Denník N

Načo je nám cirkev

Minulý týždeň som neskoro v noci ležala a nemohla zaspať, keď tu som si spomenula, že som si z knižnice doniesla jednu dosť nezáživnú knihu. Siahla som po nej, a naozaj, už po prvom odseku ma začali zmáhať driemoty.

Išlo o esej Keď naivita vyhráva od slovenského teológa a publicistu Miroslava Kocúra, ďalší kalligramácky pohrobok, ktorého sa ujalo vydavateľstvo Absynt. Inkriminovaný odsek som tu chcela odcitovať, ale kedykoľvek ho začnem prepisovať, opäť sa poberám do ríše Morfeovej.

Podľa anotácie vstupuje Kocúr touto esejou do otvoreného dialógu so svojimi čitateľmi. Nemám ten pocit. Väčšinu času som mala problém z toho mora klišé vyloviť, čo si Kocúr vlastne myslí. Dozvieme sa, že nevychodenými cestami sa nechodí ľahko, že na našej duši ostávajú rany a náš komplexný svet nie je čiernobiely, prídu nejaké pády a jazvy a ocitneme sa na križovatke, ktorá sa môže stať krížom, a samozrejme sa tu celý čas hojne šermuje pravdou, ale že by sa z toho dral nejaký názor? Jasne formulovaný komentár ku konkrétnemu problému?

Temná noc sa dostáva aj do života hlbokých duší, píše Kocúr. O tom nepochybujem. Pokúsme sa napriek tomu trochu zorientovať.

Esej je koncipovaná ako „sedem krokov k druhej naivite“, kapitoly sledujú postupne sedem kresťanských rituálov či charakteristických čŕt. Druhou naivitou má pritom autor na mysli možnosť prekonať rozčarovanie a vrátiť sa k tomu, čomu sme verili kedysi; druhá naivita je „oprášená, kedysi detská a naivná viera v dobro, pravdu a lásku a ich víťazstvo nad lžou a nenávisťou“.

Osobne by som radšej neoprašovala, ale zas – pomaly. Možno sa Kocúr predsa len snažil niečo povedať.

Jednoduchý svet

Kocúrovo mentálne nastavenie je prevažne – ak nie bezvýhradne – optimistické.

Podľa rôznych štatistík vo chvíli, keď píšem tieto riadky, žije mimo územia Slovenska tristotisíc jeho občanov. Sú to mladí, tvoriví a ekonomicky aktívni ľudia.

Len teraz sa objavilo v tlači, ako krajania z Česka a Slovenska zdierajú vo Veľkej Británii svojich blížnych. Moderné otroctvo. Ekonomická aktivita, to hej, a nepochybne tvorivá. Podobné jasavé zovšeobecnenie z ďalších strán:

Spôsob, akým veriaci ľudia pretvárajú svoje okolie, je v tom, že prinášajú do života sveta viac svetla, viac možností vidieť v komplexnosti všetko, čo sa deje. A chápať vlastné poslanie, vlastnú úlohu a vlastnú budúcnosť.

Dalo by sa asi diskutovať o tom, čo rozumieme pod „veriacimi ľuďmi“, ale aj keby sme relativizovali, kam až sa dá, také vyhlásenie predsa nemá zmysel. Medzi vierou a spomenutými vlastnosťami neexistuje nijaká priama spojitosť. Koľko veriacich v dobrej viere volí krajnú pravicu? Kde máš to svetlo? Kde to berieš?

Ako sa môžeš zmysluplne vyjadriť k možnosti nejakej „individuálnej i spoločenskej obnovy“, ak ani len nie si schopný či ochotný vnímať realitu komplexne, jej menej lichotivé stránky nevynímajúc?

Kocúr si ladne vykračuje po povrchu; ponoru sa bojí, veď tým by sa to možno príliš skomplikovalo. Možno pomimo, ale súvisí:

To, že Slovensko ako krajina má v rodnom liste silné kresťanské spoločenstvo, znamená, že táto skúsenosť je z hľadiska postojov k duchovnému obsahu našich životov významná, a preto do značnej miery aj určujúca.

Rodný list sa tu ako rečnícky obrat použije viackrát, neteší ma, neteší. A Helena Tužinská, naša skvelá antropologička, raz v jednom svojom rozhlasovom programe poznamenala niečo v tom zmysle, že neustále sa pri úvahách o ľudstve sústreďovať na posledných dvetisíc rokov je to isté, ako keby sme nejakého človeka posudzovali podľa toho, ako sa správal posledných päť minút. Iste, kresťanská tradícia nás formovala silne, ale „rodný list“ máme asi trochu komplikovanejší.

Niektorým rozhodne stále sadne do ruky lepšie kyjak než ruženec.

Čo ti zostalo

Do hry pri našom konaní vstupuje naša motivácia, keď sa rozhodujeme pre dobré veci, ale so zlou motiváciou a, naopak, niekedy sa môže stať, že sa rozhodneme z ušľachtilých dôvodov pre niečo, čo je úplne zlé, a máme pocit, že dobrý úmysel môže posvätiť nečestné prostriedky, ktoré pre tento svoj účel chceme alebo máme úmysel používať.

Kocúr potrebuje veľmi veľa slov na to, aby nám vlastne dokopy nič nepovedal.

A keď sa tak odráža od kresťanských rituálov a priebežne sa k nim ako k oporným bodom vracia, keď tak neustále chrlí klišé a truizmy, človeku nevdojak napadá, že vystihol stav cirkvi lepšie než jej najbystrejší kritici – hlása tak priamo aj nepriamo návrat k prázdnym formám. Chcel by nám povedať, že cirkev má stále svoj zmysel, a pritom stelesnil jej najväčší problém, jej obsahovú vyprázdnenosť, jej impotenciu.

Pritom ešte občas so zatajeným dychom poznamená, že možno je to, čo hovorí, trochu trúfalé. Trúfalé? Kde žiješ, ak ti toto pripadá ako rebélia?

Vlažný si, vlažný, tvoj Boh ťa vypľuje.

Z literárneho hľadiska

Okrem spomenutých štylistických nedostatkov pozoruje všímavý čitateľ, že od konca druhej tretiny Kocúr postupne upadá aj na úrovni vety:

Je to len kolektívny egoizmus nemajúci schopnosť ani ochotu prekonávania samého seba a otvorenia sŕdc.

Odpustila by som všetko, keby sa v tom dala nájsť zmysluplná výpoveď. Beda, prebeda – nikde nič.

Citlivé záležitosti

V polovici knihy, keď už presýtení tou jalovou omáčkou nič nečakáte, spomenie Kocúr cirkevné škandály. Nadhodí, že sa pri pohľade na dnešný svet ponúkajú rôzne otázky, napríklad ako sa Boh na toto všetko vôbec môže pozerať, nato popri nejakých dostatočne abstraktne zhrnutých neprístojnostiach spomenie „zneužívanie mladistvých“ (asi najodvážnejšie slovné spojenie celej eseje), a po nejakej ďalšej porcii rozvarenej rétoriky zrazu začne hovoriť o pokání.

Lebo pokánie je hlboké a rodí sa v ňom motivácia dať veci do poriadku.

To je celé.

Zneužívanie detí cirkevnými hodnostármi je problém, o ktorom by sa ľudia, ktorí cirkev považujú za reformovateľnú, zrejme mali baviť. Ale pri pohľade na Kocúrovu argumentačnú výhybku človeku nevdojak napadá, že by možno bol urobil lepšie, keby to prešiel mlčaním.

Cirkev je najviditeľnejším znamením duchovného sveta. Je to inštitúcia, ktorú ľudia vnímajú v rôznej rovine, no pre veriaceho človeka je to v najvlastnejšom zmysle slova prameň a garant duchovnej reflexie.

Reflexia? Kde?

O tvojom strachu

Kocúr ma na svoju knihu upozornil sám. Obsah jeho správy si ponechám pre seba, ale jednej indiskrétnosti sa dopustím – poznamenal, že by ho moja odozva potešila, a ideálne najprv neverejná, aj keď recenziu by tiež prežil, ak to nejde inak.

Očividne mu tá druhá naivita lepšie funguje na papieri než v praxi – mohol sa naivne, s dôverou odovzdať do vôle Božej, miesto toho prosí o milosť cudzieho človeka.

Strachom by sa dalo vysvetliť aj to, prečo je kniha taká vágna – autor zostáva neurčitý, aby minimalizoval riziko, že ho za to niekto napadne, že niekto vystúpi s námietkou. Hej, hlavne aby náhodou nevznikol dialóg.

Kocúr sa oháňa pravdou, chrlí prázdne vety, opiera sa pritom o tradície a nejaké zidealizované rodné listy. Pritom mohol pripustiť, že na niektoré otázky nemá odpoveď, mohol priznať svoju neistotu a bol by v konečnom dôsledku ľudskejší a čitateľovi bližší.

A napokon – kniha je viac o cirkvi než o viere. Mohol teda skúsiť (jasnými slovami) povedať, načo nám cirkev vlastne je. Nehovorím to preto, že mám na to odpoveď, alebo že mi to pripadá ako rečnícka otázka; jednoducho mi počas čítania napadlo, že by to bolo namieste.

Svätá trojica

Čítala som z tej kalligramáckej edície tri knihy, Marcelliho, Kováča a Kocúra. Filozof, vedec a teológ – všetci sa vo svojich esejach pokúšajú aspoň čiastočne zachytiť nejaké črty našej súčasnej spoločnosti a zamyslieť sa nad tým, ako jej pomôcť. Filozof ponúka prehľad všeličoho, čo sme skúsili a čo nám nevyšlo, a zakončuje akousi rozpačitou poznámkou o možnostiach team buildingu. Vedec po reflexii súčasného sveta, ktorá v selektívnosti nezaostáva za tou Kocúrovou, vloží svoje nádeje do chémie a navrhuje založiť ústav na výskum šťastia. Čím vlastne prispel teológ, to je mi nejasné, ale okrem iného by sa podľa neho zrejme dal rozoslať nejaký evanjelizačný mass e-mail:

Informačné technológie sa dnes preto majú vložiť do služby tohto posolstva dobrej správy. Nejde nám o upevnenie neohroziteľnosti kresťanstva. Ide o to, aby celý svet počul túto správu, spoznal nový rozmer pravdy a cez vzájomnú solidaritu a v pocite spoluzodpovednosti za slabosť a nespravodlivosť spoluvytváral autentický svet.

Zaklincoval.

Druhy náboženskej skúsenosti

V roku 1902 vyšla pod názvom The Varieties of Religious Experience: A Study in Human Nature zbierka prednášok amerického psychológa Williama Jamesa. Okrem iného tu rozoberá koncept prvého a druhého narodenia – akejsi prvotnej naivnej dôvery voči svetu a druhej, ku ktorej človek dospel po fáze rozčarovania či pochybností.

Kocúr necituje skoro nič, dávno všetko vie, prišiel s druhou naivitou, spokojný sám so sebou vynašiel koleso. Ale keby sme sa na to pozreli abstraktnejšie, je to asi myšlienka stará, prastará – pocit jednoty, potom rozkol a utrpenie v dualite, a napokon opätovné splynutie, či aspoň pokus oň.

Asi tomu nemám ako urobiť reklamu, Kocúrova stostranová riedka žbrnda bude stále atraktívnejšia než päťsto strán psychologicko-filozofických esejí, ale mňa to kedysi uchvátilo nesmierne a keď som sa teraz k niektorým kapitolám vrátila, cítim k Jamesovi nemenší obdiv. Čas tomu neublížil – to, čo James píše o viere a vede, hraniciach racionálneho poznania a relevancii osobného prežívania, je stále platné.

V češtine tie prednášky vyšli v skrátenej podobe pod názvom Druhy náboženské zkušenosti, neviem, čo všetko sa im tam vošlo, ale určite vypadla najmenej polovica. Anglická verzia sa dá nájsť na internete.

Úplne vidím, ako to muselo znieť atraktívne, ale neeeemôžem stále robiť kolotoče.

Život v pravde

Operujem v tomto článku s Bohom – rozoberala som Kocúra, používam teda jeho slovník. Používam kopu ďalších slov, ktoré možno rôzni ľudia chápu ináč; na takejto malej ploche asi nemám na výber.

Zase kolabujem z čierneho čaju a zase som na štvrtej strane, skúsim to ešte pred smrťou doklepať.

Kresťanstvo sa dostáva do sveta ako jedna z mnohých ponúk, a keďže je už len jednou z možností, zdá sa, že hodnotovému pohľadu na život došiel dych.

Tento vývod nemá žiadnu vnútornú logiku a pripadá mi tak akosi latentne arogantný – ako keby hodnotový pohľad na život nebol možný inde než v kresťanskom náboženskom rámci.

Hovorím si – toto bude výstrel bez rozmyslu – že každé náboženstvo je vlastne svojím spôsobom „teória všetkého“ (aj keď samozrejme samo seba ako teóriu nevníma). Potom by ale mohlo vedome smerovať k nejakej univerzálnosti, malo by integrovať, nie?

Pluralitou a integrovaním Kocúr tiež niekde zašermoval, ale zostalo to vo veľmi teoretickej rovine. Spomína nejaký koncil, po ktorom sa otvorili nové perspektívy pre radových členov cirkvi, laikov a „zvlášť ženy“ (tlieskame…), keď však príde reč na kňazstvo, na toto „vznešené poslanie“, zrazu sa tu objaví nejaké „evolučné rozlišovanie“, šamani a obchodníci s mágiou, a naproti tomu kňazská intelektuálna a kultúrna vyspelosť.

Všetci sme si rovní, iba niektorí sú zaostalí. Nežijú v pravde, nedošiel im mass e-mail.

Náhodou som minulý týždeň stretla šamanku, predstaviteľku spomínanej nižšej vývojovej vetvy, a okrem toho už nejaký čas sledujem veštecký kanál TV8, a napokon, asi pred dvoma rokmi som nejaký čas bývala v jednej africkej dedine, šla som sa pozrieť aj na bohoslužbu, kopa tanca a spevu a na záver exorcizmus, celé super, chcela by som o tom všetkom napísať článok – o tých podobách náboženskej skúsenosti, ako to nazval James.

Poludňajšia prestávka

Po tom predchádzajúcom odseku som odišla na pivo. Tam som sa dozvedela, že Miroslav Kocúr na svojom blogu vystupuje proti cirkvi, respektíve otvorene upozorňuje na jej prešľapy. Prečo je potom kniha taká prikrčená, taká opatrná, bezpečne hmlistá?

(Taká priposratá, ty kokos, prepáčte, ale muselo to von.)

Človeku sa tisne na myseľ, čo povedal Michelangelov životopisec o majstrovom vzťahu k pápežovi a ďalším klientom z cirkevných radov: „Mnoho lidí líbá ruku, jež by raději viděli useknutou, mnoho lidí líže zadek, jenž by raději viděli za mřížemi.“

Kniha má 105 strán; osobný rozmer viery, ktorý nemusí konformne zapadať do tej oficiálnej, sa prvýkrát nahlas spomenie na strane 99, na začiatku poslednej kapitoly. A tá jediná je relatívne zreteľne formulovaná. To je málo.

Možno je to strach, ktorý cirkev vedome či nevedome zasievala do ľudí celé stáročia. Kocúr vystúpil z cirkvi, tj. odsťahoval sa od rodičov, aj sa voči nim na nejakej úrovni vymedzil, ale poslušnosť má v krvi, už nikdy nič neurobí bez toho, aby sa rýchlo obzeral, čo na to povie veľký tatko.

Som niekde za čiarou? Neviem, čo Kocúr, ale prinajmenšom Boh mi určite odpustí.

Obedovala som dve pivá. To nie je ospravedlnenie, iba vysvetlenie.

Zdá sa, že žijem na tekutej strave.

Možno len Kocúr nadobudol dojem, že musí byť teraz veľmi hlboký, keď to predsa ide do knižky, a preto z toho vzišla taká slávnostná kytica prázdnych fráz.

Vyhodila som odtiaľto jednu stranu o Aľoškovi Karamazovovi, aby mal článok znesiteľnejší rozsah. Ale hanbila som sa za taký krok, v podstate marketingový, ústretový lenivému čitateľovi, viac než za čokoľvek v celom článku. Preto ju sem teraz prilepím naspäť.

Krátka návšteva u Karamazovovcov

„Máš rád deti, Aľoša? Viem, že ich máš rád a pochopíš, prečo chcem teraz hovoriť iba o nich,“ začína Ivan Karamazov svoje rozprávanie. Chcel by svojho brata presvedčiť, nech sa na Boha vykašle, a zakladá svoju argumentáciu práve na tejto výčitke – čo je to za Boha, ak dopustí utrpenie detí?

Ide o kapitolu Vzbura a Ivan ju skoro celú prekecá sám. V jednej chvíli „pokračuje, akoby vôbec nepočul, čo hovorí brat“. Valí si svoje, vyberie si tie najotrasnejšie príklady a vykreslí ich veľmi farbisto, dáva si záležať. Aľoša sa vnútri musí zmietať, ale zväčša zostáva ticho. Kapitola sa voľne preleje do ďalšej, do toho dobre známeho Veľkého inkvizítora, ktorý sa končí bozkom.

Je ten bozk jediná Aľoškova odpoveď?

Ivan, stelesnenie západnej racionality, tára takmer nepretržite, stále niečo vykrikuje o Bohu, o svete, krivdách a bolesti. Tichý, pokojný Aľoška ako duchovný princíp chodí od človeka k človeku a snaží sa tú bolesť mierniť, krivdu napravovať. Ivan teoretizuje, Aľoša koná. A je to on, kto napokon dostáva priestor v úplne poslednej kapitole, keď po pohrebe Iľušku zhromaždí okolo seba svojich dvanástich malých kamarátov pri kameni a spontánne sa rozhodne čosi im povedať, ozmyselniť Iľuškovu smrť, obrátiť hrôzu na nádej.

Mám k tomu poznámku.

Patočka sa v jednej svojej eseji zamýšľa nad tým, prečo Ivan argumentuje práve utrpením detí. Kritika to obvykle chápala ako „sentimentálny rétorický manéver“ a tak si to asi vysvetlí každý – Ivan sa proste snaží zapôsobiť, hľadá dramatický efekt, tne do živého. Patočka si to zrejme nemyslel.

To, čo Ivan hovorí, má svoju váhu, ale o to teraz nejde. Ivan sa nepozná; našiel si zástupný problém a ten potom vehementne rieši. Čo ho naozaj trápi?

Keby sme odkryli Ivanovu skutočnú motiváciu, možno by sme prišli na to, že príčiny úpadku náboženského cítenia, ktoré sme identifikovali kdesi v predminulom storočí a dnes už nad nimi nepremýšľame, v skutočnosti ležia úplne inde.

Záleží na tom? Neviem.

Ale stále predsa ide o to, čo dáva nášmu životu zmysel.

A druhá vec – niektorí už v sebe spochybňujú Ivanov hlas, a to je dobre, ale Aľošu treba spochybniť tiež.

 

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/