Denník N

Kto zachráni nevinné mačiatka kontrafaktovým myslením?

Keby sme si boli prečítali tento blog, nemuseli by sme hneď obviňovať druhých ľudí.

Každý, kto urobí hlúpe alebo zlé rozhodnutie, zabije mačiatko. Tento moderný idióm sa v poslednej dobe často používa, ale žiadne reálne mačiatka o život neprichádzajú. Faktom však ostáva, že nás niekedy neuvážené rozhodnutia alebo rozhodnutia ovplyvnené kognitívnymi odchýlkami, môžu dostať do problémov, ktoré nás môžu stáť nielen kopu peňazí, ale aj život. A nielen ten mačací.

Kognitívne odchýlky

Kognitívne odchýlky (anglicky – „cognitive biases“) sú opakované systematické chyby, ktoré pôsobia na náš úsudok a rozhodovanie. Inak povedané – môžu spôsobiť, že za istých okolností zle vyhodnotíme situáciu a urobíme chybné rozhodnutie. Tento fenomén sa týka  nielen jednotlivcov, ale aj skupín, a dokonca aj niektorých zvierat. S termínom „cognitive biases“, teda kognitívnych odchýlok, prišli prvýkrát psychológovia Amos Tversky a Daniel Kahneman (1974). Ich objavy v oblasti ľudského rozhodovania boli také významné, že Daniel Kahneman za ne získal Nobelovu cenu za ekonómiu v roku 2002.

Kognitívne odchýlky môžu mať rôzne podoby a môžu sa viazať na rôzne procesy, ako napríklad pamäť, vnímanie naše psychické a fyzické rozpoloženie (Arnott, 2002; Croskerry, 2014). Taktiež sa predpokladá, že kognitívne odchýlky sú výsledkom takzvaného myšlienkového Systému 1, ktorý by mal byť rýchly, intuitívny, podvedomý a energeticky nenáročný (Kahneman, 2012; Stanovich a West, 2000). Výskum však ukázal, že aj pomalší, analytickejší a energeticky náročnejší myšlienkový Systém 2 z nás môže urobiť obeť kognitívnych odchýlok (Arkes, 1991). V skratke, či už spravíme nejaké rozhodnutie rýchlo, alebo ho dôkladne zvážime, neznamená to, že sme nepodľahli niektorej z kognitívnych odchýlok. Wikipédia disponuje zoznamom viac než 160 kognitívnych odchýlok. My sme sa v našom výskume zamerali len na tri – atribučný omyl, sklon k seba-potvrdzovaniu a omyl utopených nákladov.

Atribučného omylu sa dopúšťame vtedy, ak nadhodnocujeme dispozičné alebo situačné faktory nejakej udalosti. Dispozičné faktory sa týkajú osobnosti človeka a situačné faktory sa viažu k danej situácií. Pre lepšie pochopenie si načrtnime situáciu, v ktorej nás niekto bez ospravedlnenia predbehne v obchode. Ak nadhodnotíme dispozičné faktory, tak sa zameriame iba na charakter človeka, mnohí z nás si pomyslia: „Aký drzý človek!“ Tí, ktorí nadhodnocujú situačné faktory sa upriamujú na okolnosti situácie a povedia si niečo v zmysle: „Asi sa niekam veľmi ponáhľa.“ Keď si vysvetľujeme niečie správanie, tak v objektívnom prípade, by sme mali myslieť na to, že dispozičné a situačné faktory idú často ruka v ruke, a preto by sme sa mali snažiť o vyvážené hodnotenie vzniknutej situácie. Podľa niektorých štúdií však ľudia majú tendenciu menovať viac dispozičných faktorov než situačných, ale táto tendencia závisí od viacerých faktorov, ako napríklad kultúra (Heider, 1958; Mason and Morris, 2010).

Sklon k seba-potvrdzovaniu je tendencia vyhľadávať, prijímať, interpretovať, ale aj pamätať si také informácie, ktoré súhlasia s naším názorom a odmietať alebo ignorovať tie, ktoré s naším názorom nesúhlasia. Takéto chovanie spôsobuje nadmernú sebadôveru v naše názory. Dokonca aj fakty, ktoré sú proti našim presvedčeniam, nás v týchto presvedčeniach dokážu ešte viac utvrdiť (Nickerson, 1998). Z tohto dôvodu by sme sa mali snažiť uvažovať aj o takých informáciách, ktoré nie sú v súlade s našimi názormi a mali by sme objektívne zvážiť ich hodnotu.

Ako tretiu kognitívnu odchýlku sme testovali efekt utopených nákladov, kedy iracionálne investujeme peniaze, čas, city, a iné zdroje do projektov, vzťahov, …, ktorých výsledná hodnota je podstatne nižšia než náklady, ktoré sme do danej činnosti investovali. Dôvod, prečo takémuto správaniu ľudia podliehajú môže byť spojený s ľútosťou alebo aj tzv. eskaláciou angažovanosti. To znamená, že čím viac na nejakom projekte pracujeme, tým viac nám záleží na jeho úspešnom dokončení, nech to stojí, čo to stojí (Staw, 1981).

Keď už máme predstavu o kognitívnych odchýlkach, mohli by sme si položiť otázku, ako sa im vyvarovať. A dá sa to vôbec? Vo vedeckej praxi sú rôzne viac alebo menej úspešné stratégie na redukciu kognitívnych odchýlok. Metóda, ktorú sme použili v našom výskume sa volá kontrafaktové podnecovanie (counterfactual priming).

Kontrafaktové podnecovanie

Kontrafaktové podnecovanie je metóda, ktorá preukázateľne znížila podliehanie voči niektorým kognitívnym odchýlkam (Kray a Galinsky, 2003; Strachanová, 2017). Je založená na báze mentálnej simulácie, kedy si predstavujeme situácie, ktoré sa už stali a my premýšľame o  alternatívnych koncoch. Inak povedané, pri kontrafaktovom podnecovaní sa snažíme aktivovať energeticky náročnejší a analytickejší Systém 2 s použitím slov: „Keby som len…“. V našom prípade sme použili dva scenáre, v ktorých hlavnú rolu hrali buď samotní účastníci, alebo iná neznáma osoba, v našom prípade „nejaký Tomáš“. Cieľom týchto scenárov bolo naštartovať uvažovanie o možnostiach, ktoré by sa mohli stať, keby nebolo všetko inak. Napríklad mali sme ísť na pohovor, ale ráno nám nezazvonil budík, a tak sme ho zmeškali. Kontrafaktová myšlienka by mohla znieť aj takto: „Keby sme len skontrolovali, či sme si večer nastavili budík, mohli sme pohovor stihnúť.“

Priebeh experimentu a výsledky

Experimentu sa zúčastnilo 276 účastníkov (57% žien; 42% mužov), ktorí boli vo veku od 15 do 66 rokov. Účastníci najskôr riešili úlohu zameranú na na jednu z troch spomínaných kognitívnych odchýlok. V ďalšom kroku účastníci vypĺňali test na aktívne otvorené myslenie, ktoré sa prejavuje najmä tým, že férovo pristupujeme a zvažujeme aj alternatívy a názory, s ktorými sa nestotožňujeme (Svedholm-Häkkinen & Lindeman, 2017). Po vyplnení testu bola u jednej (experimentálnej) skupiny použitá intervencia kontrafaktového podnecovania. Druhá (kontrolná) skupina nebola vystavená tejto intervencii. Na záver účastníci riešili ešte jednu úlohu na takú kognitívnu odchýlku, ktorú predtým neriešili.

Na základe výsledkov môžeme povedať, že účastníci, ktorí prešli podnecovacím scenárom, sa dopúšťali atribučného omylu podstatne menej než tí, ktorí intervenciu neabsolvovali. Navyše sme prišli na to, že intervencia, kde boli v hlavnej úlohe samotní participanti, bola účinnejšia pri redukcii atribučného omylu, než intervencia, kde bol v hlavnej úlohe „neznámy Tomáš“. Druhej kognitívnej odchýlke (sklon k seba-potvrdzovaniu) účastníci nášho výskumu veľmi nepodliehali. To nás na jednej strane teší, ale možné je, že bol problém v type úlohy. Pri poslednej úlohe na efekt utopených nákladov sme pozorovali, že bez ohľadu na to, či účastníci výskumu intervenciu v podobe kontrafaktového podnecovania absolvovali alebo nie, väčšina účastníkov tomuto efektu podľahla. Tento výsledok by opäť mohla vysvetľovať nesprávna formulácia úlohy.

Ďalej sme hodnotili vzťah medzi aktívne otvoreným myslením a účinnosťou intervencie na kognitívne odchýlky. Náš predpoklad bol, že aktívne otvorené myslenie môže meniť účinnosť intervencie. Ten sa nám čiastočne potvrdil, pretože sme pozorovali, že účastníci, ktorí mali väčší sklon k dogmatizmu („strnulé myslenie, lipnutie na nezdôvodnených názoroch“ (slovnik.sk, 2018)), sa viac dopúšťali atribučného omylu a zároveň na nich intervencia pôsobila účinnejšie. Pri rodových rozdieloch sme pozorovali, že ženy majú tendenciu podliehať viac omylu utopených nákladov než muži. Pri sklone k seba-potvrdzovaniu a atribučnom omyle si ženy viedli mierne, ale nevýznamne lepšie.

Záver

Na základe výsledkov môžeme konštatovať, že kontrafaktové podnecovanie môže mať dôležitú úlohu pri redukcii atribučného omylu. Zároveň môžeme povedať, že kontrafaktové podnecovanie zamerané na našu osobu je efektívnejšie pri redukcii atribučného omylu, než podnecovanie zamerané na neznámu osobu („nejaký Tomáš“). A do tretice, kontrafaktové podnecovanie je tým účinnejšie pri atribučnom omyle, čím viac sú účastníci dogmatickí.

Naše zistenia nemajú len teoretický a informatívny charakter. Môžeme ich využiť aj v praxi, v osobnom živote alebo zamestnaní, keď sa budeme rozhodovať a posudzovať rôzne situácie.  A poučenie pre všetkých? Keď na Vás napríklad niekto v budúcnosti bude nepríjemný, neviňme len jeho charakter. Možno si prechádza ťažkým životným obdobím a viac než odsúdenie mu pomôže naše pochopenie a podpora.

Mirka Galasová

Doktorandka na Ústave experimentálnej psychológie CSPV SAV

Referencie

Arkes, H. R. (1991). Costs and benefits of judgement errors: Implications for debiasing. Psychological Bulletin, 110, 486-98.

Arnott, D. (2002). A taxonomy of decision biases (Technical Report. No. 2002/01). Melbourne: Decision Support Systems Laboratory, Monash University. Retrieved from http://dsslab.sims.monash.edu.au/taxonomy.pdf

Croskerry, P. (2014). ED cognition: any decision by anyone at any time. Canadian Journal of Emergency Medicine, 16, 13-19.

Dogmatizmus. (2018). In Slovnik.sk. Retrieved March 8, 2018, from http://slovnik.azet.sk/slovnik-cudzich-slov/ ?q=dogmatizmus

Heider, F. (1958). The psychology of interpersonal relations. New York: John Wiley & Sons.

Kahneman, D. (2012). Thinking, fast and slow. New York: Farrar, Straus, and Giroux.

Kray, L., & Galinsky, A. (2003). The debiasing effect of counterfactual mind-sets: Increasing the search for disconfirmatory information in group decisions. Organizational behavior and human decision processes, 91, 69-81

Mason, M. & Morris, M. (2010). Culture, attribution and automaticity: a social cognitive neuroscience view. Social Cognitive and Affective Neuroscience, 5, 292-306.

Nickerson, R. S. (1998). Confirmation bias: A ubiquitous phenomenon in many guises. Review of General Psychology, 2, 175-220.

Stanovich, K., & West, R. (2000). Individual differences in reasoning: Implications for the rationality debate?. Behavioral And Brain Sciences23, 645-665.

Strachanová, D. (2017). Čo by bolo keby? Redukcia kognitívnych odchýlok prostredníctvom kontrafaktov [What would be if? The debiasing effect of counterfactuals]. (Master Thesis). FSEV, Univerzita Komenského: Bratislava.

Staw, B. (1981). The escalation of commitment to a course of action. Academy of Management Review, 6, pp. 577-587.

Svedholm-Häkkinen, A., & Lindeman, M. (2017). Actively open-minded thinking: development of a shortened scale and disentangling attitudes towards knowledge and people. Thinking & Reasoning, 24, pp. 21-40.

Tversky, A. & Kahneman, D. (1974). Judgment under uncertainty: heuristics and biases. Science185, 1124-1131.

Zdroj ilustračného obrázku a zdroj obrázku k atribučnému omylu.

Teraz najčítanejšie