Denník N

Zelenáč

Je pri mne, viem to veľmi dobre…

Okno dokorán, dostať do miestnosti čerstvý vzduch sa javí ako nutnosť. Len čo vojdem, ovalí ma nepríjemný puch. Pofukuje, nemalo by to dlho trvať, hľadím smerom von. Kikirikí, ozve sa kdesi v diaľke. Dedina so všetkým, čo k tomu patrí.

Zvláštny pocit, moje korene siahajú do mesta. Príležitosť, asi takto by som to pomenoval. Chopil som sa jej, i keď dlho som zvažoval. Aby aj nie, zmena je to poriadna. Ale životom ostrieľaní by povedali, čo sa za mladi naučíš, akoby si neskôr našiel. Asi áno, pozdáva sa mi to celkom. Ale taký skúsený ešte nie som, skôr zelenáč. Kdesi v rohu skriňa, staršia, pomerne zachovalá. Pootvorím ju, ozve sa vrznutie.

Dvere, vchádza ona. „Dobré ránko, pán doktor.“ Hlava otočená, obzerám si ju, takmer aj pozdraviť zabudnem. Staršia, vidím na prvý pohľad, jej pokožka mi dáva za pravdu. Vejáriky okolo očí sú neodškriepiteľné. Neváha, je to žena činu. Taška odložená, stojí kdesi povedľa, prezlieka sa. Tričko, nohavice, dreváky, hotovo. Pripravená k práci. A ja, ešte som sa nerozhýbal. „Plášť máte nachystaný v skrini,“ oznamuje mi pohotovo. Nepoviem nič, len ho s rachotom zvesím z ramienka.

Hodiny na stene, ručičky ukazujú osem. Zaháľať sa nebude, ordinačné hodiny sú tu. Nový doktor v tejto ambulancii zasadne na svoje miesto. Väčšia biela stolička pri okne, len tie pocity. Hromadia sa vo mne, akoby som  ich nevedel odfiltrovať. Telom sa mi preháňa napätie, neviem, čo čakať.

„Nech sa páči, prvý v poradí,“ rozdáva sestrička pokyny, len čo nazrie do čakárne. Vchádza, vidím ju. Moja prvá pacientka, už je takmer pri mne. Staršia pani. „Nech sa páči, posaďte sa,“ kývnem jej rukou smerom k stoličke. Bolesti kĺbov, to sú jej trampoty. Hovorí čosi o starom pánovi doktorovi, menuje lieky, ktoré jej dával. Počúvam, som pozorný, nechcem nič zanedbať. Liečba, možno by som ju zmenil. Zdá sa mi zastaralá, chce to modernejšie lieky. Ale ona, akoby bola pobúrená, vraj jej robia dobre, dokonca aj na žalúdok. Podvolím sa, píšem recept, starú školu len tak novým metódam nenaučím. Možno nabudúce, nádejam sa, len čo opustí priestory ambulancie.

Odfúknem si a čakám ďalšieho pacienta. „Dobrý deň,“ ozve sa ženský hlas. Druhá v poradí, poviem si len tak pre seba a zapíšem ešte čosi do papierov. Je pri mne, viem to veľmi dobre, cítim jej vôňu. Prenikavá, kvetinová, dráždi mi nos. Pozdravím, vítam ju v mojej ambulancii. Mladá, z inej vekovej kategórie. Vysoká, štíhla, dokonale upravená. „Pán doktor,“ ukazuje mi čosi, „mám tu nejaké bolesti.“ Nestíham, ale ona. Tričko kdesi na jej kolenách, pózuje predo mnou v podprsenke. Červená, čipkovaná a tie prsia. Plné, nádherne tvarované, hneď by som sa s ňou pohral. Bojujem s tým, je to pre mňa zložité. Som doktor, hovorím si, musím sa kontrolovať. Beriem stetoskop, vyhodnocujem situáciu. Teplo, cítim ho, odrazu ma zalieva, akoby mi stúpalo hore tvárou.

Je preč, konečne som sa s ňou rozlúčil. Zvládol som to, ale moje telo. „Ale pán doktor, dajte si pauzu,“ mrkne na mňa sestrička. Robím sa, že ju nevidím, ale opak je pravdou. Veľmi dobre viem, čo je vo veci. Je to skúsená žena.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com