to jasné. Dokonca sa ani nepotreboval zaoberať všetkými žalobnými bodmi. Druhá strana Mariána Kotlebu rozpustená nebola, na pojednávanie sme čakali dva roky a teraz si musíme už len pár dní počkať na rozsudok s celkovým zdôvodnením. Čo sa bude diať ďalej uvidíme a ja len dúfam, že „nedostatok národnej hrdosti“ nebude riešiť ĽSNS cez svoj politický program. Moje dúfanie, že súd rozpustí ĽSNS, bolo zatiaľ zmarené.

Možnosť zrušenia nedemokratickej politickej strany je nepochybne dôležitou súčasťou v boji za ochranu demokracie, aj keď samotní aktéri a ich myšlienky môžu v spoločnosti naďalej pretrvávať a nachádzať nové možnosti pre dosahovanie svojich cieľov. Preto ochrana a upevňovanie demokracie nie je jednorazová záležitosť. Musí byť nepretržitým procesom a snahou. Zatiaľ nič lepšie nemáme. Snáď sa heslo „Odvahou proti systému!“ nenaplní.

„Stovky, dokonca tisícky ľudí, v živote nepočuli o Eichmannovi a vôbec netušia aký bol jeho osud, že bol nakoniec súdený a potom obesený. Na celom svete dnes veľa ľudí, hlavne tých mladých, odpovie na otázku, kto bol Hitler, že o ňom nikdy nepočuli. Lenže v skutočnosti nebolo vyhladených len 6 miliónov Židov, ale i milióny ďalších ľudí, a tých mal Eichmann na svedomí rovnako tak ako Hitler. Pre mňa sa z procesu s Eichmannom stalo celoživotné dielo, ktoré úplne zmenilo môj pohľad na množstvo vecí v živote, vrátane viery v skutočnú demokraciu. Skutočná demokracia je jediná vec, ktorá môže zachrániť ľudstvo pred ľuďmi ako bol Eichmann. A v poslednej dobe je takých všade veľa. Lenže získavať moc a stúpať hore môžu len v diktatúre a diktatúra, či už ľavá alebo pravá, je stále rovnaká. V skutočnej demokracii byť nemôžu. Preto za ňu musíme bojovať, podporovať ju, musíme sa snažiť zo všetkých síl, aby sa nič podobné už neopakovalo, aby už nikdy nepovstali ďalší Eichmannovia.“ Avner W. Less

Teraz najčítanejšie