Prečo nesúdime porušenie infozákona ?
Všimli ste si, že úradníci často napriek tomu, že im to zákon prikazuje informácie občanom neposkytujú ? Prečo sa neboja postihu ? Za porušenie zákona im prakticky nič nehrozí. Vysvetlenie je jednoduché a rovnako riešenie.
Máte pocit, že napriek tomu, že im to zákon prikazuje tak úradníci informácie neposkytujú ? Prečo sa neboja postihu za nedodržanie zákona ? Vysvetlenie prečo štát nechce trestať svojich a samosprávnych úradníkov je jednoduché.
Zákon o priestupkoch ( § 42a) umožňuje tomu, kto vedome vydá a zverejní nepravdivé, neúplné informácie, kto poruší povinnosť určenú Zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, alebo tomu, kto vydaním rozhodnutia alebo vydaním príkazu, alebo iným opatrením zapríčiní porušenie práva na sprístupnenie informácií uložiť pokutu do 1659 eur a zákaz činnosti až na dva roky. Pripomínam, že skutku sa môže dopustiť len zamestnanec orgánu verejnej správy ( štátnej správy, vyššieho územného celku alebo obce).
Ako to v skutočnosti vyzerá ?
Ako sú postihovaní úradníci, ktorí neplnia povinnosť pri zverejňovaní informácií alebo ju žiadateľom ( často obyvateľom obcí ) odmietajú sprístupniť ?
V praxi sa väčšinou ukladá sankcia na spodnej hranici možnej sadzby, respektíve sa uloží povinnosť úhrady trov konania, pokarhanie (bez pokuty), prípadne sa skonštatuje že na nápravu páchateľa stačí samotné prejednanie priestupku. Najvyššia mne známa pokuta ešte z čias slovenských korún vo výške 20.000 Sk ( cca 663€ ) bývalému starostovi obce Brunovce za celkom sedem násobné porušenie zákona.
Aký je účel takejto sankcie ?
Účelom sankcie ( trestu ) v priestupkovom či trestnom konaní má byť okrem potrestania páchateľa, jeho prevýchovy aj preventívny účinok spočívajúci v tom, aby sa v budúcnosti rovnakého konania nedopúšťali ďalšie osoby. Sankcia v maximálnej výške 1659 € (prakticky neukladaná ) určite nemá odstrašujúci účinok pre úradníkov, ktorí svojim nezverejnením alebo nesprístupnením informácie chránia svojich nadriadených ( ministrov, starostov atď.) a ich často niekoľko stotisícové podivné zmluvy a obchody. Úradníci vedia, kto ich platí a kto ich za porušenie zákona primerane odmení. Právo na informácie občanov úradníka ani jeho nadriadeného nezaujíma. Ale verejnosť a represívne zložky štátu by zaujímať mal.
Pomohla by hrozba väzenia pre úradníkov ?
Sankcie spočívajúcej v smiešnej pokute sa úradníci verejnej správy sa určite neobávajú a už vôbec nemá preventívny účinok na konanie úradníka v ďalšom období prípadne iných úradníkov. Ako by však konali ak by im hrozilo väzenie ?
Nebolo by vhodné opakované spáchanie priestupku na úseku práva na informácie považovať za trestný čin rovnako ako je to vtedy, keď v obchode ukradnete horalku ? Nie je opakované neposkytnutie informácie zamestnancom obce či ministerstva občanovi o použití verejných financií pre spoločnosť rovnako, ak nie viac, nebezpečné ako opakované ukradnutie horalky z obchodu ? Ak hrozí tomu, čo v priebehu dvanástich mesiacov ukradne v dvoch obchodoch horalku alebo inú drobnosť trest odňatia slobody dva roky (§ 212 ods. 1 ods. 2 písm. f) Trestného zákona ) nemalo by aspoň toľko hroziť aj tomu, kto opakovanie odmieta občanovi poskytnúť informáciu v zmysle zákona?
Ak úradník počas roka aj stokrát nesprístupní informáciu ( často sa týkajúcu miliónových zmlúv), ktorú je povinný sprístupniť žiadny trest odňatia slobody mu nehrozí.
Prečo trest odňatia nehrozí ?
Možno preto, lebo v prvom prípade (krádeže horalky ) sa skutku zväčša dopúšťajú sociálne slabšie skupiny obyvateľov a v prípade neposkytnutia informácie sa skutku môžu dopustiť výlučne úradníci a verejne činné osoby. A osoby s takýmto byrokratickým statusom predsa, v rámci akejsi úradníckej solidarity, nebudeme hroziť trestom odňatia slobody len preto, lebo ignorujú akýsi zákon o slobodnom prístupe k informáciám a bránia občanom pri uplatňovaní si Ústavou zaručeného právo na slobodný prístup k informáciám.