Denník N

Ultimatívny americký cestný koráb

Priestor ako v obývačke, sedíte na gauči, okolo beží krajina ako vo filme, pred sebou kapota až pokiaľ dovidíte a pod kapotou tak 300 koní od plnotučného V8. Existuje pre to aj pomenovanie – cestná jachta. Ktorá je najlepšia?

Už je to viac ako dva roky, čo som písal o amerických kárach. Snívaním o nich a o tom, že by som raz mohol mať vlastného veterána spoza veľkej mláky (samozrejme až keď budem veľký) akoby som vyjadroval svoj optimizmus ohľadne budúcnosti. Snívať totižto treba vždy, kým to realita čo len trochu dovoľuje. A aj vtedy, keď nie. Od posledného blogu sa nám narodila krásna dcérka, potom mi zrušili pracovné miesto, našiel som si druhé, začali sme stavať dom, znovu mi zrušili pracovné miesto, našiel som si ďalšie, dom sme šťastne dokončili, presťahovali sa a situácia sa opäť začína trochu stabilizovať. A preto je čas na ďalšie pokračovanie série o snoch na kolesách.

Doteraz som písal o klasických amerikách (čo najviac štýlu bez ohľadu na rok výroby a typ karosérie) aj športovejších pony-cars či mucsle cars. Teraz sa zameriam na luxusné sedany z rokov 50ich až 60ich, ktoré definovali dobu. Hlavným kritériom je opulentný a štýlový zovnajšok, veľa veľa miesta vnútri, adekvátny  výkon a nekompromisné pohodlie. Do tohto auta ste sa mohli posadiť a ono vás odizolovalo od vonkajšieho sveta, sedeli ste na pohovke, z ľahkosťou ste krútili tenkým volantom, niekde vpredu brumlal V8, ktorý mal pary na rozdávanie a okolitý svet za oknami vyzeral ako film, ktorý ubiehal okolo. A ostatné automobily pôsobili akosi nepatrične oproti parníku, ktorým ste sa s rozkošou prevaľovali po cestách. Nikoho nezaujímalo, koľko mal motor koní – proste ich bolo dosť. Koho zaujíma zrýchlenie z 0 – 100 či maximálna rýchlosť, toto nebolo pretekárske vozidlo. Keď bolo treba, vedelo ísť rýchlo, ale to nebol cieľ. Spotreba? Neviem, veď to má veľkú nádrž. Podstatný bol ten slastný pocit z plavnej jazdy, ktorá dovoľovala ignorovať okolitý svet. Hovorí sa, že riadiť veľký americký sedan z toho správneho obdobia, ktoré nepoznalo limity, prepíše zavedené spôsoby vnímania auta spoza volantu. Nie je totiž zvykom, aby ste sedeli uprostred niečoho, čo začína niekde dva metre pred vami, končí zhruba tri metre za vami a celé sa to mierne húpe a či idete po kvalitnej ceste, alebo výmoľoch – veľký rozdiel to nie je. Ako na obláčiku. Na palube posledné vynálezy techniky – len pre vaše pohodlie. Akoby ste riadili jachtu po ceste. Prirátajte si k tomu pohovku pre troch vpredu na ktorej sa môžete rozvaliť (vďaka prevodovke pod volantom) a prebytok miesta. Ďalšia pohovka pre troch je vzadu a do kufra si môžete ľahnúť. Nie, tieto autá si nepomýlite s ničím.

Veľký rozkvet tejto kategórie vozidiel prišiel v 50. rokoch. Množstvo inovácií, ktoré spríjemňovali jazdu sa stávali samozrejmosťou. Klimatizácia, posilňovač riadenia a bŕzd, bezpečnostné pásy – a pravdepodobne najvplyvnejšia zmena v automobilovom priemysle – silné OHV V8 motory. Práve v 50. rokoch bol automobilový priemysel v USA v najväčšom rozkvete. Každý šiesty pracujúci pracoval priamo alebo nepriamo v automobilke, konštruktéri posúvali hranice možného a množstvo ručnej práce dovoľovalo vzniknúť neopakovateľným klenotom. Toto obdobie sa už nikdy potom nezopakovalo. V 60. rokoch začína stúpať automatizácia, rastú importy automobilov do USA, rastie konkurencia, náklady sa musia osekávať. V 70. rokoch prišla ropná kríza a nutnosť pozerať aj na spotrebu, čo znížilo výkon motorov a tlačilo na zmenšovanie vozidiel. Pochopiteľne, vozidlo nemôže každým rokom narásť o pol metra, ale ako si neskôr ukážeme, legendy z 50. rokov sa o pár dekád neskôr dožili toho, že sa vyrábali síce pod rovnakým názvom, ale už to boli len tiene bývalej slávy. Možno aj preto, že po ropnej kríze už pojem „pozemná jachta“ (Land Yacht) predstavoval aj negatívnu konotáciu a bol spojený s neistým a húpavým podvozkom, veľkými rozmermi a slabou spätnou väzbou od riadenia. Komu to vadilo v 50. rokoch? Vtedy to bolo štýlové. Neskôr už nie… Ale aj tak, toto boli najväčšie sériovo vyrábané autá v histórii. Dĺžka do 6m, váha cez 2 500 kg. Najdlhší sedan v histórii (nerátajúc limuzíny) bol Imperial LeBaron ’73, ktorý meral 5 977 mm. Pre porovnanie – Mercedes S W116, teda prvá generácia, ktorá sa vyrábala v tom istom období, mala o meter menej. Najdlhší rázvor mal Cadillac Sixty Special ’71, ktorý mal medzi prednou a zadnou nápravou 3 378 mm (teda bez problémov sa tam zmestí vozidlo Smart na dĺžku), najťažším bol Lincoln Continental Convertible ’67, ktorý vážil 2 590 kg. Luxusné Bentley S3 (nástupca slávneho R-Type Continental, jedného z najluxusnejších vozidiel tej éry), ktoré sa vyrábalo v 60. rokoch nevážilo ani 2 000 kg.

1960 Lincoln Continental Mark V

Kto pôsobil v 50 rokoch v tomto segmente? Nuž Veľká Trojka samozrejme. General Motors (GM), Ford, Chrysler. Tieto tri automobilky, resp. koncerny, predstavovali zhruba 90% všetkých predajov v USA v 50. rokoch. Predtým aj potom to už bolo menej. A ktoré stajne týchto konglomerátov stavali luxusné sedany?

GM ako svoju vlajkovú loď vyrábal Cadillac, ďalej Buick, Chevrolet aj Pontiac. Pod krídlami Fordu bola značka Lincoln ale aj Mercury. Chrysler mal svoju divíziu Imperial, ale veľké sedany produkoval aj pod vlastnou značkou.

Takže to by sme mali stajne, ktoré boli zamerané na veľké autá. Nemôžu byť ale všetci najväčší, najštýlovejší a najluxusnejší. Chevrolet bol skôr konkurenciou pre Mercury, zato Lincoln bol vždy vyrábaný ako alternatíva pre Cadillac, ktorý bol výkladnou skriňou General Motors. Pontiac vyrábal skôr malé sofistikované vozidlá ale mal aj svoju luxusnú radu Bonneville. Tá však bola športovejšie zameraná a preto sa napríklad s Caddilacom Eldorado či 62 Series nedá veľmi porovnávať. Chrysler mal svoj fenomenálny veľký New Yorker, ktorý bol ale skôr ekonomicky zameraný (čo najlepšia hodnota za čo najlepšiu cenu). To nie je kategória, ktorú hľadáme. Na druhej strane, pokiaľ nestratil svoju exkluzivitu (tiež cost-cutting) koncom 60. rokov, bol práve Imperial zbraňou Chrysleru proti Cadillacu a Lincolnu. Čo sa týka Buicku, uvažoval by som o Electre 225, ktorá sa začala robiť koncom 50. rokov a korene ma ešte v modeli v modeli Roadmaster, ktorý sa robil predtým. Lenže technika je prevzatá od lacnejších Caddilacov v rámci GM, takže to nie je konkurencia. A nemenej pekná Riviera, ktorá sa začala robiť až začiatkom 60. rokov mala byť konkurentom pre Ford Thunderbird, čo už je menšie športovejšie vozidlo, takže úplne iná kategória. Úlohou Buicku bolo proste ponúknuť 90% Cadillac za výhodnú cenu. A to nie je to čo teraz hľadáme. Nijako mi to nevycháza, že som sem chcel štyri autá štyroch značiek. Budú len tri. Pozorní čitatelia už tušia. Chrysler Imperial, Lincoln Continental a Cadillac Eldorado. Lenže kerie konkrétne?

Chrysler Imperial bol tou skutočnou alternatívou voči Cadillacom aj Lincolnom. Vyrábal sa od roku 1926 do roku 1954, následne už ako samostatná značka Imperial, od roku 1955 až do roku 1983. Práve po roku 1955 to bolo zaujímavejšie, pretože Chrysler chcel auto mimo svojej bežnej ponuky. Väčšie, luxusnejšie, štýlovejšie. Áno, toto presne sme hľadali. Takže sa posunieme do značky Imperial. Tá fungovala od roku 1955 do roku 1983, ale len po rok 1966 je to zaujímavé, potom sa už začínalo šetriť. Boli vlastne tri verzie Imperialu: Imperial Custom, Imperial Crown a Imperial LeBaron. Hoci Crown predstavovala strednú možnosť, vyzerala oveľa zaujímavejšie ako priveľmi konzervatívny LeBaron. Z bohatej ponuky by som si vybral 1959 Imperial Crown Southampton.

Dĺžka  5748 mm, šírka 2057 mm, váha od 2200 kg. Pre modelový rok 1959 boli motory Hemi V8 nahradené Wadge V8 s objemom 6.8l a výkonom 340 koní. Dizajn mal na starosti Virgil Exner a Elwood Engel. Niekoľko zaujímavostí:

  • Imperial mal v roku 1955 ako prvý na svete v ponuke tranzistorové rádio pre svoje modely
  • Karoséria bola tak silná, že auto bolo vyradené z tradičných destruction derby, pretože bolo veľmi ťažké ho poškodiť a odstaviť
  • Od roku 1958 mali Imperialy možnosť zabudovania tempomatu, prvenstvo v USA

Ďalším v poradí je Lincoln Continental. Vyrábal sa od roku 1939 do roku 1980 (s prestávkou medzi rokmi 1948 až 1956) a vyrábal sa aj neskôr a vlastne sa vyrába doteraz, ale len do roku 1980 to bol full-size luxury car. Neskôr to už bolo menšie vozidlo s tým istým menom.

Lincoln Continental bol uvedený tesne pred II. Svetovou vojnou ako osobné luxusné vozidlo Edsela Forda, čo bol jediný syn otca zakladateľa firmy Ford. Vtedy ešte ako prototyp použitý na dovolenku, neskôr sa rozbehla sériová výroba, prvá generácia vydržala až do roku 1956 (samozrejme s pravidelnými úpravami a modernizáciami). Druhá generácia bola ručne robená konkurencia pre Rolls-Royce a Bentley, ktorá bola stratová. Vydržala len dva roky. Až tretia generácia, ktorá prišla v roku 1958, priniesla značný nárast rozmerov a zameranie sa na Cadillacy a Imperialy.

Lincoln -1958

Práve táto generácia vyzerá podľa mňa najlepšie, hoci na dizajn prednej časti si treba zvyknúť, má niečo do seba. Štvrtá generácia (1961 – 1969) má zarážajúco nudný dizajn bez kúsku štýlu (Continentaly mi tu pripomínajú nafúknuté Žiguli). Prejavili sa finančné straty automobilky a z top-modelu sa stáva jediný model značky. Zaujímavejší dizajn sa vracia až začiatkom 70. rokov ale to už prichádza ruka v ruke so zmenšovaním áut a dôrazom na spotrebu a podobne plebejské veci.

Takže späť k tretej generácii. Vyrábala sa len tri roky, takže výber asi nebude až taký zložitý. Prosím potlesk pre 1959 Continental Mark IV.

Dĺžka 5768 mm, šírka 2035 mm, váha od 2300 kg vyššie. Jediným motorom pod kapotou bol 7.0l MEL V8 s výkonom 350k. Dizajn mal na starosti John Najjar s Elwoodom Engelom (áno ten je spomínaný aj vyššie pri Imperialoch). Na tomto mieste by malo nasledovať niekoľko zaujímavostí, ale vďaka portálu curbsideclassic.com môžem vložiť celú ságu toho, ako sa Ford prostredníctvom tohto modelu snažil nabúrať postavenie Cadillacu (v portfóliu GM) na trhu luxusných vozidiel v 50. rokoch.

Začiatkom 50. rokov boli Lincolny skôr konkurenciou pre Buicky a Oldsmobile ako pre Cadillacy. Druhá generácia (1956) bola postavená úplne nanovo, bola luxusná a drahá a nepredalo sa jej toľko ako Cadillacov. Tretia generácia (1958) mala byť väčšia ako Cadillacy a prepchatá výbavou. Bola postavená úplne nanovo a vôbec nepripomínala autá, ktoré sa vyrábali ešte rok predtým. Táto generácia dostala aj vlastnú novú továreň v Michigane. Predaje ale zaostali za očakávaniami, boli nižšie ako v roku 1957. Lincoln neváhal a hneď v roku 1959 robil úpravy, ktoré trochu zmiernili extravagantný dizajn, aby auto vyzeralo viac konvenčne. Paradoxne, Cadillacy išli opačným smerom a práve v tomto roku predstavili pravdepodobne najokázalejší dizajn vo svojej histórii. Lincolny vyzerali vedľa Cadillacov pomerne obyčajne.

Ďalšie veľké úpravy prišli v roku 1960 – nový dizajn strechy, viac chrómu na karosérii, zmenený predný gril na maske a aj zadná časť bola upravená. Zmeny nastali aj v interiéri, úplne vymenený bol prístrojový panel. Bez ohľadu na všetky tieto zmeny a investície, predaje klesali každým rokom, medzi rokmi 1957 a 1960 sa prepadli o polovicu. Lincoln na projekte porazenia Cadillacov prerobil 60 mil. vtedajších USD (na dnešné peniaze je to takmer pol miliardy USD). Vzhľadom na to, že už druhá generácia bola stratová, po roku 1960 hrozil Lincolnu zánik. Len tesne predtým sa z podobného dôvodu rozlúčila značka Edsel, Ford ukončil výrobu. Jediné čo Lincoln zachránilo bol návrh novej generácie kupé Ford Thunderbird, ktorý chcel každý vidieť. Ford rýchlo zobral dizajn Thunderbirdu, urobil z neho štvordverový sedan a nová generácia Continentalu bola na svete. A opäť sa začalo dariť. Ako som však už spomínal vyššie, dizajn bol pomerne usadlý, aspoň na môj vkus v porovnaní s prechádzajúcou generáciou.

Takýto epický súboj a snaha aj napriek stratám neustále zlepšovať ponúkaný Continental si zaslúži rešpekt a na tomto mieste náš príbeh prerušíme, aby sme sa k nemu mohli nabudúce vrátiť. Do výpočtu legendárnych, luxusných a nekompromisne štýlových korábov nám ešte minimálne jeden kúsok chýba. A bude aj bonus.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Tomáš Mikulík

Som slušný človek s veľkou hubou :) (dovolil som si citovať klasika).