Denník N

Peter Liška: Dobrý dizajn je ten, ktorý nemusíš urobiť

Práca dizajnéra – architekta výstavy je sprostredkovať divákom umelecké diela čo najzaujímavejšou formou. Pýtame sa dizajnéra Petra Lišku, či sú súčasné umelecké výstavy ekologické a ako ich robiť citlivo pre planétu.

Ako sa dnes robí dizajn?

Mňa zaujíma dizajn, ktorý sa snaží reagovať na meniace sa podmienky, alebo nové podmienky priamo vytvára. Kedysi zadanie pre grafického dizajnéra, napríklad na vizuál k divadelnej hre, vyzeralo tak, že to bol plagát a pri ňom to aj skončilo. Dnes rovnaké zadanie obsahuje širokú paletu rôznych výstupov – web bannerov, profiloviek na facebook, instagramových postov, bilboardov, rollupov a banerov na budovách… Môžeš tomu vzdorovať s presvedčením, že plagát je svätý grál dizajnu a potom prežívať frustráciu pri jeho mutáciách, alebo sa tomu podriadiš a máš šancu na konzistentnejší výkon. Môžeš však aj začať uvažovať nad rámec týchto mantinelov, vtedy môže byť dobrý dizajn aj to, že niečo neurobíš.

A v čom spočíva udržateľnosť a ekológia v dizajne?

Som presvedčený že udržateľnosť spočíva práve v schopnosti hľadať nové formy a nástroje. Dizajn, ktorý nereflektuje zmeny, nereaguje na nové podmienky novými formami a nástrojmi sa stáva folklórom. Toto je výzva, ktorú dizajnu nekladie len ekológia. Globalizácia, urbanizácia, nástup internetu a sociálnych sietí, génové inžinierstvo, umelá inteligencia… To všetko sú fenomény ktoré majú potenciál, alebo ho už aj naplnili, zapríčiniť paradigmatické zmeny. Teda v skutočnosti je to tak, že frekvencia týchto zmien neustále narastá. Nemám to z vlastnej hlavy, prišiel s tým futurológ Ray Kurzweil a volá sa to Zákon akcelerujúcich sa zmien a predpovedá, že súčasné generácie zažijú niekoľko takých zmien, ktoré by v dejinách znamenali novú epochu.

Toto samo osebe prináša neistotu, fixovať sa ale na negatívne fakty nie je príliš produktívne, čo môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti. Pretože ak máme ambíciu riešiť problémy, mali by sme sa udržať pri zmysloch.

Ekológovia hlásajú redukciu odpadu, redukciu spotreby. Nedostaneme sa tak v dizajne k zjednodušovaniu všetkého, diktátu minimalizmu ako jediného krásneho (eko?) riešenia, nehrozí rezignácia na akýkoľvek autorský prístup?

Dlho mi práve tento moment rezignácie ležal v hlave. V uvažovaní o tom som skončil s pochmúrnejšími predstavami, ako diktát minimalizmu. Napríkad, v jazyku máme úslovie – zanechať stopu – nesie to konotácie na nejakú pozitívnu kvalitu, ktorú po sebe zanechávaš a prirodzene to platí aj o predstave autorstva. Zrazu však všade počuješ niečo o uhlíkovej stope a keď to uvažovanie dostaneš do dôsledkov, môžeš spochybniť akúkoľvek aktivitu.

Ak má však spoločnosť prechádzať nejakou transformáciou, rezignácia nie je efetívna stratégia na jej riadenie. Želaný efekt byť mal byť naopak práve aktivita. Teda to vnímam ako výzvu na nové formy, na pestovanie novej citlivosti. V tom by sa mal dizajnér cítiť ako doma. Verím, že ľudstvo sa nakoniec napriek, a aj vďaka týmto problémom, dostane na vyššiu civilizačnú úroveň. Že si nebudeme musieť podobne ako človek, ktorý má problémy s nadváhou a nechce zmeniť životný štýl, merať neustále množstvo kalórií. Teda v tomto prípade uhlíkovú stopu.

Fórum dizajnu, Agrokomplex Nitra 2019, maximálne využitie už existujúceho materiálu – sokle a fragmenty stoličiek z odpadu, Foto Adam Šakový, objednávateľ Slovenské centrum dizajnu

Ktoré výstavy, čo si v poslednej dobe videl by si pomenoval ako ekologické?

Pokiaľ sa bavíme čisto o dizajne výstav, môže to byť problematické. Pri výstavách a hlavne pri výstavách umenia musí dizajn veľmi citlivo narábať s obsahmi, ktoré do toho vnesie. Umenie je citlivé na interpretácie a kontexty a jazyk, ktorým zvykneme o ekológii hovoriť, je všeličím zaťažený a často prepadáva do klišé ako trashová estetika či logo so zeleným lístkom. Myslím si, že grafický dizajn by mal mať ambíciu hľadať nový jazyk ktorý bude univerzálnejší. Túto zmenu asi neprinesie jedna výstava. Dizajn by mal mať ambíciu formovať predstavy a jazyk aby sme o niečom nemuseli hovoriť spôsobom, že vyzerá to tak a tak, pretože je to ekologické. Teda ideálne by to mala byť automatická kvalita, tak ako sa od dizajnu sa očakáva, že bude napĺňať estetické kritériá. Uvažovažovanie o nej by malo byť samozrejmou súčasťou navrhovania, tak ako je pri knihe prirodzené uvažovať o sadzbe či pri stoličke o ergonómii, na ktoré tiež nepotrebuješ upozorňovať.

Toto pre mňa do veľkej miery splnila napríklad inštalácia výstavy na Bratislava Design Week, ktorú robila Andrea Ďurianová. Množstvom rastlín v črepníkoch obsadila priestor výstavy, výsledok bol pôsobivý vizuálny vnem, ktorý sa s vystavovanými predmetmi perfektne znášal a to celé prakticky bez odpadu. Kvety si totiž iba požičala z kvetinárstva. Zaujímavým autorom je tiež Olafur Eliasson ktorý mal tieto témy vo svojej tvorbe aj dávnejšie, ale v súčasnosti ich už tlačí úplne explicitne. Navyše nezostáva len pri vysokom umení. Spoločne s inžinierom Frederikom Ottesenom rozbehli globálny projek littlesunJe to vlastne malé svetlo so solárnym článkom a batériou ktoré distribuujú do rozvojových krajín k ľuďom bez prístupu k elektrine. Cielia to najmä na deti, ktoré cez deň musia pracovať a keď by sa aj chceli večer učiť, je tam jednoducho tma. Pre nás už dosť tažko predstaviteľný problém, ktorého riešenie môže zmeniť život nielen jednotlivcom, ale v konečnom dôsledku celým spoločnostiam, keďže budú mať lepšiu šancu získať vzdelanie.

Vieš vymenovať niekoľko konkrétnych postupov, ako ty navrhuješ výstavy?

Nemám plán podľa, či progam, ktorým by som si dopredu definoval, ako budem postupovať. Snažím sa reagovať na aktuálne podmienky a obsah na základe všeobecných špecifikácií želaných vlastností, o ktorých som presvedčný, že by mal dizajn obsahovať. Napríklad na výstave Užitočná fotografia v SNG pod kurátorským vedením Filipa Vanča a Aurela Hrabušického sme pri riešení bežných, alebo presnejšie zažitých problémov so zásuvkami v stenách, detektoroch pohybu, dymu a podobne zistili, že sa s nimi nevieme uspokojivo vizuálne vysporiadať. Rozhodli sme sa s tým teda pri dizajne výstavy vedome pracovať. Rozdelili sme ich do troch kategórí – na tie ktorých sme sa vedeli zbaviť, tie ktoré sme urobili úplne “normálne” a tie ktorým sme funkciu vizuálne preexponovali a doplnili to výstavnými prvkami, ktoré preberali estetiku tejto povinnej výbavy. Požiarny dozor bol z tej situácie trochu vyvedený z miery (smiech), hlavne to ale dobre zapadlo do koncepcie výstavy, nielen cez “užitočnosť” ale aj cez zvýrazňovanie objektívnej reality, či nájdených skutočností s ktorými fotografia narába.

Pohľad do výstavy Užitočná fotografia, SNG 2018, Foto Peter Liška

Oceňujem na dizajne, keď dokáže splniť úlohu pri použitím minimálnych prostriedkov. Upozorňujem však, že toto sa nevyhnutne nemusí kryť s minimalistickým dizajnom. A nakoniec, až nedávno mi došlo, že tieto princípy sa celkom dobre zhodujú s eniviromentálnymi kritériami a snažím sa s tým v tomto smere narábať cieľavedomejšie.

Výstavný systém pri projekte Dialógy mi príde vyslovene ekologický.

Áno, ale túto kvalitu sme tam tiež našli až v procese navrhovania, nebola to naša vstupná podmienka, na ktorú by sme dávali dôraz od začiatku. Zadanie nás okrem rozpočtu najviac obmedzovalo požiadavkou na transport, keďže išlo o putovnú výstavu. Nakoniec má však projekt určite viac rovín ekológie, s ktorými sme neskôr už zámerne narábali. Napríklad tým, že pri meniacom sa obsahu dizajnu v podstate nebolo treba nič vyhadzovať, všetko sa dalo opäť použiť. Nakoniec, tento výstavný systém aj bol vo svojej vizualite veľmi nenáročný a ak by to fyzika umožnovala, mohol by aj neexistovať. Celá výstava v podstate stála na svetelnej zmene ktorá vyčlenila artefakt pred návštevníkom. Pre každý jeden predmet je určený samostatný stôl so senzorom, ktorý pri priblížení spustí podsvietenie. Ich dizajn bol zámerne nenápadný. Je to až primitívne, ale efektné a ľudí to bavilo, zároveň to vizuálne vôbec nekonkuruje vystavovaným veciam.

Výstava Dialógy, Londýn 2016, spoluautor Matúš Lelovský

Ako je to s finančnou stránkou výstavných projektov?

V jednoduchej logike by ekologické riešenia by mali byť aj lacnejšie, keďže narábaš s materiálom uvedomelejšie. Avšak, nie je to tak vždy, napríklad ako náhrada skla, ktoré je drahé, sa používajú lacnejšie plasty. Ale dôležitá otázka tu stojí trochu inde, vždy budú projekty, ktoré sú lepšie dotované a tie kde treba byť naozaj efektívny. Moja skúsenosť je taká, že paradoxne, pri najlacnejších projektoch je lepší pomer v prospech prostriedkov na dizajn voči prostriedkom na materiál. Pri väčších projektoch je často, nielen kvôli objektívnym požiadavkam, nepomerne viac peňazí naliatych do lepších – rozumej drahších – materiálov a techniky. Teda, chápem to tak, že sa neočakáva lepší, inovatívnejší dizajn, nová kvalitatívna úroveň. Len je na konci viac hmoty a je žiarivejšia. Je to nastavenie v ktorom uvažujú tak dizajnéri ako aj inštitúcie a nevyhol som sa tomu ani ja. Táto fixácia na hmotu je však dosť primitívna a nakoniec asi aj súčasťou našich problémov so životným prostredím.

Dalo by sa napísať niečo efektné a platné, nejakých 5 princípov zaručene ekologickej umeleckej výstavy?

Zodpovedne neviem povedať nič nové ako mnohé, všeobecne platné pricípy. Nemám kvantifikované žiadne dáta a urobený výskum, ktorý sa týka produkcie výstav. Teda žiadne odporúčania, a už vobec nie zaručené, neviem dať. Avšak pri navrhovaní výstav, nielen z pohľadu dizajnu ako výtvarnej disciplíny, je zaujímavé to, že veľmi často ide o unikátne zadanie. Každá výstava je v podstate prototyp a teda keď už máš možnosť robiť prototyp, je škoda ak je to tá istá vec len inak vyzerá. Jednoducho je to dobrá platforma na testovanie prístupov, čo môže byť v optike hľadania nového, ekologickejšieho nastavenia systému rovnako dôležité. Navyše, pre dizajnéra je tu dôležitý moment, kedy dielu prepožičiava autoritu galéria/múzeum, ako inštitúcia ktorá má ambíciu definovať vkus. Zúžiť všetko na trendové riešenia, riešiace len vnútorné problémy dizajnu je škoda.

Dizajn umeleckých výstav je tiež umením. Nie je to mechanická robota “navešať obrázky”. Predpokladám, že to funguje ako každé remeslo, rokmi si nazbieraš skúsenosti, učíš sa na chybách a podobne.

Áno, vybuduješ si isté portfólio riešení. Rôzne riešenia robia skúsenosť. Dovolím si tvrdiť, že ako spoločnosť nemáme konkrétnu predstavu o tom, ako sa má náš život zmeniť, aby sme splnili enviromentálne požiadavky. Samozrejme, existujú konkrétne kroky ktoré treba začať robiť, čo to však znamená v dôsledkoch je náročné si predstaviť. Prototypmi výstav testujem rôzne prístupy. Tie, ktoré obstoja môžem zopakovať. Mám ideálnu predstavu, že toto know-how by malo byť nejako univerzálne prenosné.

A nemáš pocit, že robíš stále to isté?

Kopírovanie, citovanie a opakovanie sú predsa normálne umelecké/výtvarné pracovné metódy. Ale myslel som to trochu inak. Od istého času to robím tak, že si rôzne projeky reťazím cez nejaký spoločný problém, ktorý napríklad nemáš šancu vyriešiť pri jednej práci. Niekedy to môže ležať v zásuvke pár rokov, kým to nájde vhodné využitie, stále viac však vidím navrhovanie ako otvorený proces.

Tento spôsob myslenia uľahčujú projekty, ktoré opakujú, napríklad Cena Oskára Čepana, s ktorou som začal minulý rok. Kvôli komplikovaným výstavným priestorom v obchodnom dome Dunaj sme použili výrazné zelené závesy. Časť tohto materiálu sme darovali, ale stále z toho veľký kus zostal u mňa v ateliéri. Chvíľku sme zvažovali možnosti to skúsiť predať, použiť inde, alebo vyhodiť. Nakoniec som sa však rozhodol, že sa to zostane súčasťou vizuálu, aj keď rovnakým spôsobom sa to nebude dať použiť. Teraz mi to skôr komplikuje prácu. Komplikujem si ju tým zámerne, v očakávaní že z toho môžu vyvstať nové formy.

Napríklad, pútač z tejto výstavy poslúžil ako stavebný materiál na obklad okolo nových dverí v bare v Novej Cvernovke. Takto použitý sa pre mňa stal súčasťou nového vizuálu.

Performance Mira Gáberová, Cena Oskára Čepana 2018
Cena Oskára Čepana 2018, Foto Ján Skaličan
Foto Leontína Berková

Áno, pre takýto postup by som tiež použila pojem Planet Placement – podvedomé umiestňovanie zelených značiek do zorného poľa konzumentov. Baví ma ten príbeh. Vidím v tom akési “sekundárne” promo. Čepan je eko, lebo jeho materiál ešte slúži pri rekonštrukcii kultúrneho centra. Aj keď škoda, že ho napokon zakryli čiernou textíliou.

To použitie sadrokartónu nebolo plánované, ale perfektne sedí do konceptu. Mám takú skúsenosť, že ak máš nápad dobre premyslený, konzistentný, ide to už samo. Teda dúfam, že je to aj tento prípad :).

Čiže vieme urobiť ten zoznam “piatich zaručených eko-odporúčaní” alebo nevieme?

Na to sú určite kompetentnejší ako ja. A nemyslím si, že v tomto je výstavný dizajn v niečom osobitne špecifický, môžeš si tieto pravidlá derivovať zo všeobecných. Dizajn disponuje specifickými nástrojmi, z ktorých vyplývajú špecifické možnosti. Navyše som presvedčený, že alarmizmus ktorý do veľkej miery formuje environmentálne debaty, má svoje limity. Ako je inak možné, že toľko ľudí je stále ľahostajných. Aby sme si rozumeli – v žiadnom prípade nechcem klimatickú krízu podceňovať, práve naopak, ale verím, že sú aj iné nástoje ktoré by nemali zostať nepovšimnuté.

Čítal som niekde, že je to podobné ako mentálne stavy, ktorými prechádza ťažko chorý človek. Proces má rôzne štádiá od odmietnutia, hnev, až po zmierenie a teda moment, kedy je človek reálne pripravený zmeniť svoj život a začať s chorobou bojovať. Teda dúfam, že toto mám za sebou a môžem začať. Samozrejme, že nepreceňujem význam dizajnu a už vôbec nie výstavného v možnosti vyriešiť globálny problém, rozhodne si však nemyslím, že by mal stáť mimo očakávaných zmien.

Umenie by malo človeka povznášať a čo už môže byť povznášajúcejšie ako pocit, že zachraňuješ planétu?

Presne. Moment vystrašenia by mal byť len iniciáciou, mal by nás nakopnúť, nie je zdravé v ňom ostať žiť.

Peter Liška                           

V roku 2006 skončil s cenou rektora VŠVU grafický dizajn v ateliéri Pavla Chomu. Venuje sa grafickému a výstavnému dizajnu. Realizoval viaceré projekty pre Slovenské národné múzeum – napr. stále expozície Biodiverzita zeme a Biodiverzita Slovenska pre prírodovedné múzeum v Bratislave, či stálu expozíciu Príroda Turca v Múzeu A. Kmeťa v Martine a ďalšie projekty pre Slovenskú národnú galériu, Slovenské centrum dizajnu či Slovenskú národnú knižnicu. Dlhodobo spolupracuje s kultúrnym centrom Stanica Žilina-Záriečie a Nová synagóga Žilina, festivalom Bratislava Design Week či Českým centrom.

Foto Peter Gáll

Pokiaľ vás zaujímajú hlbšie témy udržateľnosti a ekológie v umení, navštívte 21. septembra festival Nasuti v Novej Cvernovke. Prvý festival súčasného umenia s enviromentálnym zameraním spája kreativitu, umenie, dizajn, inovácie a ekologické myslenie. Program tvoria prednášky, diskusie, workshopy a kreatívna produkcia vo forme prezentácií, originálnych performance, objektov, dizajnov a inštalácií. Zámerom festivalu je zvyšovať povedomie o aktuálnych ekologických problémoch a riešeniach.

Viac k téme: rozhovor o ekológii a udržateľnosti vo filme

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Zuzana Duchová

Site specific súčasné umenie, architektúra, dizajn, reprezentácia Slovenska a iné presahy