Piesková revolúcia

Pieskovisko je skvelá vec. Možno si na ňom užiť kopec zábavy. V istom zmysle je to zóna voľného pohybu, tvorby nápadov a aktivity, podobne ako Európska únia. Príklad ktorý pochopí aj škôlkár. Tak prečo je dôležité v sobotu 25. mája myslieť aj na budúcnosť, a prečo ísť voliť?

Pieskovisko je spoločný priestor. Detičky sa na ňom hrajú a buď sa dohodnú, že sa budú hrať spolu, alebo si každý bude plniť formičky sám, alebo niekto s niekým, alebo niečo medzi tým. Samozrejme je príma, ak na spoločnom platia základné pravidlá. Nekakáme tam, necikáme, nebijeme iné detičky, nezväzujeme a už vôbec ich nezabíjame. Na tento poriadok dohliadajú mamičky a je dobre že to tak je, aj keď to nám, detičkám, máličko uberá z našej suverenity. Všetko ostatné je ale v našej réžii :) Sloboda a zábava spočíva v tom, že v rámci tohto priestoru sa fantázii medze nekladú. Ak máte čaro osobnosti a zaujmete, k tomu príma nápad a dokážete presvedčiť detičky okolo, že ste kúúl, môžete sa hrať aj všetci spolu. Pecka!

Povedzme, že dostanem nápad, že chcem byť šéfom. Lenže pieskovisko je len jedno a je taak veľké a detičiek taak veľa. Sám to nedám. Ferko mi je nesympatický, ale aj on by chcel byť vo svojom rožku riaditeľom. Vidím to na jeho zamračenej tváričke. Ako na to? Dohodneme sa a rozdelíme si pieskovisko. Každý si určí svoje pravidlá. Ak sa podarí, prebijem potom aj Ferka a jeho kamošov a získam ku svojmu kúsku ešte aj nejaký navyše. Jediná vec na ktorej sa my, pieskoví revolucionári, zhodneme je to, že každý chceme svoje vlastné pieskovisko, kde budeme absolútnym vládcom. No a čo. Ferko si bude myslieť, že uprace detičky okolo, ale ja už teraz viem, že sa čoskoro sklbčíme až bude perie lietať.

Nadšené detičky, nasledujúc svojich malých zvodcov, demokraticky, prerozdelia veľké pieskovisko na menšie, suverénne a akože neutrálne pieskoviská. Celkom postačí ak sa nebudú zaujímať o to čo sa deje okolo a keď bude po, ocitnú sa tam kde sa ocitnú. Lenže, hľa toto je jednosmerka a vrátiť sa to nedá. Rozsah ich pohybu a aktivít je razom tvrdo obmedzený na to čo dovolí či nedovolí vodca. Už si nemôžu ísť kam chcú a už vôbec nie hovoriť a robiť čo sa im zachce. Ak sú príliš proti, umlčia ich, zavrú a možno aj zabijú a nikto zvonka sa už do toho nezamontuje.  Ak budú chcieť lopatku z druhej strany pieskoviska, musí to schváliť vodca a iné pieskoviská dodávku  spomalia, zdania a pekne krásne preclia. Ujsť zo svojho pieskoviska bude problém, lebo vodca nepustí. Veď kto mu bude plniť formičky na jeho prezidentský pieskový palác? Do iných pieskovísk nemáme víza a mamičky sú preč. Neexistuje už žiadna inštancia, ktorá by všetko ukočírovala tak aby dobre bolo. Prú… no slovom priekak.

Ak sa nestaráme o to čo máme, tak sa niekto iný postará o to aby to bolo inak.

Jediné čo môžem natvrdo prehlásiť za objektívny fakt je kauzalita. Príčina a následok. Z nej vyplýva pominuteľnosť všetkého čo je zložené z podmienok. T-Rex si vo svojej dobe možno myslel že je king, ale plastové sáčky na odpad sú proti, a ani to ešte nie je koniec. Slovom, ak sa o to čo máme nestaráme, tak sa niekto iný postará o to aby sa to zmenilo, a výsledok sa nám vôbec nemusí páčiť.

Rozdeľovaním sa všetko len začína.

Už sa to stalo a ak do zachovania a vylepšenia toho čo tu máme pridáme svoju trošku pasivity, tak sa to stane zas. Je to len otázka času. Naša doba nie je koncom dejín. Nazrime do dejepisu koľkí si to mysleli pred nami, na pamätníky zavraždených a padlých, na vojenské cintoríny. Rozdeľovaním sa všetko len začína. Nemecko a Sovietsky zväz sa dohodli, že upracú krajiny okolo. Poľsko roztrhali na kusy a premenili ho na krvavé územie. Stalin bol spokojný a Hitler už vtedy vedel, že časom zaútočí aj na svojho zmluvného spojenca. Nasledoval najkrvavejší konflikt aký kedy Svet videl. Stalo sa to preto, lebo tí čo mohli nerobili NIČ. Mali by sme na to možno myslieť, kým pôjdeme v sobotu na záhradku okopávať hriadku a skultúrňovať kúsok svojej zeme. Aby sme jedného dňa nemuseli do tej istej zeme pochovávať naše deti a vnúčence, ktoré budú zvážať z bojísk odtiaľ, kam sme my chodili slobodne, s úsmevom, bez pasov a bez kalkulačky na dovolenky.

Ľudová pieseň Slovenské mamičky je krásna a odráža realitu doby v ktorej vznikla. Som rád že dnes je to už minulosť a mamičky dnes posielajú svoje deti do zahraničia do škôl a na výlety. Istý múdry chlap raz povedal: Myslím, teda som. Dovolím si dodať: Myslím, teda volím.