Tajomstvo Dračej steny

Jozef Žarnay vo svojom literárnom debute z roku 1973 spojil tradičné obrazy s modernými, archaickosť s futurizmom, dobrodružný román s vedeckou fantastikou, slovenské malomestské prostredie z čias normalizácie s vesmírom.

Tajomstvo dračej steny je kniha, ktorá je považovaná za základný kameň tzv. juvenilnej fantastiky, teda podžánru literatúry pre deti. Žarnay však svojim štýlom, kompozíciou, spoločensko-kritickými náznakmi a klasickými témami science fiction napísal príbeh, ktorý je rovnako napínavý pre dospelých ako aj deti. Podarilo sa mu hneď na prvý raz napísať kvalitný slovenský vedecko-fantastický dobrodružný román pre všetkých.

„Žarnayovi sa v tejto knižke podarilo v slovenskej literatúre dovtedy netušeným (a doteraz neprekonaným) spôsobom prepojiť všedné, z učiteľskej reality autora dokonale odpozorované postavy s bizarným prostredím. Familiarizácia plynulo prechádza do fantastického a kognitívneho ozvláštnenia, a tak čitateľov nemôže nezachvátiť silný, intenzívny a čistý pocit zázračného (sense of wonder), ako ho poznáme z diel klasickej svetovej dobrodružnej fantastiky.

K popularite tohto prozaického debutu možno viac-menej nechcene prispel aj fakt, že jeho knižka s tromi detskými hrdinami, ktorí riešia záhadu, vyšla v čase, keď vrcholila prvá vlna záujmu o cyklus detektívnych príbehov O troch pátračoch.“ (Miloš Ferko, Dejiny slovenskej literárnej fantastiky, 2007)

Dolná a Horná Lehota sa spojili s priľahlou Lehôtkou a vytvorili spoločnú obec – Atómovú Lehotu. Tá je obklopená hustými lesmi, ktoré sa tiahnu ako zelené more až k horizontu. Scenériu narúšajú len väčšie či menšie skalné útvary. Najmajestátnejším z nich je Dračia stena.

Prastaré ľudové povesti o pôvode názvu Dračej steny rozprávajú, že dávno-pradávno, keď ešte ani pradedovia našich pradedov neboli na svete, spustili sa na krajinu traja draci. Noc zažiarila jasným svetlom a ľudia si od hrôzy zabárali tváre do perín – po oblohe križovali nevídané blesky, prúd zelených plameňov stekal z nich k zemi, z hôr i dolín zaznievalo dunenie a rachot. Draci prileteli na ohnivých vozoch, blčiacich na oblohe ako malé slnká, a všetky živly sa rozbesnili, keď tieto hromové vtáky zastali uprostred podolí. Tri dni a tri noci vládli mocnosti pekelné – krajom sa tmolili dvojnohí i viacnohí diabli a údajne vtedy sa objavil v okolí i legendárny zelený jeleň. Tretej noci nastalo opäť prenáramné dunenie – draci vzlietli v ohnivej smršti, zem pukala a jej útroby sa roztvárali, stáročné duby sa pod náporom víchrice váľali ako trstiny, horúčava spaľovala lesy a rieky i potoky vreli. Na nebi sa blčiace ohne zmenili čoskoro na jagavé perly, ktoré sa onedlho stratili medzi hviezdami. Skala, z ktorej draci odlietali, rozčesla sa pod úderom ich chvostov nadvoje…

Podľa inej verzie odleteli však preč iba dva šarkany – tretí vraj zostal uväznený v skalách, kde dodnes vyčkáva na svojich osloboditeľov, ktorých odmení úžasnou čarodejnou mocou…

Fero Vrabec svojich kamarátov, spolužiakov a učiteľa dejepisu šokoval, keď sa jedného dňa dobrovoľne prihlásil odpovedať. Aby šokov nebolo málo, odpovedal na jedničku.

Jeho najlepší kamaráti Vilo Čerňan a Stano „Stanino“ Turčín sa však nedali len tak ľahko presvedčiť, že všetko bolo s kostolným poriadkom. Musí v tom byť nejaký fígeľ, nie je predsa možné, že by Fero odpovedal na jedničku. Fero sa nikdy z vlastnej iniciatívy neprihlásil a každého, kto tak činil, považoval za šplhúňa a div nie za svojho osobného nepriateľa. Najzvláštnejšie na tom všetkom bolo to, že naspamäť, plynulo a bezchybne celú kapitolu odrecitoval od slova do slova!

Stanino sa nenechal len tak ľahko odbiť a po dotieraní z Fera ako z chlpatej deky vytiahol, že sa s Vilom učili pri Dračej stene. Pri nej si Fero prečítal kapitolu z učebnice dejepisu, z ktorej bol odpovedať.

A tak sa všetci traja kamaráti vybrali učiť k Dračej stene. Fero ich však znova zaskočí, keď odrecituje celú báseň, čo sa mali naučiť naspamäť. Priatelia mu dali prečítať jeden článok z učebnice. A Fero im ho odrecitoval od slova do slova. A to si ho čítal len dve minúty!

Dračia stena bolo zvláštne miesto. No teraz bolo magickým miestom. Kto tu čítal, všetko si zapamätal, akoby sa mu to nahralo rovno do hlavy. Vilo, Stanino a Fero začali dostávať v škole jednu jednotku za druhou.

Jeden všedný deň, keď sa chlapci znova „učili“ pri Dračej stene, si zmysleli zahrať si futbal. Aktovkami si vyznačili bránky a začali hrať. Respektíve, Stanino hneď na prvý kop poslal loptu do najväčšej z puklín.

Skoro hodinu potrebovali, striedajúc sa pri krompáči, kým sa im podarilo rozšíriť trhlinu o pár úbohých centimetrov. Našťastie to stačilo na to, aby sa pri troche námahy mohli ako-tak cez ňu pretiahnuť.

Šero vystriedala hlboká tma, ktorá zaiste nikdy nepoznala denný jas. Priestor naokolo bol ktovie po koľkých tisícročiach, ak nie vôbec prvý raz, narušený svetlom, i keď len úzkym lúčom baterky. Chlapcov ovanul vlhký a ťažký vzduch.

Svetelný kužeľ kĺzal tmavou hlbinou, žltá škvrna skackala po skalách. Pôda jaskyne bola hrboľatá, pokrytá drobnými kamienkami a na miestach, kde z klenby nečujne odkvapkávala voda, bola presýtená vlhkosťou. Dlhú sieň ohraničovali vápencové útvary najpodivnejších tvarov.

Vilo namieril baterku kúsok doľava a hneď prenikavo vykríkol. Baterka mu vypadla z rúk a trojica sa ocitla v nepreniknuteľnej tme. Stanino siahol dopredu a nahmatal kamarátov chrbát – skláňal sa a šmátral po zemi. Konečne sa opäť zažalo svetlo.

Stanino ustrnul a rovnako ako Vilo s Ferom nevládal zadržať výkrik. Lúč bol namierený na jedno miesto. Nie na loptu, ktorú ponechali už úplne bez povšimnutia, ale na to, čo bolo za ňou. A tým bolo moderné kovové schodište so zábradlím. Za siedmym schodíkom boli dvere elipsovitého tvaru, zasadené priamo do nezvyčajne hladkej, zaoblenej steny jaskyne.

Tu prichádza kľúčový dejový zvrat, ktorý odštartuje hlavný príbeh. Ten už sa nesie v čisto vedecko-fantastickom duchu a Žarnay jednoznačne využíva všetky klasické nástroje zo sci-fi kufríka na náradie a pozíva nás na divokú jazdu naprieč časom a priestorom. Predostiera známe vedecko-fantastické trópy ako mimozemské planéty, ktoré Žarnay majstrovsky a lapidárne dokáže opísať a navodiť správnu atmosféru, medzihviezdny konflikt medzi civilizáciami, technologické hračky, exotické formy energie, cestovanie nadsvetelnou rýchlosťou, dilatácia času, cestovanie časom a časové paradoxy.

Príbeh od okamihu odštartovania hlavného deja ani zďaleka už nie je taký milý a familiárny; hlavní protagonisti sa ocitajú na cudzom svete a prvotné nadšenie z nevídaného dobrodružstva vystrieda neľútostný boj o prežitie. A áno, pri boji dochádza aj k zabíjaniu.

Žarnay majstrovsky skĺbil nielen dobrodružný román so science fiction, slovenské dedinské prostredie s vesmírnym príbehom na medzinárodnej úrovni, ale prepojil aj ľahké úsmevné témy so smrteľnou vážnosťou, ktorá sa naplno prejavila v jeho skvelom románe Prekliata planéta (1977), v ktorom dotiahol do dokonalosti syntézu knihy pre deti a mládež s katastrofickou a antiutopickou problematikou.

Ak sa chystáte vydať na cestu slovenskej science fiction, Žarnay je vaša prvá zastávka. A je jedno, či ste dieťa, alebo dospelý.