Denník N

Prečo nesúdime porušenie infozákona ?

Všimli ste si, že úradníci často napriek tomu, že im to zákon prikazuje informácie občanom neposkytujú ? Prečo sa neboja postihu ?   Za porušenie zákona im prakticky nič nehrozí.  Vysvetlenie je jednoduché a rovnako riešenie.

Máte pocit, že napriek tomu, že im to zákon prikazuje tak úradníci  informácie neposkytujú ? Prečo sa neboja postihu za nedodržanie zákona ?      Vysvetlenie prečo štát nechce trestať svojich a samosprávnych  úradníkov je jednoduché.

Zákon o priestupkoch  ( § 42a) umožňuje tomu, kto  vedome vydá a zverejní nepravdivé, neúplné informácie, kto poruší povinnosť určenú Zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, alebo tomu, kto vydaním rozhodnutia alebo vydaním príkazu, alebo iným opatrením zapríčiní porušenie práva na sprístupnenie informácií  uložiť pokutu do 1659 eur a zákaz činnosti až na dva roky. Pripomínam, že skutku sa môže dopustiť len zamestnanec orgánu verejnej správy ( štátnej správy, vyššieho územného celku alebo obce).

  Ako to  v skutočnosti vyzerá ?

Ako sú postihovaní úradníci, ktorí neplnia povinnosť pri zverejňovaní informácií alebo ju  žiadateľom ( často obyvateľom obcí )  odmietajú sprístupniť ?

V praxi sa väčšinou ukladá sankcia na spodnej hranici možnej sadzby, respektíve sa uloží povinnosť úhrady  trov konania, pokarhanie (bez pokuty), prípadne sa skonštatuje že na nápravu páchateľa stačí samotné prejednanie priestupku.  Najvyššia mne známa pokuta ešte z čias slovenských korún vo výške 20.000  Sk ( cca 663€ )  bývalému starostovi obce Brunovce za celkom sedem násobné porušenie zákona.

Aký je účel takejto sankcie ?

Účelom sankcie  ( trestu ) v priestupkovom či trestnom konaní má  byť okrem potrestania  páchateľa, jeho  prevýchovy aj preventívny účinok spočívajúci v tom, aby sa v budúcnosti rovnakého konania nedopúšťali ďalšie osoby.   Sankcia v maximálnej výške 1659 € (prakticky neukladaná  ) určite nemá odstrašujúci účinok pre úradníkov, ktorí svojim nezverejnením alebo nesprístupnením informácie chránia svojich nadriadených ( ministrov, starostov atď.)  a ich často niekoľko stotisícové podivné zmluvy a obchody. Úradníci vedia, kto ich platí a kto ich za  porušenie zákona primerane odmení. Právo na informácie občanov úradníka ani jeho nadriadeného nezaujíma. Ale  verejnosť a represívne zložky štátu by zaujímať mal.

  Pomohla by hrozba väzenia  pre úradníkov ?

Sankcie spočívajúcej v smiešnej pokute sa úradníci verejnej správy sa určite neobávajú a už  vôbec nemá preventívny účinok na konanie úradníka v ďalšom období prípadne  iných úradníkov.   Ako by však konali ak by im hrozilo väzenie ?

Nebolo by vhodné   opakované spáchanie priestupku na úseku práva na informácie  považovať za trestný čin rovnako ako je to vtedy, keď v obchode ukradnete horalku ?  Nie je opakované neposkytnutie informácie zamestnancom obce či ministerstva občanovi o použití verejných financií  pre spoločnosť rovnako, ak nie  viac,  nebezpečné ako opakované ukradnutie horalky z obchodu  ? Ak hrozí tomu, čo v priebehu dvanástich mesiacov ukradne v dvoch obchodoch  horalku alebo  inú drobnosť  trest odňatia slobody dva roky  (§ 212 ods. 1 ods. 2 písm. f) Trestného zákona  ) nemalo by aspoň toľko hroziť aj tomu, kto opakovanie odmieta občanovi poskytnúť  informáciu v zmysle zákona?

Ak úradník počas roka aj stokrát nesprístupní  informáciu ( často sa týkajúcu miliónových zmlúv), ktorú je povinný sprístupniť  žiadny trest odňatia slobody mu  nehrozí.

Prečo trest odňatia nehrozí ?

Možno preto, lebo v prvom prípade (krádeže horalky ) sa skutku zväčša dopúšťajú sociálne slabšie skupiny obyvateľov a v prípade neposkytnutia informácie sa  skutku môžu dopustiť výlučne  úradníci a verejne činné osoby. A osoby s takýmto byrokratickým statusom  predsa, v rámci akejsi úradníckej  solidarity, nebudeme hroziť trestom odňatia slobody len preto, lebo  ignorujú  akýsi zákon o slobodnom prístupe k informáciám a bránia občanom pri uplatňovaní si  Ústavou zaručeného  právo na slobodný prístup k informáciám.

Teraz najčítanejšie