Všetci sme tak trochu Kotlebovci

Pardon za egotrip na úvod, ale je dôležitý. Minule sme v glosátorskej show Bratislavský Kaviár (meno má podľa tej sexuálnej praktiky, nie podľa toho jedla) riešili predvolebný spot Kotlebovcov zameraný na voľby do Európskeho parlamentu. Moja prvá reakcia na toto video bola, že ide o najúspešnejšiu chránenú dielňu na Slovensku. Kým sa urazíte, len pripomeniem, že súd povedal, že zákon je na strane ĽSNS. Tu je spomínané video:

https://www.youtube.com/watch?v=YlanB3At-PM

(Pre ideálny efekt odporúčam vypnúť zvuk a do pozadia pustiť reklamu “S Birellom nenafúkaš”)

Strategicky rozmiestnení podmračení mužíci po Bruseli, čo tvrdia, že Európa je pod útokom a oni ju vedia ochrániť. Ak sú ich znalosti geografie (tzn. kde je aký Kriváň) a histórie indikátorom ich schopností, ja osobne by som ich nenajal chrániť ani pieskovisko. Skvelú reakciu na video však mal lepší komik, než ja, keď povedal, že títo ľudia sa musia hrozne báť. Vidia ľudí iných rás, vidia pouličnú maľbu dvoch mužov, ako vychovávajú dieťa… a majú strach. Toto je ohrozenie sveta, ako ho vidia, potrebujú a po akom túžia oni. Rovnako, ako je ohrozenie našeho sveta,  keď na Obchodnej v Bratislave napadnú a zabijú Filipínca. Alebo keď “súkromný kartársky klub Walhala” (môj súkromný tip je, že zo všetkých kartových hier najradšej hrajú vojnu) príde na návštevu do nitrianskeho klubu Mariatchi.

Politika fašizmu je založená na hľadaní nepriateľov. Židia, rómovia, slniečkári, EÚ. Inak povedané, esencia fašizmu je byť “anti-”. Iste, ideálne je tváriť sa, že podporujete tradičné hodnoty, ale to robí aj skanzen v Zuberci. Akurát tým nikomu neškodí, podobne, ako dvaja homosexuáli neškodia rímskokatolíckej cirkvi. Fašisti chcú nafúknuť pocit ohrozenia ako balón a následne ho vopred pripraveným špendlíkom prepichnúť. Pracujú so strachom a neistotou a presne preto majú frustrovaní a ublížení ľudia fašizmus radi – pomenuje (vymyslí) jednoduchý problém v komplikovanom a nejasnom svete. A presne preto je fašizmus na vzostupe nielen v Európe.

Samozrejme, tým nechcem tvrdiť, že všetci, ktorí sú proti niečomu, sú fašisti. Ale tí, ktorí by bez svojich (často imaginárnych) nepriateľov nemali vôbec o čom hovoriť, majú v sebe aspoň malý kúsok fašizmu. Alebo deštruizmu.

Slovenská politická scéna, ktorá mi pripomína sekciu komentárov pod Youtubovým videom, je dobrým príkladom. Nielen ĽSNS, ale aj protiimigrantské hnutie Sme Rodina, čerstvo vyfarbené dohneda podporou Mattea Salviniho, Marine Le Penovej či rakúskeho FPÖ. A čo tak Ficov opilecký lov na novinárov? Alebo potulný cirkus Igora Matoviča? Ten, keby nemal možnosť obviňovať Roberta Fica a Andreja Danka zo všetkého zlého (čím im krivdí, oni môžu maximálne za dve tretiny všetkého zlého), je vlastne nudnou podnikateľskou konzervou.

Čo majú spoločné títo ľudia, okrem toho, že pokazia každú oslavu narodenín? Popularitu. Sú to tisíce voličov. Frustrovaných, zúfalých voličov, ktorí by hrozne chceli jednoduché riešenie problému.

Títo voliči, to sme my. Nemusíme voliť Kotlebu. Stačí, keď v ĽSNS a jej voličoch vidíme nepriateľov, ktorých sa treba zbaviť. Stačí, keď si nepriznáme, že proste nevieme vyriešiť všetky problémy. Ani naše vlastné, ani problémy tejto spoločnosti či tejto politiky. Nemáme Aladinovu čarovnú lampu ani Sulíkovu čarovnú excelovskú tabuľku. Ak si to priznáme, ostanú nám pocity bolesti, frustrácie a živorenia. Odtiaľ je už len krok k tomu, voliť niekoho, kto “narobí poriadky” a tým nám zjednoduší svet.

Tento pocit bezmocnosti je rovnako psychologický, ako aj sociologický. Lebo je jedno, či ste frustrovaní ako súkromná osoba, alebo ako občan. Nemusíte ho cítiť… zatiaľ. Ale keď sa prebudí, prebudí sa aj hnedý prízrak Mariána Kotlebu. Stačí, že vaše ego začne tvrdiť, že problém nie je aj vo vás. Všetci sme súčasťou tohto úžasného psychologicko-sociálneho problému menom Slovensko.

Sociologický level je na Slovensku zjavný. Korupcia aj arogancia moci majú svoj pôvod. Napokon, keby Slovenská republika bola živý človek, musela by chodiť na terapiu po tom, aké ťažké detstvo zažila v 90-tych rokoch. Ak vás v detstve vychováva Vladimír Mečiar, o takých 25 rokov ste zrelí na Lexaurin.

Mimochodom, obžalovaný Juraj Hossu, ktorý zabil Henryho Acordu v Bratislave tvrdí, že berie tabletky proti úzkosti (a zapíja ich alkoholom) a má problémy tieto stavy zvládať. Ak je to pravda, dalo by sa povedať, že kombináciu tabletiek a alkoholu ako jednoduchého riešenia mu poradil jeho súkromný fašista. Malinký, frustrovaný Milan Mazurek, ktorý žije v jeho hlave a ktorému vypadali vlasy z pocitu zbytočnosti. Snaží sa jeho predĺženú miechu prerobiť na hlavohruď.

Mám ho tam tiež. Sám mám úzkostné stavy. Depresie. Snažím sa ich zvládať a svojich fašistických trpaslíkov proste nepočúvať. Akurát ma desí, koľko ľudí okolo mňa si nikdy nepripustilo, že v ich vnútri sa skrývajú rovnakí ustráchaní malí Kotlebovci, ako tí, čo kandidujú do Europarlamentu.