Oslavovaním 8. mája si znevažujeme našu vlastnú históriu

8. máj je na Slovensku oslavovaný ako Deň víťazstva nad fašizmom a vo svete je všeobecne známy ako Victory in Europe Day (alebo V-E Day), aby sa zdôraznilo, že Druhá svetová vojna ako taká pokračovala ďalej a ešte bolo potrebné poraziť Japonské cisárstvo.

Podľa mierovej zmluvy zo 7. mája 1945 malo dôjsť k bezpodmienečnej kapitulácii nacistického Nemecka a po 23:01 (SEČ) 8. mája mali byť všetky bojové aktivity zastavené. Sovieti a komunistický Východný blok si to neskôr pripomínali po svojom a na čas ukončenia bojov sa pozerali cez svoje časové pásmo, ale vtedy išlo skutočne len o hašterenie sa so Západom, pričom faktom zostáva, že Druhá svetová vojna mala v Európe skončiť 8. mája o 23:01 (SEČ).

Nás, t.j. Čechov, Slovákov a Podkarpatských Rusínov, by mali zaujímať oveľa podstatnejšie fakty, kvôli ktorým by sme mali oslavovať úplne iný dátum. 8. mája po 23:01 (SEČ) sa u nás totiž aj naďalej bojovalo, v Čechách bolo vyše milióna nemeckých vojakov, ktorí boli stále aktívni a držali sa posledných rozkazov z nacistického Nemecka, t.j. neprestávať bojovať na Východnom fronte, nepadnúť do sovietskeho zajatia a mstiť sa do posledného dychu.

Američania a Pražské povstanie

Americké vojská nemali pôvodne prekročiť hranice predmníchovského Československa, ale po dohode medzi Spojencami im to bolo umožnené. Američania obsadili hornaté hraničné oblasti južnej časti Čiech, aby si chránili ľavý bok svojich vojsk v Rakúsku. Cez južné Čechy v tom čase putovali pochody smrti so zajatcami z koncentračných táborov, ktorí takto umierali v posledných dňoch vojny. V týchto sektoroch sa pohybovali aj fanatickí členovia Hitlerjugend, ktorí predstavovali jediný a v celkovom meradle len symbolický odpor voči postupujúcim Američanom.

Wehrmacht nemal záujem o boj so Západnými mocnosťami, lebo v nich videl šancu prežitia v porovnaní s postupujúcou Červenou armádou. Nemci totiž od prvých dní vojny viedli voči Sovietskemu zväzu tzv. Totálnu vojnu, čo znamenalo, že Sovietsky zväz nechceli len obsadiť, ale podrobiť si celý jeho ľud, v konečnom dôsledku si zotročiť všetkých Slovanov, vyvraždiť Židov a zlikvidovať akýkoľvek odpor, čo so sebou prinášalo neopísateľnú brutalitu. Keby Nemci vyhrali vojnu, tak by došlo aj na Slovákov, lebo podľa nacistických rasových zákonov sme boli považovaní za menejcenných. Preto je neskutočne hlúpe a smutné, že aj dnes niekto velebí nacizmus…

Veľká vlastenecká vojna bola aj o odplate a toho si boli vojaci Wehrmachtu plne vedomí a ešte väčšmi si to uvedomovali fanatici z Waffen-SS, ktorí na Východnom fronte napáchali najväčšie zverstvá. S nimi nemali zľutovanie ani Američania, a tak práve v Čechách malo toto všetko svoju krutú dohru.

V tom čase už padli nacistické plány na udržanie sa v Alpách, a tak ich poslednou nádejou boli Čechy a udržanie si industriálneho Českého Sliezska. Cieľom bolo presvedčiť miestnych kolaborantov, aby vyhlásili pronacistickú garnitúru, ktorá by prichýlila zvyšné vojská nacistického Nemecka a vyjednala mier s určitými podmienkami. Išlo o totálne fantazmagórie, lebo v Čechách už nebolo dostatočne hlúpych a fanatických ľudí, ktorí by sa k takémuto plánu pridali a Spojenci sa držali svojej dohody, že mocnosti Osi dotlačia len a len k bezpodmienečnej kapitulácii. Po oslobodení Ostravy Červenou armádou a československými tankistami a letcami, zostávalo Nemcom už len jediné… zdržať Červenú armádu čo najdlhšie na línii miest Brno-Olomouc-Breslau-Dresden a organizovať ústup smerom k Západnému frontu.

5. mája 1945 sa dali Američania do pohybu a začali oslobodzovať južné časti Čiech, čo naštartovalo aj odboj v Čechách, vypuklo Pražské povstanie a zbrane do rúk vzali aj obyvatelia Plzne a iných miest. Nasledujúce udalosti boli komunistickou propagandou úplné prekrútené a ľudia boli roky klamaní, že Američania nemali záujem o oslobodenie Čiech, a tak sa vraj hrdinskej úlohy chopili Sovieti, čo bola, je a navždy aj bude totálna lož. Praha volala o pomoc a Američania sa ponúkli, že zatlačia nepriateľa z juhu, čo bolo Sovietmi jednoznačne odmietnuté.

Stalin má týmto na svedomí veľkú časť obetí vlastných vojakov a obyvateľov našej krajiny, ktorí zomreli v posledných dňoch vojny len kvôli mocenským záujmom Sovietskeho zväzu a len skutočným zázrakom nebola zničená matka miest, naša zlatá Praha. Praha prežila vďaka hrdinskému odporu policajtov, žandárov, požiarnikov, šoférov električiek, železničiarov a iných antifašistov, ktorí vzali do rúk zbrane a bránili barikády (v úvode mali povstalci cca. 16 tisíc slabo ozbrojených bojovníkov). Praha prežila vďaka brigádnym generálom ako boli František Slunečko, Karel Kutlvašr, Zdeněk Novák, podplukovník František Bűrger-Bartoš a ďalší, ktorí velili Pražskému povstaniu a Praha prežila aj vďaka zázraku…

Nacisti na Prahu poslali 30 tisíc esesákov, ktorí mali za úlohu mesto zrovnať so zemou. Američania Prahe nemohli pomôcť a príchod Červenej armády bol v nedohľadne, keďže vojská Ivana Koneva, vyčerpané z bojov o Berlín, naďalej bojovali v Nemecku. V týchto najťažších momentoch sa stal zázrak a 1. divízia Ruskej oslobodzovacej armády (ROA), vedená generálmajorom Sergejom Kuzmičom Bunjačenkom, sa pridala k povstalcom a pustila sa do esesákov. Vďaka týmto Vlasovcom Nemci Prahu neobsadili a nemohli ju ani zničiť, aj keď si vytrpela následky bojov.

Pražská ofenzíva

7. mája 1945 sa 1. ukrajinský front pohol bližšie smerom k Prahe a jeho sekundárna vetva začala boj o mesto Dresden, ktorého sa zúčastnila aj 2. poľská armáda. Nelenili ani vojská 2. ukrajinského frontu, ktoré postupovali na Prahu z juhovýchodu a vojská 4. ukrajinského frontu sa bili o Olomouc. 1. československý armádny zbor postupoval Moravou a južne od Přerova bojoval svoju poslednú bitku Druhej svetovej vojny, Bitku o Břest, kde padlo 35 našich vojakov a obec bola oslobodená. V tento deň podpísal Alfred Jodl bezpodmienečnú kapituláciu nacistického Nemecka. V tom čase nacisti ostreľovali Staré mesto Prahy a započali Nemeckú generálnu ofenzívu proti Pražskému povstaniu. Nemci postupovali zo severovýchodu smerom z Karlína na Staré mesto, pričom zneužívali obyvateľov Prahy ako ľudské štíty. Povstalci sa však nedali, držali značne poškodenú radnicu a boje sa dostali do patovej situácie.

8. mája 1945 sa Konevov 1. ukrajinský front priblížil k Prahe na cca. 70 kilometrov a došlo k obsadeniu mesta Dresden. Že mohlo dôjsť k skoršiemu končeniu bojov dokazuje obdivuhodná misia Americkej armády. Američania nemali právo bojovať za demarkačnou líniou, ale mohli tam vysielať prieskumné jednotky, a tak vyslali konvoj, ktorý mal dohodnúť ukončenie bojov so samotným poľným maršalom Ferdinandom Schörnerom, v tom čase hlavným veliteľom Wehrmachtu, čo však už predstavovala len jeho Armádna skupina Stred. Američania si totiž mysleli, že informácia u podpísaní mieru sa k Schörnerovi nedostala, ale ten o nej vedel veľmi dobre a držal sa svojich rozkazov.

Konvoj pozostával z piatich vozidiel Ford M8, troch džípov, dvoch limuzín a spojárskeho a zdravotníckeho vozidla. Američania vyštartovali z Plzne a za dve hodiny sa dostali do Prahy, kde mali rokovanie s oboma bojujúcimi stranami. Potom postupovali severne od Hradca Králové do Velichovky, kde bolo sídlo Armádnej skupiny Stred. Počas celého presunu na Američanov nik neútočil a Misia Velichovky je smutným potvrdením faktu, že postup Američanov na sever mohol urýchliť koniec vojny a zamedziť zbytočným obetiam. Schörner sa snažil vyhovárať, že stratil spojenie s vlastnými jednotkami, čo bola samozrejme lož. Američania svojou Misiou Velichovky nepochodili a pri návrate späť sa zastavili v Hradci Králové, kde došlo k veľmi vtipnej situácii a miestni Česi ich oslavovali ako osloboditeľov.

Poľný maršal Ferdinand Schörner, vojnový zločinec a zbabelec, následne opustil svojich bojujúcich druhov a utiekol do Rakúska prezlečený za civilistu. Po vojne si odsedel relatívne krátke tresty v Sovietskom zväze a Západnom Nemecku, pričom svoj život dožil ako slobodný človek (tak ako mnoho vojnových zločincov nacistického Nemecka…).

Sovieti sa medzičasom prebojovali do centra Olomouca a mesto čistili od nepriateľov. Fanatickí esesáci a členovia Hitlerjugend pokračovali v samovražedných útokoch do 9. mája 1945, kedy bolo mesto za pomoci lokálnych antifašistov konečne oslobodené.

Povstalci v Prahe, ktorých počty sa zvýšili na 25 470 mužov, nemali dostatočnú silu, aby nepriateľa porazili, a tak s Nemcami uzavreli prímerie a umožnili im mesto opustiť. Urobila tak aj 1. divízia ROA, obe divízie Vlasovcov padli do amerického zajatia, ich velitelia boli neskôr odovzdaní Sovietom a popravení. Vlasovci boli známi svojou brutalitou a bezohľadnosťou, pričom napáchali množstvo vojnových zločinov, ale ich prvá divízia pre nás vykonala hrdinský čin a na to nesmieme nikdy zabudnúť.

Červená armáda opakovane vyzývala bojujúcich Nemcov, aby zložili zbrane, ale nedočkala sa odpovede. Na Prahu v tomto momente smerovali Rýchle skupiny vytvorené z 2. a 4. ukrajinského frontu a 1. československého armádneho zboru, ktoré mali za úlohu vyhnúť sa bojom s Nemcami a čo najskôr dosiahnuť Prahu, kde naďalej bojovali fanatickí nacisti, ktorí ignorovali bezpodmienečnú kapituláciu nacistického Nemecka a dokonca aj prímerie podpísané s pražskými povstalcami a Českou národnou radou.

Na svitaní 9. mája 1945 do Prahy vstúpili jednotky 3. gardovej tankovej armády, ktorej velil generálplukovník Pavel Semjonovič Rybalko a jednotky 4. gardovej tankovej armády, ktorej velil generálplukovník Dmitrij Danilovič Leljušenko (obaja dvojnásobní Hrdinovia Sovietskeho zväzu a geniálni velitelia tankových vojsk). Posledný nemecký odpor v Prahe bol umlčaný o 10. hodine rannej a do Prahy začali vstupovať Rýchle skupiny 2. a 4. ukrajinského frontu, vrátane Čechoslovákov. Týmto došlo k odrezaniu nemeckej Armádnej skupiny Stred od prístupu k Západnému frontu. V ten istý deň sa vojská 1. a 2. ukrajinského frontu spojili v obci Dobříčkov. 1. ukrajinský front k tomuto miestu putoval cez Poľsko, Berlín a Prahu, pričom 2. ukrajinský front postupoval cez Rumunsko, Maďarsko, Slovensko a Brno.

Oslobodením Prahy bol naplnený cieľ Pražskej ofenzívy, ale boje pokračovali aj naďalej, až pokým sa nevzdalo okolo 900 tisíc nemeckých vojakov a dôstojníkov, vrátane 60 generálov Armádnej skupiny Stred, ktorá bola obkľúčená severovýchodne od Prahy. Nemeckí vojaci, nacisti a miestni kolaboranti, ktorí sa ocitli medzi Východným frontom a Američanmi, sa snažili padnúť do amerického zajatia a dostalo sa im odporu českého obyvateľstva, čo vošlo do dejín ako tzv. České peklo.

Bitka o Slivice

Američania nemali problém zajať vojská Wehrmachtu, ktoré sa dostali k ich pozíciám, ale nemali zľutovanie s esesákmi, ktorí v ich očiach predstavovali ultimátne zlo. Aj oni totiž okúsili fanatizmus a brutalitu vojakov Waffen-SS a oslobodzovali nacistické koncentračné tábory. Keď sa k ním teda dostali zvyšky SS Kampfgruppe Wallenstein bojujúce s českými partizánmi, odmietli ich kapituláciu a všetko viedlo k poslednej bitke Druhej svetovej vojny na území Československa. V doobedňajších hodinách 11. mája 1945 do tohto priestoru vstúpili vojská Červenej armády a spolu s Američanmi z Tretej armády, ktorej velil generál George Smith Patton, začali esesákov ostreľovať delostreleckou paľbou. Nasledoval sovietsky útok a po nočnom boji sa Nemci vzdali a ich veliteľ spáchal samovraždu potom, čo padlo okolo tisícky esesákov. Kapituláciu podpísali tak Sovieti ako aj Američania a 6 tisíc nepriateľských vojakov padlo do zajatia. Takto sa 12. mája 1945 skončila Bitka o Slivice.

Po Čechách sa aj po tomto termíne potulovalo množstvo nacistických fanatikov, ktorí sa nemohli zmieriť s totálnou prehrou nacistického Nemecka, a tak aj počas nasledujúcich týždňov umierali naši ľudia, až kým sa situácia úplne nestabilizovala.

Záver

Suma sumárum, 8. mája 1945 mali všetky nepriateľské sily v Európe zložiť zbrane a mal zavládnuť mier. Vyše milióna nepriateľských vojakov a dôstojníkoch však v boji pokračovalo, čím došlo k porušeniu mierovej zmluvy. Naši ľudia boli vyťahovaní na ulice a v posledných momentoch vojny strieľaní, naše mestá boli ničené v bojoch a odpaľovaním budov, čo bolo obľúbené hobby nemeckých vojakov (zanechávanie ruín), naďalej umierali Sovieti, Poliaci, Rumuni a Čechoslováci bojujúci na Východnom fronte. Je teda možné vyhlásiť vojnu v Európe za ukončenú už 8. mája 1945, keď boje na Východnom fronte neutíchli? Podľa môjho skromného názoru určite nie.

Kedy teda skončila Druhá svetová vojna v Európe? 9. mája, 12. mája alebo v iný termín? Poslednou veľkou operáciou Druhej svetovej vojny v Európe bola Pražská ofenzíva. Práve Pražskou ofenzívou došlo k oslobodeniu Prahy a zovretiu nemeckej Armádnej skupiny Stred do obkľúčenia, ktorej jednotky sa postupne vzdávali. Ja sa teda prikláňam k 9. máju. Nie kvôli trápnemu rozdielu v časových pásmach, ale kvôli faktom a úcte k bojovníkom Spojencov a našim obetiam.

Pre viac informácií o Druhom československom odboji si prečítajte moju knihu The Corner of Death.