Denník N

AveLit ako pečiatka kvality (posledná časť mini-seriálu)

„Kandidáti AveLitu“? Zhora zľava v smere hodinových ručičiek: Avenarius najst., Avenarius st., Mňačko, Timrava, Schopenhauer, Branko, Sekaj, PSP, Spytovali ste sa. Fotokoláž – zo súkromných, neznámych a voľne prístupných zdrojov; výnimka: foto Jána Sekaja – © Pavel Kastl
„Kandidáti AveLitu“? Zhora zľava v smere hodinových ručičiek: Avenarius najst., Avenarius st., Mňačko, Timrava, Schopenhauer, Branko, Sekaj, PSP, Spytovali ste sa. Fotokoláž – zo súkromných, neznámych a voľne prístupných zdrojov; výnimka: foto Jána Sekaja – © Pavel Kastl

V poslednej časti mini-seriálu načrtneme, aké elektronické knihy by mohli vyjsť v novom vydavateľstve AveLit – alebo v spolupráci s ním.

Obsah článku
  1. Dve hlavné kritériá (formálnej) kvality e-knihy
  2. Spolupráca s inými vydavateľstvami
  3. Hybridné vydania?
  4. Buď elektronické/hybridné vydanie – alebo žiadne?
  5. Papierová „povinná literatúra“ je úzky profil
  6. Edičný plán
    1. Rodinné spisy
    2. Timrava a Vianoce 2021
    3. Arthur Schopenhauer
    4. Pavel Branko
    5. Jozef Žarnay
    6. Ján Sekaj
    7. Pravidlá slovenského pravopisu
    8. Spytovali ste sa

Ako sme uviedli v 6. časti mini-seriálu, poznávacím znamením zamýšľaného nového virtuálneho digitálneho nakladateľstva AveLit bude jednak textologická kvalita, jednak softvérová kvalita.

1. Dve hlavné kritériá (formálnej) kvality e-knihy

To znamená, že keď si čitateľ otvorí elektronickú knihu z AveLitu, bude sa môcť spoľahnúť na:

  1. textologickú kvalitu: bude v rukách držať najspoľahlivejší možný text daného diela – žiadne ani bezuzdné, ale ani mierne „úpravy“, „modernizácie“ či „sprístupnenia textov dnešnému čitateľovi“ po smrti autorov (s výnimkou opravy zjavných tlačových chýb a s uvedením každej takejto opravy v úplnom zozname na záver knihy), žiadne úpravy textov autorov (ani tých žijúcich) bez ich súhlasu; jednoducho autorizované znenia, ktorých digitálna podoba vyhovie aj najprísnejším kritériám používaným pri vedeckom štúdiu literárnych textov – čiže vydania v súlade s princípom wort- und zeichengetreu (vernosť do posledného slova a interpunkčného znamienka), nasledujúc vzor editorských princípov Library of America; proti modernizáciám pôvodných textov sa síce principiálne nedá namietať, no to musí byť až sekundárne vydanie ponúkané ako alternatíva popri primárnom, nikdy nie namiesto neho (a navyše bez nápadného upozornenia čitateľovi, že nedrží v ruke skutočný originál); a pokiaľ ide o „sprístupnenie starších textov dnešnému čitateľovi“, práve elektronické knihy v oveľa väčšej miere než knihy papierové umožňujú do elektronického textu vkladať hyperlinkmi prepojené vysvetlivky neobmedzeného rozsahu (naproti tomu papierová kniha zápasí s ťažkopádnymi a priestorovo obmedzenými poznámkami pod čiarou alebo s poznámkami až na konci kapitoly/knihy, vyžadujúcimi od čitateľa papierovej knihy neustále a namáhavé listovanie či papranie sa so záložkami);
  2. softvérovú kvalitu: interný kód (HTML a CSS) elektronickej knižky EPUB prejde validáciou – bude to minimalistický kód bez zbytočností (typicky produkovaných automatickými konvertormi), no zároveň na 100 % zachovávajúci pôvodné formátovanie knihy; keď sa čitateľ pozrie na papierovú verziu nejakého diela a na jej elektronické vydanie v AveLite, musí ísť – bez kompromisov – podľa možnosti o zrkadlový obraz (pravda, to závisí aj od softvéru čítačky: v Androide odporúčam Moon+ Reader Pro, v iOS Marvina).

2. Spolupráca s inými vydavateľstvami

AveLit sa nebude brániť koprodukcii s inými vydavateľstvami. Je možné, že niektoré knihy vyjdú v iných nakladateľstvách „v spolupráci s vydavateľstvom AveLit“, čo bude znamenať, že taká elektronická kniha, ak aj nevyjde priamo v AveLite, dostane vďaka spolupráci s AveLitom pomyselnú „pečiatku kvality“ – potvrdzujúcu, že spĺňa obidve vyššie uvedené prísne kritériá formálnej kvality elektronickej knihy.

Nie som si vedomý, že by sa na Slovensku v súčasnosti takéto prísne štandardy tvorby elektronických kníh uplatňovali alebo že by o ne ktokoľvek čo i len prejavoval záujem. AveLit teda bude v tejto oblasti priekopníkom.

3. Hybridné vydania?

„Koprodukcii“ bude AveLit otvorený ešte aj v inom zmysle: pri prípadných hybridných vydaniach. Na názor na koncepciu hybridných vydaní som sa pred niekoľkými týždňami spýtal Daniela Heviera na jeho prednáške a debate v .klube pod lampou.

Čo je „hybridné vydanie“? Niečo, čo v USA už bežne funguje, no na Slovensku zrejme pôsobí ako sci-fi. Princíp je taký, že kniha sa dá kedykoľvek kúpiť v elektronickom vydaní v online kníhkupectve (v americkom prostredí je to typicky najmä Amazon, u nás by to mohol byť napríklad Martinus), ale v prípade záujmu aj v papierovom vydaní.

To znamená, že vydavateľ má text knihy k dispozícii aj na tlač vo formáte PDF (ktorý je niečo celkom iné ako text elektronickej knihy EPUB, resp. jeho amazonská odnož MOBI/AZW), a až v okamihu, keď si nejaký čitateľ papierovú knihu cez internetový obchod aj naozaj kúpi a zaplatí, bleskovo sa rozbehnú rotačky, kniha sa vytlačí a v priebehu pár dní doručí čitateľovi.

Pri hybridných vydaniach teda musí knižka byť pripravená na vydanie v obidvoch formátoch – EPUB aj PDF. Hlavný rozdiel medzi oboma formátmi spočíva v tom, že kým papierová kniha, teda formát PDF, má fixné rozloženie textu knihy na stránky, v elektronických knihách, teda vo formáte EPUB, žiadne „strany“ neexistujú – text je plne „fluidný“, „voľne tečúci“, čitateľ elektronickej knihy „sám si je typografom“: sám si môže zvoliť typ písma aj veľkosť písma, v ktorom si želá knižku prečítať, a podľa toho, či tú istú knižku práve číta na malom displeji mobilného telefónu alebo na veľkom displeji tabletu, môže mať tá istá knižka 600 „strán“ (obrazoviek) na mobile, ale len 250 „strán“ (obrazoviek) na tablete.

V USA už existuje množstvo (menších) vydavateľstiev, ktoré sa špecializujú práve na hybridné vydania, teda takúto bleskovú tlač knižiek „na dopyt“. Otázne je, či sa niečo podobné niekedy podarí rozbehnúť aj na Slovensku.

Osobne tú potrebu necítim, keďže veľa rokov čítam už len elektronické knihy, no uvedomujem si, že naďalej je veľa čitateľov, ktorí dávajú prednosť papierovým knihám, a práve takým čitateľom by hybridné vydania mohli vyjsť v ústrety .

4. Buď elektronické/hybridné vydanie – alebo žiadne?

Obávam sa totiž, že hybridné vydania sú práve v prípade klasikov/nekomerčnej literatúry jedinou realistickou možnosťou, ako by sme sa niekedy v budúcnosti vôbec ešte mohli dožiť súborného vydania klasikov v papierových knižkách. Obávam sa, že vydávanie klasikov a inej nekomerčnej literatúry v papierovej podobe je také finančné riziko, že je už nerealistické očakávať, že v 21. storočí alebo neskôr niekto vydá napríklad zobrané diela Timravy v papierovej podobe v nádeji, že niekto si tie knižky aj kúpi. Nie – takto „naslepo“ už asi nikto zobrané spisy v papierovej podobe vydávať nebude.

Presun k elektronickým alebo hybridným vydaniam by však toto finančné riziko vydávania klasikov či nekomerčnej literatúry mohol do značnej miery zminimalizovať. Áno, ako sme v tomto seriáli rozobrali, aj vydávanie formálne kvalitnej elektronickej literatúry si vyžaduje istú finančnú či časovú investíciu, no s tým spojené riziko je zanedbateľné v porovnaní s rizikom takého papierového vydania, ktoré si nakoniec nikto nekúpi.

5. Papierová „povinná literatúra“ je úzky profil

Presun k elektronickým alebo hybridným vydaniam by vyriešil aj chronický problém s nedostupnosťou klasickej literatúry v kníhkupectvách aj v knižniciach. Zvrátenosť zvanú „povinné čítanie“ treba, pravdaže, zrušiť, ale ešte aj dnes, keď zatiaľ existuje, sa automaticky ráta s podvádzaním zo strany žiakov a študentov, lebo ak by niekedy nastal nemožný scenár, teda to, že by sa všetci naši žiaci a študenti namiesto štandardu, teda podvádzania svojich učiteľov (áno, naše školstvo ráta s podvádzaním ako so svojou štandardnou súčasťou), rozhodli prečítať si všetky diela zo zoznamu „povinného čítania“ – nemohli by to urobiť! Na Slovensku jednoducho nie je k dispozícii dostatok výtlačkov diel zo zoznamu „povinného čítania“ – ani v knižniciach (školských ani verejných), ani v kníhkupectvách. Skúste dnes vojsť do hociktorého slovenského kníhkupectva a povedať, že si želáte kúpiť zobrané diela našich najslávnejších klasikov, trebárs Hviezdoslava, Kukučína alebo Tatarku. Predavač v obchode by si nanajvýš poťukal na čelo, či vám neharaší.

No ak klasikov vydáme v elektronických alebo hybridných vydaniach, problém s dostupnosťou zmizne: kedykoľvek budú na jedno ťuknutie prstom k dispozícii na stiahnutie zobrané diela našich klasikov v elektronickej podobe, takže ak sa medzi našimi študentmi a žiakmi nájdu takí výnimoční, ktorí sa rozhodnú odchýliť od štandardu, teda svojich učiteľov nepodvádzať, ale knihy si naozaj prečítať, vždy by táto možnosť existovala prinajmenšom v elektronickom formáte. A ak sa aj na Slovensku, nielen v USA nájde dostatočne pružný vydavateľ – budú tieto diela dostupné aj v papierovom formáte v rámci hybridných vydaní.

Ak má náš štát, slovenské ministerstvo kultúry, niečo dotovať, som presvedčený, že práve toto: aby bolo kompletné dedičstvo našej slovenskej literatúry, náš slovenský „literárny kánon“, kedykoľvek pre záujemcov (nielen z radov študentov a žiakov) k dispozícii v plnej šírke prinajmenšom v elektronických vydaniach. Tie nevyhnutne nemusia byť bezplatné – v USA je bežné, že elektronické vydania klasikov sa predávajú za cenu 99 centov za kus. Pri klasikoch, ktorí ešte podliehajú ochrane podľa autorského práva (napríklad Tatarka), sa môže elektronická kniha pokojne predávať za štandardnú cenu podobnú cene papierovej knihy (teda povedzme od 5 do 10 € za kus). Cena nie je až taká podstatná – podstatné je, aby všetko naše literárne dedičstvo ľahko dostupné čitateľom bolo; to dnes neplatí.

6. Edičný plán

Nižšie uvádzam niektorých autorov a knižky, ktoré by som chcel vydať v AveLite – prípadne zo strany AveLitu pomôcť k ich formálne kvalitnému vydaniu v iných, pokojne aj „pôvodných/domovských“ vydavateľstvách. Možno sú to prismelé plány a uskutoční sa z nich len zlomok. Veď z mojej strany ide o neziskový projekt: neočakávam, že si ním zarobím čo i len deravý groš. Na rozbehnutie projektu nemám žiadnu podporu od nikoho. Okolnosti diktujú, že v prvom kroku musí ísť odo mňa o čisto altruistický krok v nádeji, že postupom času bude inšpirovať aj ostatných a možno si získa širšiu podporu.

Keďže nie som milionár (finančný ani časový), realisticky si to predstavujem tak, že v AveLite budem vydávať najmä knižky, ktoré by som si beztak prečítal sám ako bežný čitateľ. Keďže sa tak či onak chystám čítať tieto knižky – prečo by som si ich neprečítal v rámci ich prípravy na elektronické vydanie? Veď kedy sa najlepšie korigujú knižky, kedy sa najlepšie pripravuje text na knižné vydanie? Vtedy, keď vydavateľ/korektor číta text budúcej knižky „čerstvými“ očami bežného čitateľa (teda keď ju sám číta prvý raz) – keď čítanie nevníma ako svoju platenú povinnosť. Keď čítame knižku ako milovník literatúry, vtedy si neraz (pravdaže, v kombinácii s profesionálnou korektorskou a vydavateľskou skúsenosťou a pozornosťou) v texte knižky všimneme aj chybičky a nedostatky, ktoré by nám možno unikli, keby spracúvanie textu knižky bolo pre nás iba stresujúcou pracovnou povinnosťou, len ďalším inventárnym číslom na bežiacom páse návalu pracovných povinností – keby sme ku knižke nemali žiadny „vlastný“, čitateľský vzťah.

Čo by sa teda v AveLite mohlo objaviť, prípadne zrodiť inde po spolupráci s ním?

a) Rodinné spisy

  • autobiografia môjho deda, ktorý bojoval proti boľševickej revolúcii v Rusku a o desaťročia neskôr podporil aj SNP a zavreli ho za to do Leopoldova (knižka zatiaľ vyšla len v Moskve pred pár rokmi v papierovej verzii)
  • zobrané diela môjho prastrýka (otázku autorských práv riešime – autor zomrel bezdetný a práva úmyselne zložito rozdelil medzi české a rakúske kultúrne organizácie)
  • pri úzko historiograficky zameraných odborných dielach môjho otca je otázne, či by bol o ne záujem v podobe e-kníh, ale ak áno, rád ich zaradím do edičného plánu

b) Timrava a Vianoce 2021

O nej už bola reč v 4., 5.6. časti seriálu.

c) Arthur Schopenhauer

Rád by som vydal Schopenhauerove zobrané diela v nemeckom origináli.

Jeden z mojich najobľúbenejších filozofov (už ani neviem, ktoré z mojich najhlbších životných presvedčení sú „naozaj moje“ a ktoré som do seba vsiakol štúdiom jeho spisov) sa vo svojej tvorbe držal zásady „radšej málo, ale kvalitne“, a tak sa jeho zobrané diela zmestia do pomerne skromných piatich, približne 600-stranových zväzkov.

Schopenhauer už počas svojho života dôrazne varoval pred úpravami svojich diel po jeho smrti. (Parafrázujem: „Preklínam každého, kto sa po mojej smrti opováži zmeniť v mojich dielach čo i len jedinú čiarku.“)

Nič mu to nebolo platné – postihol ho rovnaký osud ako Tolstého (ktorý bol, mimochodom, takisto Schopenhauerovým priaznivcom) a dnes sa za smerodajné akademické vydanie Schopenhauera považuje to posmrtne upravované, s neautorizovanými vsuvkami na základe oficiálne nikdy nevydaných manuskriptových dodatkov a podobne.

Je však aj výnimka: profesor Ludger Lütkehaus vydal v 90. rokoch Schopenhauerove zobrané diela v 5 zväzkoch presne v intenciách autora – teda bez jedinej posmrtnej úpravy. Toto vydanie by si rozhodne zaslúžilo dostupnosť aj v podobe elektronických kníh – ale zatiaľ dostupné nie je (a aj na papieri sa dá kúpiť už len s veľkými ťažkosťami).

Schopenhauerove diela, pravdaže, už nie sú pod autorskou ochranou, ale vydanie od profesora Lütkehausa áno. Dnes je to 75-ročný profesor nemeckej literatúry na dôchodku, vyučoval na univerzite vo Freiburgu, a tak sa s ním budem musieť spojiť a poprosiť ho o povolenie „preklopiť“ jeho vydanie Schopenhauera do elektronického formátu.

Už dnes sa síce dajú z internetu stiahnuť kompletné Schopenhauerove diela v origináli, typicky buď za symbolickú „cenu klasikov“ 99 centov za zväzok, alebo dokonca zadarmo, no aj pri nich vidno rovnaký problém ako pri slovenskom Zlatom fonde: nejasný pôvod zdigitalizovaných textov, textologickú nespoľahlivosť (na prvý pohľad vidno neúhľadnosť formátovania, ale aj zbytočný prepis originálnych citátov z gréckych filozofov do latinky, čo je v ére Unicodu nonsens).

d) Pavel Branko

Tento nestor – prekladateľ a filmový kritik – ako vyše 80-ročný písal stĺpčeky o jazykovej kultúre (najmä o tom, ako sa má slovenčina brániť záplave zbytočných anglicizmov – „slovgličtine“) pre časopis Romboid a ako vyše 90-ročný ich vydal knižne (Úklady jazyka, Úskalia a slasti jazyka a celkom čerstvo v tomto roku vydal 98-ročný Pavel Branko aj tretí knižný diel – Úlety a istoty jazyka).

No aj pri týchto lahodných a záslužných knižkách pozorujeme pre Slovensko typický a neradostný jav: nech brázdim Martinus a iné online kníhkupectvá, ako chcem, všetky tri knižky sú dostupné len v papierovom formáte, v elektronickom nie.

Tu ide, pravdaže, o (chvalabohu!) stále žijúceho autora, takže na vydaní elektronickej verzie jeho knižiek by sa bolo treba dohodnúť jednak so samotným autorom, jednak s vydavateľstvom papierových knižiek, ktorým je MilaniuM. Skúsim sa s oboma spojiť a spýtať sa ich, prečo žiadna z troch knižiek zatiaľ nie je dostupná ako e-kniha, a či by sa s tým niečo nedalo robiť.

Netvrdím, že tieto tri knižky majú v elektronickej verzii vyjsť práve v AveLite – pokojne ich v prípade záujmu a autorovho súhlasu môže vydať samotné MilaniuM, napríklad aj v spolupráci s AveLitom pri zachovaní úvodom spomínaných dvoch základných štandardov formálnej kvality elektronickej publikácie.

Na základe svojho štúdia Úkladov jazyka (ktoré som si svojpomocne nafotografoval iPadom mini, aby som ich mohol čítať na tablete aspoň vo formáte PDF, keďže existujú len v papierovom vydaní a papierové knižky nečítam) môžem povedať, že napriek tomu, že papierová verzia Úkladov jazyka iste prešla korektúrou, ani nikto z nás korektorov nie je neomylný a v texte Úkladov jazyka som si všimol pomerne veľa nepresností, možno až preklepov – a tak sa dá predpokladať, že ani vydavateľstvu MilaniuM by prípadná spolupráca s AveLitom pri vydávaní elektronickej verzie Brankových knižiek nezaškodila.

e) Jozef Žarnay

Tohto autora sci-fi pre mládež som mal rád ako školák, najmä jeho zrejme najslávnejšie a, dá sa povedať, už klasické dielko Tajomstvo Dračej steny (1973).

No znova ten pre Slovensko typický úkaz: ako elektronickú knihu si toto dielko nekúpite.

A čo je ešte horšie: na rozdiel od Brankových knižiek sa nedá kúpiť ani v papierovej podobe. Nie je v takej situácii lepšie sprístupniť ho na kúpu aspoň v elektronickom formáte?

Pozitívne pri Žarnayovi v porovnaní s Brankom je to, že aspoň najnovšia Žarnayova zbierka poviedok z roku 2015, Vesmírne prípady, je dostupná v elektronickom aj papierovom vydaní.

Pri príležitosti jej publikácie som sa pred pár rokmi zúčastnil Žarnayovej čítačky v bratislavskej Starej tržnici a autorovi som ponúkol, že pripravím elektronické vydanie Tajomstva Dračej steny. Obávam sa, že pána Žarnaya (dnes staršieho človeka, dôchodcu) som ponukou zaskočil a pozeral sa na mňa dosť vydesene. Na záver nášho rozhovoru mi však povolenie zdigitalizovať Tajomstvo Dračej steny dal (ústne) – vraj nech zdigitalizujem a potom sa uvidí, čo bude.

Takže dielko zdigitalizujem a potom by mohlo vyjsť napríklad v AveLite – alebo aj (pre mňa, za mňa) „v spolupráci s AveLitom“ vo vydavateľstve Artis Omnis, kde vyšli Vesmírne prípady. Podstatné nie je meno vydavateľstva, ale dva základné princípy formálnej kvality elektronickej knihy definované v úvode tohto blogočlánku.

f) Ján Sekaj

Z frustrácie z vývinu v komunistickej krajine v „znormalizovaných“ 70. rokoch napísal v tej ére slovenský novinár, dnes už zosnulý Ján Sekaj, zbierku vtipov o Československu – čo bol riskantný počin, keďže také niečo sa vnímalo ako „podvratná, protištátna aktivita“. Možno aj preto napísal Sekaj zbierku vtipov po nemecky.

Nikdy ju nevydal – až v roku 2017 mi jeho priateľ, dnes 95-ročný takisto bývalý novinár Otto Šimko, dal k dispozícii typoskript (teda manuskript v podobe textu napísaného na písacom stroji) zbierky vtipov. Ten som v roku 2017 „mobilne naskenoval“ a vydal ako bezplatnú e-knihu v Martinuse: Najneutrálnejšia krajina sveta.

Ale tu práve ide (z časovej tiesne) o falošnú e-knihu, nie skutočnú: mohlo by teda ísť formálne o súbor EPUB, ale ten by obsahoval len nafotografované stránky pôvodného papierového vydania/samizdatu. Išlo by teda v skutočnosti o súbor PDF zahalený do obálky EPUB.

Presne takto sa to robiť nemá. Skutočné elektronické vydanie vznikne až vtedy, keď naskenovaný text (teda formát PDF) prejde procesom OCR a konverziou do bežného textu – teda do „fluidného“, nerozdeleného na fixné stránky, čo je prvý príznak skutočnej elektronickej knihy vo formáte EPUB.

Toto pri Sekajovej knižke ešte plánujem dobehnúť. Autor nepochybne vedel veľmi dobre po nemecky, ale ako nemčinár vidím v knižke aj pravopisné chyby v nemčine. Knižku teda bude treba nielen skonvertovať na pravý EPUB, ale aj dôsledne skorigovať z jazykového hľadiska nemeckého pravopisu.

Apropo, nič nebráni tomu, aby e-kniha EPUB obsahovala prípadne aj „obrazovú prílohu“ integrovaného súboru PDF – lebo aj pohľad na „digitálne faksimile“, čiže vyfotografované, originálne stránky typoskriptu zo 70. rokov minulého storočia, má svoje čaro.

Pointa je v tom, aby verzia PDF nebola jediným obsahom knižky vydanej ako EPUB – v takom prípade ide o „falošnú e-knihu“.

Sklamalo ma, keď som zistil, že Slovenská národná knižnica vydala práve v tomto štýle viaceré diela slovenských klasikov (aj slovenských rozprávok): na stiahnutie ponúkla súbory EPUB, akoby šlo o legitímne elektronické knihy – no keď ste si domnelé e-knihy stiahli a otvorili, zistili ste, že vo vnútri formátu EPUB boli len nafotografované strany pôvodnej papierovej knižky, čiže súbor PDF. To potom nie je „elektronická kniha“ – iba digitálne faksimile, čiže naskenovaná papierová kniha.

Legitímny súbor e-knihy EPUB teda môže obsahovať buď skonvertovaný text (to je štandard), alebo skonvertovaný text s bonusom obrazovej prílohy naskenovaného pôvodného papierového vydania (to už by bol neštandard či nadštandard, „luxus“ slúžiaci možno najmä na vedecké účely); prípadne môže vydanie EPUB obsahovať klikateľný odkaz na stiahnutie naskenovanej verzie pôvodného papierového vydania vo formáte PDF. Nikdy to však nemá byť tak, aby súbor EPUB obsahoval len naskenované pôvodné papierové vydanie a žiadny skonvertovaný, plne „fluidný“ text bez fixného stránkovania.

Ide tu o podobnú „dvojprúdovosť“ ako pri dileme „pôvodné vydanie verzus zmodernizované vydanie“. Nedá sa namietať proti zmodernizovanému vydaniu textu klasika, ak ide o sekundárne, alternatívne vydanie popri tom primárnom – čiže ak čitateľ má možnosť zvoliť si na čítanie, podľa svojho gusta, buď primárne, alebo sekundárne vydanie. Nie je však prijateľné, ak je čitateľovi ponúknuté na čítanie len to sekundárne, zmodernizované vydanie (navyše pod rúškom domnelého originálu) a nič iné.

Žijeme v roku 2019 a to je éra gigabajtov a terabajtov – no pokiaľ ide o pôvodné a zmodernizované vydanie niektorého literárneho diela, bavíme sa o stovkách kilobajtov, maximálne o pár megabajtoch: z pohľadu dnešných technických kapacít sú to taľafatky. (Dokonca aj pri digitálnych faksimile, teda naskenovaných či nafotografovaných pôvodných papierových vydaniach, je reč maximálne o desiatkach megabajtov – porovnajme si to s hudbou, ktorá na jeden album s tuctom pesničiek pokojne zhltne aj stovky megabajtov, či s filmami, ktoré neváhajú na jedno dielko obsadiť aj pár gigabajtov úložného priestoru.)

V teórii teda nič nebráni tomu, aby jediné vydanie románu v štandardnom elektronickom formáte EPUB obsahovalo hneď dve verzie toho istého románu: pôvodnú, autorizovanú verziu románu – a zároveň posmrtne zmodernizovanú verziu „sprístupnenú dnešnému čitateľovi“.

Áno, dve (alebo aj tri či štyri) verzie toho istého literárneho diela v jedinej elektronickej knižke EPUB! Prečo nie? A čitateľ nech si sám vyberie tú verziu diela, ktorú si želá čítať. Presne to sú výsady elektronickej literatúry: čo by vo svete papierových vydaní bolo absurdné a nemysliteľné (teda vydať v jedinom zväzku viaceré verzie toho istého literárneho diela), je vo svete elektronickej literatúry bagateľ a z technického hľadiska hravo uskutočniteľné.

g) Pravidlá slovenského pravopisu

Základná príručka pre každého, kto hovorí či píše po slovensky (akokoľvek nemusíme vždy súhlasiť s jej ustanoveniami), no najmä pre všetkých, ktorí so slovenčinou narábajú ako s pracovným nástrojom, síce už dnes je dostupná na bezplatné stiahnutie z webstránky Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, a vytvoril som pre ňu aj ľahko zapamätateľnú internetovú skratku pozri.me/p, no znova ide o nemotorný súbor PDF. Ani tu nejde o plnohodnotné elektronické vydanie.

Ako korektora a prekladateľa ma už roky frustruje, že pri virtuálnych konzultáciách (cez mail, cez čet) s kolegami a kolegyňami vždy musím odkazovať len na tento súbor PDF a k tomu zložito pripisovať: „… a v súbore PDF si otvor strany 41 až 43, kde nájdeš to, o čom práve diskutujeme!“ To naozaj nie je na úrovni roka 2019.

Pri Pravidlách slovenského pravopisu by dávalo zmysel aj vydanie vo formáte HTML, teda bežných webstránok – potom by sa už na jednotlivé kapitolky a odseky pravidiel dalo odkazovať konkrétnymi a presne zacielenými klikateľnými hyperlinkmi. Už by sme ľahko mohli také klikateľné odkazy posielať cez mail, čet či facebookovú diskusiu svojim kolegom, študentom či žiakom – a mohla by také konkrétne a klikateľné odkazy do svojich článočkov zahŕňať aj jazyková poradňa JÚĽŠ (namiesto dnešného smutného stavu, keď na PSP, prípadne ten či onen slovník, poradňa odkazuje vždy len všeobecne a bez klikateľného hyperlinku, hoci aj slovenské slovníky sú na webe JÚĽŠ dostupné v elektronickej podobe).

Nuž, a keď už bude k dispozícii verzia pravidiel vo formáte HTML, od nej je len krôčik k štandardnej elektronickej knihe EPUB. Bolo by škoda ten krôčik neurobiť.

V predbežnej konzultácii som jazykovému ústavu konverziu pravidiel na formát HTML už ponúkol – ten by potom vydal jazykový ústav na svojich webstránkach namiesto terajšej verzie vo formáte PDF. Prípadne popri nej: ako sme skonštatovali pri Jánovi Sekajovi, nič nebráni súbežnému vydaniu tej istej knižky vo viacerých formátoch; podstatné je, aby nemotorný a nevľúdny formát PDF nebol jediným dostupným formátom.

Pokiaľ ide o vydanie pravidiel vo formáte EPUB, s ním by muselo súhlasiť vydavateľstvo papierovej verzie pravidiel, ktorým je Veda – a to už môže byť tvrdší oriešok (pozri nižšie). Pravidlá ako e-kniha teda vôbec nemusia „vyjsť v AveLite“ – pokojne by mohli vyjsť vo Vede „v spolupráci s AveLitom“; podstatné by bolo dodržanie dvoch základných štandardov formálnej kvality elektronickej knihy definovaných v úvode tohto blogočlánku.

h) Spytovali ste sa

Ide o ďalšiu publikáciu Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra z vydavateľstva Veda: súbor jazykovedných článočkov v populárno-náučnom duchu – odpovedí z jazykovej poradne reagujúcich na otázky o správnom používaní slovenčiny doručené do poradne.

Záslužná publikácia! Ale znova ten typický slovenský jav: kto by si túto knižku chcel zadovážiť v elektronickom formáte, nepochodí.

Tak želáme si na Slovensku šíriť jazykovú osvetu, alebo neželáme? Píše sa rok 2019 – vari sme nezostali mentálne v roku 1979, vo svete výlučne papierových publikácií?

V prípade vydavateľstva Veda už asi nejde o náhodu: nech si prezerám jeho knižný katalóg, ako chcem, nevidím v ňom ani jedinú (!) elektronickú knihu.

Mimoriadne ma absencia elektronickej verzie mrzí napríklad pri prevratnom etymologickom slovníku slovenčiny od Ľubora Králika.

Vyzerá to tak, že z elektronickej literatúry má naše prestížne vydavateľstvo Veda panický strach – alebo ju vari (nechce sa tomu veriť…) cielene bojkotuje či až sabotuje? Je toto v roku 2019 skutočne vedecký postoj?

Na nedostupnosť dvoch konkrétnych titulov z katalógu Vedy v elektronickom formáte som sa pred dvoma rokmi spýtal emailom priamo vydavateľstva Veda, hneď na troch emailových adresách uvedených na kontaktnej webstránke vydavateľstva. Odpoveď mi neprišla žiadna.

O svojich digitalizačných zámeroch som však stručne osobne pohovoril s vedúcou jazykovej poradne, chýrnou Dr. Sibylou Mislovičovou, jednou z dvoch zostavovateliek publikácie Spytovali ste sa – možno by sa práve Dr. Mislovičová mohla zasadiť za sprístupnenie publikácie aj v elektronickom formáte? Plánujem za ňou zájsť a spýtať sa jej na to konkrétne.

Zdá sa však, že vo vydavateľstve Veda existuje určitá bariéra voči elektronickému publikovaniu, a ktovie, či sa to podarí zmeniť – stojaté vody na Slovensku sú mocný protivník.

Záverom opäť zdôraznime, že nejde o to, aby ktorákoľvek z dnes v elektronickom formáte nedostupných knižiek vyšla práve v AveLite. Môže vyjsť „v spolupráci s AveLitom“ – alebo aj bez spolupráce, no so zachovaním dvoch základných štandardov formálnej kvality elektronickej knihy definovaných v úvode tohto blogočlánku. V tom je podstata.

Koniec seriálu

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.avenarius.sk. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu kritik.avenarius.sk.