Denník N

Stolička

Stisk kľučky, je to také nostalgické…

Deň. Obyčajný s nádychom oddychu. Ako pre koho, pousmeje sa. Víkendový, povedal Dušan a vyparil sa už od skorého rána. Jedna nedeľa v mesiaci je jeho, vyhradená priateľom, roky je to vášnivý turista. Dobre, mávne rukou, celkom dobré trávenie voľného času. Lepšie ako vysedávať v krčme, čo by iné za to dali. Matej, ani ten sa doma dlho neohrial, vybavená chata nepočká a užiť si treba. Ešte Veronika, tá sa zdržala najdlhšie. Úprava vlasov, nejaká móda, na stretnutí s rovesníčkami treba dobre vyzerať. Pusa na rozlúčku a už jej niet.

Mládež, hodí rukou, tá musí stále kdesi poletovať. Kúpeľňa, špinavej bielizne sa nakopilo. Biele, tmavé, triedi jednotlivé kúsky. Potom balkón, aj kvietky treba dať do poriadku a na bylinky by tiež nemala zabudnúť. Pažítka, ako krásne vyrástla. Sú to jej radosti, celkom rada sa hrabe v zemi. Záhradu nemá, tak aspoň takto. Ale nie, hodiny neklamú, poludnie sa nebezpečne priblížilo. Najvyšší čas dostaviť sa do kuchyne. Pred sebou kúsok kuracieho mäsa. Čo s ním, premýšľa. Už ich vidí, vrátia sa vyhladovaní, každý v inom čase. Chce to niečo praktické. Kuracie ragú, to je ono, na dnešný deň ako stvorené.

Na sporáku hrniec, väčší, aby bolo pre všetkých. Vôňa, pomaličky sa začína šíriť po byte. Netrvá dlho, obed má na stole. Tieto rýchle riešenia má v obľube. Tanier prázdny, chutilo, len tá únava. Zmáha ju, od rána v jednom kolotoči. Voľný deň, prebehne jej hlavou. Rýchle rozhodnutie, nečaká, oblieka si nohavice. Kľúče, tie musí mať, ešte sa dostanú k slovu.

Dom, kdesi tam pred ňou. Vlastne, stále na rovnakom mieste. Ako pred rokmi. Podíde bližšie, kovová bránička vydá nepríjemný zvuk. Nepoužíva sa, žiadne mazanie. Vytiahne kľúč a odomyká. Stisk kľučky,  je to také nostalgické. Vchádza. Pomaly, opatrne, akoby nechcela narušiť pokoj, ktorý tu vládne. Predsieň, vŕzgajúca podlaha, začína to byť tajomné. Kuchyňa, všetko ako pred rokmi. Veľký stôl, pri ňom stoličky. Odsunie jednu z nich, posadí sa. Presne tak, ona sedávala na tejto, bolo to jej miesto. Päť detí, toľko ich bolo, mamička vravievala, že ich je ako maku. Spomína, hľadí pred seba. Akoby to bolo vtedy. Mama, zboku sedávala ona. Chce ju tam vidieť, snaží sa. Predstavy. Áno, tá ženička s jemnou tvárou v modrej šatke. Je to ona, presný obraz.

Štekot psa, ruší ju. Rozlieha sa ulicou, hlasný, nepríjemný. Hm, a je preč, nevidí ju. Už tam nie je, jej tvár, šatka, úsmev, nič. Len stolička, stojí na svojom mieste. Prázdna, bez života. Deň matiek, presne dnes, druhá májová nedeľa. Ruch z ulice stíchne, začína to byť príjemnejšie. Sedí a snaží sa, oživiť spomienky je cieľ. Nedarí sa, už nie, stolička je prázdna. Oči jej vlhnú, odchádza, v srdci smútok.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com