Denník N

Ideme na Tasmánsky polostrov

Ale cestou si dáme aj pár rýchloviek.

Prešli sme sa po zaujímavom prírodnom úkaze Tessellated Pavement. Miestami pobrežie vyzerá ako keby ho niekto vykachličkoval, inde zase more oblizuje dukátové buchtičky. Závidím mu, hoci pochybujem, že chutia ako tie od mamy.

Pár minút nato sme sa zastavili na Eaglehawk Neck, Krku orla, sto metrov dlhom úseku zeme, ktorý spája Tasmánsku pevninu a Tasmánsky polostrov.

Porth Arthur

Angličania vybudovali na polostrove, v meste Port Arthur, väzenie. Na úzkom páse zeme rozostavili deväť zúrivých psov, ktoré mali zamedziť úteku väzňov. Pre istotu stáli aj na vyvýšených plošinách na plytčine a do vody vraj hádzali aj droby na prilákanie žralokov. Neprejdeš. Neutečieš. Dostaneme ťa.

Napriek tomu sa veľa zúfalcov o útek pokúšalo. Najkurióznejší bol útek Billyho Hunta. Chcel preskákať Eaglehawk Neck prezlečený za kenguru. Keby nebolo vojaka, ktorý si chcel obrovskú kenguru odstreliť, možno by sa mu to aj podarilo.

V rokoch 1787 až 1868 vyviezli Angličania do Austrálie 162 tisíc odsúdených. Dovtedy ich, v rokoch 1614 – 1787, vozili do Ameriky. „Export“ ale zastavila americká nezávislosť.

V tom čase boli londýnske väznice také preplnené, že museli väzňov nasťahovať na vraky vyradených lodí. Trest smrti hrozil za takmer dvesto trestných činov, vrátane pytliactva, kradnutia dobytka, písania výhražných listov alebo bigamie. Statkári úspešne lobovali vládu, aby chránila ich majetok. Svet bol rozdelený na tých, ktorí majú všetko a tých, čo nemajú nič. Mestá boli preľudnené, pláca za prácu, ak práca bola, bola nízka, po krajine behali ľudia, ktorých hlad prinútil ukradnúť syr, slivkový koláč, ovcu, alebo jalovicu. Medzi odsúdenými sa našiel aj zlodej vreckovky. No a z takýchto zločincov boli zostavené prvé deportácie. Väčšina z nich boli muži, ale deportované boli aj deti od 10 rokov. Podľa údajov, najmladší mal 9 rokov. Chápeme, Charles Dickens opísal, ako deti v tých časoch žili.

Domy dôstojníkov v Eaglehawk Neck sú teraz múzeom. Vedľa nich stojí aj socha zúrivého psa priviazaného pod lampou.

Rýchlo sa ešte zastavujeme pri prírodných útvaroch Blowhole, Tasman Arch a Devil’s Kitchen. Všetky sú výsledkom hry mora s kamenistou pevninou.

Milujem more. Milujem jeho silu, neskrotnosť, náladovosť, tajomnosť, hĺbku. Jeho radosť z bytia a hravosť. More je žena. Pozri, ako formuje svoje okolie. Mohla by som presedieť storočie na jeho brehu a počúvať hukot vĺn, sledovať ich ladné pohyby a nechať sa nimi pohojdávať, milovať, zabiť. Byť tak jeho súčasťou na veky vekov.

Mierime do Port Arthur pozrieť si väznicu, dnes skanzen. Lenže jeho územie bolo také rozľahlé, že by sme naňho potrebovali dva dni. Povedala som, že keď sme nešli do MONY, nejdeme ani tu. Načo. Radšej by som sa nechala inšpirovať úletmi fantázie ako sa deprimovať tým, ako je človek schopný zaobchádzať s inými. Keby to bol aspoň obraz dávnej minulosti a mohla som sa utvrdiť v tom, že sme ako ľudstvo niekam pokročili, ale zapneš správy a vieš, že stále šliapeme na tom istom mieste.

V jednom však môže ísť Austrália príkladom.

V roku 1996 Martin Bryant tu zastrelil 36 ľudí. Išlo o najväčšiu tragédiu Austrálie. Hneď vydali zákon zakazujúci vlastniť strelné zbrane. Vláda ich od občanov vykúpila a odvtedy sa v tu neodohrala jedna masová vražda. Dovtedy ich bolo trinásť.

Fortescue Bay

Noc sme strávili v lese Fortescue Bay. Sedela som na brehu mora. Spoza horizontu vychádzal mesiac. Vlnky potichu niesli jeho odraz ku mne. Rozpíjal sa na hladine ako Munchov Mesačný svit. Poslala som mu vzduchom bozk a zamávala na dobrú noc.

Uprostred noci sa k nám niekto dobíjal.

O šiestej nás zobudili vtáky.

Spiky Bridge

Jazda, jazda, jazda. Ku Spiky Bridge. Ten, kto túto stavbu navrhol, musel odsúdencov veľmi nenávidieť. Je to veľkolepá kamenná štruktúra, vôbec však nezodpovedá jarčeku, ktorý pod ním tečie. Možno počas dažďov voda stúpa, súdim podľa širokého koryta. Zvláštnosťou mostu, vďaka ktorej dostal meno (spiky = ostrý), je jeho vrchná vrstva. Opracované kamene trčia ako hroty do neba.

Wineglass Bay

Ďalšia zastávka bola Wineglass Bay, Záliv vínového pohára. Veľmi romantické meno. Videla som sa pri ňom sedieť. Nohy omáčané vlnkami, ovievaná vánkom, v tichosti si vychutnávam pohár krvavého červeného a zajedám syrom, olivami a čerstvým chlebom.

Len čo sme vystúpili z auta, všimla si nás matka wallaby. Vôbec sa nebála. Vo vaku jej sedelo nezarastené mláďa a predvádzalo sa. Čakalo na odmenu. Ako pouličný umelec. Matke som povedala, že kŕmiť divokú zver ľudským jedlom je neetické a ona odskákala za turistami, ktorí možno majú etiku tam niekde, kde má teraz ona nás.

Vyštverali sme sa na vrchol a vsakovali výhľad.

Meditáciu vyrušili ázijské turistky, ktoré prišli so sprievodcom. Načúvala som. Áno, meno jazero dostalo preto, že vyzerá ako vínový pohár. V zálive však zabíjali veľryby. Prišlo mi mdlo. Dnes si pohár červeného nenalejem.

 

Použitá literatúra:

http://www.eaglehawkneck.com/history.htm

http://injuryprevention.bmj.com/content/12/6/365.full

Teraz najčítanejšie