Dokončujeme domček: finále – ako som schudol 5kg a vybielil účet

Naposledy sme sa s naším budúcim príbytkom ocitli na začiatku novembra s tým, že už sme síce boli skoro hotoví, ale bývať sa tam zďaleka nedalo. A to bol problém, lebo síce sme boli s domom takmer na konci našej cesty, ale zároveň sme mali takmer vyčerpané prostriedky. Len na interiéri nám naskákalo niekoľko tisíc eur navyše. Elektrikár podobne robil aj veci, ktoré síce neboli v cenovej ponuke, ale museli sa urobiť ak mal byť dom funkčný. V kúrení sme pôvodne počítali s tým, že dostaneme niekoľko tisíc eur dotácie na tepelné čerpadlo. Lenže nespĺňali sme podmienku, aby to robila firma, ktorá je na nejakom zozname certifikovaných šikovníkov. A do toho sme ešte pár mesiacov dozadu rátali s tým, že počas materskej si privyrobím v práci. Lenže namiesto toho som sa ešte v lete dozvedel, že pracovné miesto mi rušia lebo nemajú na výplaty. Rozšíriť hypotéku by nebol problém, keby sme to urobili rok dozadu. Lenže teraz sme boli s jedným príjmom a NBS sprísnila požiadavky na poskytovanie hypoték. Ja blbec som ešte úplne na začiatku odmietol plnú ponúkanú výšku hypo čo nám ponúkali a zobral som nižšiu s tým, že veď máme rozpočet, ten sa dodrží a k nemu si prihodíme dáku rezervu. Koľko krát som to už oľutoval. A teraz sme sa mali za pár týždňov sťahovať, aby sa nám nestalo, že budeme platiť naraz aj hypotéku aj nájom.

Takže úlohy – dokončiť dom a zariadiť ho aspoň základnou výbavou, zohnať peniaze navyše, nájsť si novú robotu a nezblázniť sa. A presťahovať sa. To všetko v priebehu troch – štyroch týždňov.

Čo sa týka domu, museli sme opäť premyslieť, čo treba urobiť najskôr, bez čoho sa nedajú robiť ďalšie etapy. Vonkajšok si už žil svojim životom, na ľudí bolo spoľahnutie. Dom bol zateplený, začala sa robiť fasáda, začínal druhý novembrový týždeň. Dorábalo sa kúrenie, aby už nahrievalo aj úžitkovú vodu a hlavne pomaly temperovalo dom, vonku už bola zima. Vzhľadom na čakacie lehoty na niektorý nábytok sme objednali a zložili zálohu za gauč a posteľ – to by malo stačiť na prespatie. Zároveň  sme už potvrdili a uhradili zálohu za vnútorné zárubne a dvere. Zatiaľ sme stále boli v tom, že majstri na schody sa vrátia tí istí, len stačilo ešte pár dní počkať. Avizovali že nezabudli, len majú toho veľa a sklz. Jasné, to majú všetci. Existoval niekto, kto na stavebnom trhu na jeseň 2018 stíhal a nemal veľa roboty?

Zdalo sa, že všetko je zajednané a malo by sa to stíhať aj do konca novembra, plán B bol že ešte pár dní, maximálne dva týždne ostaneme v byte v Petržalke aj na začiatku Decembra. Dobrá správa striedala potenciálu katastrofu, aby následne zase stav účtu klesal k nule a potom sa zase podarilo vybaviť finančnú injekciu. Potenciálna katastrofa bola, že začalo byť čoraz menej pravdepodobné, že majstri sa vrátia na dokončenie schodov. Už aj predák od interiéru mi hovoril, že je z toho nervózny, pretože im doteraz veril a počíta s nimi aj na ďalšie projekty. Ak by neboli urobené schody a dlažba v chodbe na poschodí, nemôžu sa robiť interiérové dvere – nikde v dome – čo potenciálne znamenalo, že by sme s malým dieťaťom, ktoré práve začalo už tak viac chodiť, mali byť niekde, kde trčia tehly z otvorov na dvere a podlaha spolu s dlažbou v hornej prechodovej miestnosti nie sú zahladené ale prechádzajú do betónového poteru. Lebo samozrejme ani lišty sa nedali dokončiť bez toho aby podlaha bola všade dokončená.

Prvá záchrana prišla od murárov, ktorí sa ponúkli, že ak bude nachystaná dlažba a lepidlo, prídu urobiť čo treba. Schody, dlažbu v hornej prechodovej chodbe a aj zvyšný obklad v kuchyni. Super bolo to, že som ich poznal a že to boli schopní urobiť okamžite. Tým myslím od piatku poobedia, cez víkend, do nedele večera. Vraj tam aj spať budú keď bude treba. Ich šéf murár mi nadiktoval čo mám kúpiť a vďačný som mohol kmitať.

Druhou záchranou bol môj budúci obchodný partner (Ozaj už som spomínal, že popri tomto všetkom sme ešte chystali spustenie vlastného biznisu?), ktorý nás založil a bez ktorého by ani nebolo možné doplatiť dokončenie domu. To bol ďalší človek, ktorého meno by malo byť uvedené na ďakovnej tabuli po kolaudácii domu.

Treťou dobrou správou bolo, že som na veľa pohovorov ani nemusel ísť a hneď prvý skončil ponukou práce. To bola obrovská úľava. Dozvedel som sa to v dome v kuchyni, kde som pracoval s laptopom položeným na krabiciach na dákom výskume pre budúci biznis.

Napriek tomu ešte nebolo vyhrané. Zo slušnosti som si požičal len minimálnu čiastku ktorá nám mala stačiť, čiže s peniazmi to bolo naďalej na tesno. Pripadalo mi to, že keby sme tam mali milión, tak ho aj tak spláchneme za týždeň. Ako sme objednávali záchody, umývadlá, svetlá, detskú postieľku a podobné nevyhnutné záležitosti, peniaze sa rýchlo míňali. A to sme prosím objedávali rozumný stred, žiadne luxusné vychytávky. A len nevyhnutné veci, žiadne čo sa „určite raz zíde“. Na druhej strane boli silné momenty, ako napríklad, keď sme zbadali hotové schody a obklady. Alebo keď dom končene svietil a zároveň sa dokončila maľovka. Vtedy som všetkým písal, nech hádajú čo to je: „Je to zelené a svící to.“

Paradoxne, alebo možno aj logicky – ako sa dokončovalo vnútro, opäť bolo aj parádne zašpinené. Keď majstri od interiéru skončili, všetko sa lesklo. Lenže…rezanie dlaždíc, zvyšný stavebný materiál, materiál pripravený na ďalšiu neviem koľkú etapu dokončovania interiéru (nekonečná sága s dokončovaním obkladačiek a líšt), nahádzaný bordel z dôvodu, že vonku zase bol plný kontajner (a auto určené na odvoz pokazené). So stiahnutým žalúdkom som uvažoval, ako sa ideme doprdele nasťahovať, keď tu je toľko špiny a materiálu ako v stavebninách? Nie všetko sa mohlo hodiť vonku, keď tam mrzlo. Situáciu komplikoval fakt, že majstri v snahe ochrániť podlahy natiahli rôzne plachty a kartóny, aby sa špina nešírila a chránila sa nová podlaha. To bol samozrejme užitočný nápad. Lenže aj keď sme (aspoň zhruba) upratali, tieto plachty a kartóny ostali špinavé (lebo veď skúste povysávať či vytrepať 2m kusy kartónu). Preč ešte nemohli ísť, lebo sme ešte zase čakali majstrov, ktorí budú chodiť po dome a potenciálne roznášať špinu. A vonku na mieste budúcich chodníkov ešte nehrozil ani len štrk, takže keď napršalo, minimálne do chodby sa nanosilo blato.

Tým, že som zastrešoval asi 5 činností naraz, môj deň vyzeral asi tak takto: ráno vstať, žene pomôcť s malou, sadnúť do auta, zobrať laptop na dom (aby som mohol pracovať a robiť veci pre biznis), k tomu tam buď upratovať, alebo prenášať / chystať materiál alebo čakať na majstrov a s nimi rozhodovať ďalšie činnosti. Popri tom telefonické pohovory, prípadne príprava na pohovor. Šprint domov aby som malú aspoň trochu videl a vypočul si od ženy, že celý deň som preč a ona je na všetko sama :) Pri krízových situáciách som raňajky odkladal na obed a zistil som, že niekedy to ani nevadí. Prípadne som nestihol večeru. To až tak nevadilo, lebo som rovno odpadol s malou do postele, aby som ju mohol uspať a dúfal, že nezaspím skôr ako ona. Ak ešte ostala nejaká energia, po tom ako malá zaspala, sme so ženou ešte dolaďovali interiérové vybavenie, čo a kde objednať. Samozrejme nemohlo nasledovať nič iné ako logistické peklo, keď sme každý deň telefonovali s kuriérmi, ktorí buď prišli vtedy keď sme tam zrovna neboli, alebo sme prišli hodinu potom ako tam chceli byť oni, prípadne zrušili plánované doručovanie, lebo nestíhali. Ak to nedoručili, rovno sme mohli volať elektrikárovi, nech ešte nechodí. A keď sme to mali doručené, zase nestíhal on. Aspoň že nám namontoval objímky a žiarovky, takže aj bez svetiel sme mohli svietiť a večer aj niečo vidieť. Z takéhoto veselého režimu vyvstala najlepšia diéta v mojom živote, kedy som pomaly každý druhý týždeň mohol posúvať opasok o jednu dierku.

Ale nebol čas sa tešiť z menšieho brucha. Chýbal niečo cez týždeň do nasťahovania a mali sme nachystaný nábytok – gauč a posteľ. Bolo treba vypratať z budúcej obývačky kopu krabíc a plastov, ktoré tam boli ešte z čias montáže kuchyne a ktoré doteraz nebolo kam dať, lebo veď kontajner nevyniesli. A vonku by to rozfúkalo. Nábytok bol nachystaný v Banskej Bystrici, kde sme vybavili super cenu až na to, že za prepravu pýtali ekvivalent asi 30% celkovej ceny nábytku. Takže sme si to chceli odniesť sami. Do Mazdy niečo také nenaložíte, treba dodávku. Brácho sa odhodlal šoférovať najväčšiu dodávku do 3.5t na trhu – Peugeot Boxer. V požičovni mali aj menšie auto, ale bolo obsadené. Pikantéria – toto bolo práve dovezené od predajcu, voňavé s najazdenými asi 200 km. Takže šup do Kiku, naložiť to a hurá 250km do miesta nášho budúceho bydliska. Táto operácia bola (ako obvykle) už súčasťou väčšej akcie, ktorá spočívala v nasledovnom. Deň predtým nám doviezli drevo na kúrenie a až na mieste zistili, že to nedajú ďalej ako na kraj cesty na začiatku pozemku. Lebo do zeme sa vozík rovno zaryl a chlapi sa len chytali za hlavu a bojovali s tým, aby to dali aspoň na prvý meter pozemku a neostalo to na ceste. Samozrejme o tom, že nech si to zatiaľ berú, kým to nezorganizujeme inak, nechceli ani počuť. Len zobrať prachy a utekať. Iný termín doručenia na zvyšok roka neexistoval, lebo kamión im chodí len asi raz za mesiac. Na parádu. 6 kubíkov dreva a tonu briket zložili tak, že keď sa to spojilo s kontajnerom na kraji pozemku, celý vstup bol zahataný. Takže aby sme sa vôbec dostali s dodávkou na pozemok a nenosili gauč dvaja cez celý pozemok až k domu, museli sme palety rozobrať a postupne ponosiť za dom. Poďakovanie patrí nie len bráchovi, ale aj dvom bratrancom so ženinej strany, ktorí prišli na brigádu. V tomto čase sme už prenášali našu práčku z Petržalky, čím sa oficiálne začalo veľké prenášanie vecí do domu. Pár vriec sa už prenieslo, ale teraz to už naberalo obrátky.

Posledný týždeň pred sťahovaním už musím popísať deň po dni, lebo každý deň sa toho udialo toľko ako inokedy za týždeň a pritom stále nebolo isté, či to všetko klapne. Bola dokončená podlaha a schody, ale už sme vedeli, že zárubne a dvere v čase nasťahovania nebudú, až zhruba týždeň na to. Dom svietil, ale naše svetlá neboli namontované – len žiarovky na kábloch. To by až tak nevadilo, ale nešli ani elektrické zásuvky, lebo ešte nebol dorobený rozvádzač. V dome bolo napriek priebežnému upratovaniu stále dosť špiny, materiálu a neporiadku. Základný nábytok bol zabalený v igelite a neposkladaný. Nemali sme ešte komplet sanitu, lebo niečo im chýbalo. Keďže to nebolo komplet, vodár čakal aby sa montáž robila naraz. Bol problém s kúrením. Udržalo 15 stupňov, ale viac nie. Hrozilo, že tam bude zima. A to by bol prúser. Nevedeli sme čo s tým, kúrenár mal stále nové a nové nápady, museli sme veriť.

Pondelok: Práve obdivujeme dokončené schody, podlahu a obkladačky. Elektrikár prisľúbil, že príde „koncom týždňa“ nahodiť svetlá a zástrčky. Zisťujeme, že kúrenie asi predsa len pôjde, po viacerých pokusoch (možno kartóny na zemi sa správajú ako izolant, možno výpadok prúdu zresetol nastavenie, možno treba ekvitermiku nastaviť na iný algorizmus) sme prišli na to, že polovica nahrievačov vody nebola zapojená. Super, takže to nie je pokazené.

Utorok: Musíme riešiť zatekajúci balkón. Keďže je len zateplený a ešte tam nebola dlažba, ako napršalo tak to vsiakol a začalo kvapkať zodpodu na vchodové dvere. Zháňať plachtu na zakrytie 6m balkónu plus to nejako zaťažiť aby plachty neodfúklo.

Streda: Kuriér doniesol zvyšok sanity, vodár prisľúbil montáž v piatok. Prišli zvyšné závesy. Na večer sa chystáme so ženinym bratrancom vyniesť nábytok (skrinky a posteľ) hore, tam kde majú byť. Mal by sa presunúť stavebný materiál preč z kuchyne a vyriadiť čo sa dá. Materiál už musí byť len na jednom mieste a pokiaľ možno čistý. Kartóny všetky preč, len minimum tam kde bude materiál na kôpke. Čo netreba, treba vyhodiť do kontajnera. Upratali sme, potriedili a povyhadzovali čo nebolo treba, vytrepať posteľ po úzkych točitých schodoch a potom ju zmontovať už bolo na hrane našich možností. Po 22ej sme išli unavení spať. Ale vymerali sme garniže a prvú aj namontovali, dostal som vŕtačku a nabudúce som si trúfal to už robiť sám. Gauč sme nemontovali a nechali zabalený, ešte bolo veľa špiny v obývačke.

Štvrtok: Tento deň sme tuším na dome výnimočne neboli, vybavovali sme veci po internete, platili objednávky a do toho som riešil nástup do zamestnania.

Piatok: Posledný krát spíme v Petržke. Objednali sme veľkú dodávku, do ktorej nahádžeme všetky naše veci a prenesieme ich do domčeku. Mysleli sme, že nebude plná ani z polovice. V skutočnosti sme na konci ledva zatvorili dvere. Ideme na dom, kde práve vodári montujú sanitu. Prídeme na dom, zamknuté, kľúče nikde, chlapík má obsadené. So Sťahovákom sedíme v mraze vonku v dodávke a kúrime si. Ani za 30 min som sa stále nedovolal. Nakoniec to dobre dopadlo, kľúče nechali niekde pod rohožkou a vnútri bolo komplet všetko namontované aj práčka zapojená. Pecka. Poobede nabehla svokra so ženou a tri hodiny to tam pucovali. Keď sme prišli večer s malou pozrieť, prvý krát mi po otvorení dverí neudrel do nosa puch prachu, ale skôr svieža vôňa. Už to začal byť domov a nie stavba.

Sobota ráno: Asi tri krát som autom otočil trasu z domu do Petržalky aby som zobral „už naozaj posledné zvyšné veci“. Poobede, keď sa aj malá slečna posledný krát cez obed vyspala v „prenájme“ sme sa presunuli „domov“ do svojho. Veľmi rýchlo sme zistili, že kopa roboty nás ešte čaká, ale hlavne už nebudeme musieť pendlovať hore dole a všetko spravíme na mieste. Dobrodružstvo ale nekončí, čoskoro zmapujem prvý mesiac bývania, ktoré ešte zahřňalo ďalšiu poslednú etapu dokončovania líšť a vnútorných soklov, bohatý program kutilstva (vŕtanie, skladanie, meranie) ladenie kúrenia či zisťovania, kam vlastne dáme svoje veci.

P.S.: Skolaudované ešte nie je, ale všetko funguje. Je nám tu dobre. Ostávajú drobnosti na dokončenie na ktoré ešte nie sú peniaze, ale veríme že to tento rok aspoň začneme chystať na záverečnú etapu. Chcem poďakovať všetkým čo verili a pomohli: Peťa, Silvia, Maťo, Milena, druhý Maťo, Janko, Roman, Ľubo, Vlado, Stano, Erik, Miro, Peter + syn, druhý Janko, Ivan… snáď som na nikoho nezabudol. Aj sudedia sa správali milo. A pozdravujeme aj Peťa s kumpánmi, ktorí nám to rozostavali a následne predpovedali, že to nikdy nedokážeme dokončiť bez nich. Tento príbeh síce nebol ľahký, ale bol poučný – keď sa chce, tak sa dá. A dobrí ľudia pomôžu. Ešte že sme takých okolo seba mali, nezabudneme im to.