Denník N

Načo je nám lopúch

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Šamanku som stretla v obyčajnom bratislavskom paneláku. Samozrejme sme sa hneď vyzliekli, vzali nejaké drogy a pološialené sa hádzali po koberci. Oheň sa tam založiť nedal, zatancovali sme si aspoň okolo mikrovlnky.

Skončili sme na gauči. Šamanka predstierala nejakú mieru civilizovanosti bezchybnou angličtinou, ale barbar sa v nej nezaprel – poskladala sa do tureckého sedu.

Mňa naproti tomu doma vychovali, ako sa patrí – nohy na zemi, kolená pri sebe.

Keď píšeš, začala divoška, predkladáš tézu. Vždy príde niekto, kto ti bude odporovať, predloží antitézu. Pravdu nemá ani jeden z vás, môžete k nej dospieť jedine spoločne – syntézou. Ľudia, pokračovala po chvíli, ktorí ti odporujú, nie sú tvoji nepriatelia, ale učitelia. Ukazujú ti, čo si nedomyslela a čo ani sama domyslieť nemôžeš. Niekedy to bolí, niekedy rozčuľuje, ale je to tak. Pravdu máme spolu.

Keby o to išlo, hovorím, ja som asi skôr tá antitéza.

Tento nekultivovaný rozhovor pokračoval ešte asi hodinu, potom sa rozhostilo meditatívne ticho, rušené len príjemným praskaním rozohriatej mikrovlnky.

Spoločenské hry

V jednom zo svojich minulých životov som prebývala v Afrike, názov miesta by vám nič nepovedal, keď som ho teraz zadala do vyhľadávača, vyskočili len obrázky chrobákov a jedného hada, a to je napokon dosť výstižné, ešte potkany, prosím.

Bývala som úplne na konci osady, vedľa farára. To bola strategická pozícia, lebo uňho na dvore bol takzvaný vládny kohútik, jediný zdroj pitnej vody v širokom okolí. Bežne fungoval každý utorok napoludnie, iba raz v parlamente vystúpila opozícia s niečím nepremyslene pokrokovým a na výstrahu zostalo sucho. Z toho som vystresovaná dodnes, jazyk sa mi lepí na podnebie, len na tých dlhých sedem dní pomyslím.

Na bohoslužbu som sa šla pozrieť len raz, so svojou čiernou rodinou a ešte jednou Nemkou, do kostola, ak to chceme nazývať kostolom, vzdialeného asi dvadsať minút pešo. Miestni sa veľmi tešili, zabezpečili preklad a na úvod nás veľmi srdečne privítali medzi sebou.

Potom sa ozvala pani, že aj ona priviedla návštevu, nejakého bratranca z druhého kolena, aj toho sme dlho a srdečne vítali.

Potom dostali priestor ďalší, čo mali niečo na srdci. Niekto sa sťažoval, že ho zrazu rozbolelo koleno a má to teda Bohu trochu za zlé, ale nejako si to s ním už vyjasní; iný sa chcel Bohu poďakovať, lebo sa mu v týchto odľahlých končinách podarilo zohnať čosi nezohnateľné.

Dnes už si nepamätám, ktorá časť Biblie sa čítala, ani o čom bola kázeň, iba že sme priebežne vstávali, tlieskali a vyspevovali, všetci spotení a strakatí v tých pestrých košeliach a šatách, nad nami palmy a ukrutné slnko. Na konci už sa normálne tancovalo, vpredu štyri ženy predvádzali nejaký svojho druhu gospel, a potom sme sa zhrčili vpredu a farár z niekoho, kto spadol na zem, vyháňal diabla.

A potom už len rozlúčenie – jednému po druhom nám farár položil svoju ohromnú dlaň navrch hlavy, až nás tak trochu zarazil do zeme, aby sme, hoc aj duchovnej podstaty, nezabudli, z čoho vzišlo naše telo a po čom máme s úctou kráčať.

Myslela som na to neskôr, doma v Prahe, keď som v Bazilike sv. Jakuba většího čakala na organový koncert, zima ako v hrobe, naokolo barok, unavené, utýrané postavy, a to tam ešte nad vchodom visí tá legendárna odpadnutá ruka – neviem, či je echt, zavesená je dosť vysoko a za tých päťsto rokov od zázraku už v každom prípade nevyzerá najčerstvejšie – ale radosti do života to človeku nepridá.

A dnes, keď som rozmýšľala nad týmto článkom a nad Afrikou, spomenula som si ešte na čosi – predo mnou tam bol jeden Čech, bude to neuveriteľné, ale volal sa Honza, a ten im vyrobil Člověče, nezlob se, po našom človeče nehnevaj sa. Po svahilsky asi hakuna matata. Obyčajnými etiketami zlepil dokopy niekoľko papierov a nakreslil plán pre šesť hráčov; miesto figúrok sa samozrejme používali kamienky, fazuľky, kúsky plastu, mince.

Nemohla som tomu uveriť, keď to prvýkrát predo mnou vybalili. A asi nikdy nikde som nevidela také ohromné zanietenie a také výbuchy nespútanej radosti. My tomu hovoríme spoločenská hra, ale až tu som pochopila, čo to znamená. A naozaj sa na seba nehnevali, aj keď sa vyhadzovalo vo veľkom – proste sranda.

Ale zároveň to brali veľmi vážne, plánik vyťahovali obradne ako babka sviatočný porcelán.

Nechcem zjednodušovať, iba mi napadlo, že aj to náboženstvo sme im takto priniesli, aj bohoslužba by sa dala chápať ako spoločenská hra, ak ten výraz vnímame trochu veľkorysejšie – a oni oboje prijali a vložili do toho čosi rýdzo svoje.

Zjednodušujem. Vyhovorím sa na malú plochu.

Zrnko múdrosti

Je také svahilské príslovie: Sám kráčaš rýchlejšie, ale spolu zájdeme ďalej.

Švajčiarsku sa tieto správy ešte nedoniesli.

V každom prípade by sa prizmou tejto vety dali nazerať rôzne oblasti ľudského života.

Rozpadne sa mi článok. Chcela som to sem natlačiť, lebo príslovie sa mi páči. Viac teoreticky než prakticky – okrem pitnej vody a vlákniny bola samota, či prinajmenšom súkromie, rozhodne tým, čo mi tam chýbalo najviac. Nemôžeš sa sám ani len – ani len nič.

Magická sila lopúchov

Púšťam si občas náš veštecký kanál TV8. Predpokladám, že tá osmička v názve je na hlavu postavené nekonečno a presne taký býva môj úžas – nekonečný. Zavoláte a dostanete odpoveď na všetko – či teda zvládnete tú autoškolu, či budú vnúčatá, či sa oplatí riešiť ten bedrový kĺb operáciou, či predať pozemok za domom alebo ešte počkať – ozaj hocičo.

Ja už vám fakt neviem, hovorí volajúca veštkyni, nič mi nefunguje, srdiečko, krvný obeh, pečeň mi odchádza, teraz mi povedali, že mám Alzheimera v prvom štádiu…
Veštkyňa s kartami v rukách akoby nič:
A to ešte prídu obličky, uvidíte.

Nedobrý zdravotný stav býva častou témou a problémy so srdiečkom obzvlášť. Minule veštkyňa volajúcej poradila červené ovocie, napokon, ide predsa leto, doprajte si, aspoň pol kila čerešní za deň. A volajúca že hej, to je v pohode, pani doktorka, ja aj dve kilá zjem.

Doktorka?!

Niektoré volajúce samy vymenujú, čo všetko berú, a niektoré sa už teraz liečia takto svojpomocne, jedna si napríklad naordinovala lopúch a púpavu.

Nechcem súdiť, my máme tiež doma všeličo nasušené a vylúhované, a opäť – nechcem zjednodušovať. Na druhej strane, zovšeobecniť asi tiež nemôžem. Pokročme ďalej, možno z toho začne niečo vyliezať.

Čarovný svet

Pred rokom som na jednom programe Českého rozhlasu počúvala rozhovor s kňazom, ktorý rozprával o tom, že stúpa záujem verejnosti o exorcizmus a ako to v praxi vyzerá. Moderátorka kládla dosť dobré otázky, aj keď z tónu hlasu bolo zrejmé, čo si o tom myslí.

Nadhodila som to nedávno na debate s antropologičkou Tatianou Bužekovou a tá okrem iného spomenula Zygmunta Baumana a jeho slová o „odkúzlení“ sveta, po ktorom prišla potreba opätovného „zakúzlenia“. A to je super. Povedzme si k tomu dve veci.

Za prvé, podľa Baumana „to, čo je pre stúpencov rozvoja odkúzlením, je pre obete rozvoja okúzlením sveta. Svet kedysi domácky, priezračný, známy je zahalený nepreniknuteľným tajomstvom.“

Inak povedané, ako konštatoval už vtedy v roku 1902 minule spomínaný William James, kňazov nahradili vedci, široká verejnosť nerozumie a nepotrebuje rozumieť, vždy niečomu jednoducho verí. (Člověk je tvor věřivý, povedal tuším Masaryk?)

Zase – zjednodušujem?

Len tak to sem hádžem, môžete to stráviť a predložiť antitézu…

Za druhé, nechcem mýtizovať ľud, ale ak zovšeobecním, zo sledovania TV8 mám skoro pocit, že je nejaká vrstva ľudí, ktorých akoby sa vonkajšie zmeny zas tak nedotýkali – stále si operujú vo svojich polopohanských termínoch, vo svojom svete, ktorý má vlastné pravidlá, tým nepohne veda a vlastne ani oficiálne náboženstvo – nie preto, že by boli príliš nekompatibilné alebo ľahko ignorovateľné, ale preto, že do toho jednoducho nejako zapadnú.

Ak sa zároveň vrátim k svojmu nedávnemu článku o ilustráciách v stredovekých rukopisoch, možno toto sú ľudia, ktorí si stále udržiavajú ten symbolický jazyk. Ich svet je presiaknutý zmyslom. Čokoľvek by sa objavilo, do toho zmyslu sa to začlení.

A ďalšie námety na úvahu

Možno náhoda, možno osud – prišla som nedávno na konverzáciu z nemčiny a témou dňa bolo práve veštenie, karty a podobne.

Spomenula som svoje postrehy zo sledovania TV8, spolužiak poznamenal, že tam akiste majú nastrčených ľudí, ktorí sami volajú, aby to vyzeralo atraktívnejšie. To je možné, ale zároveň vlastne optimistické – možno žiadne také stratégie nie sú potrebné.

Iný spolužiak, vyštudovaný teológ a človek veriaci, sa k predmetu (keď bol vyzvaný, inak toho veľa nenahovorí) vyjadril zamietavo: „To my neuznávame.“

Hovorím si – nie je to zvláštne? Na základe čoho jednému iracionálnu pritakáš a druhé iracionálno odmietneš?

Keby len o to išlo, tie veštkyne šermujú aj Ježišom („Pokladám Ježiša,“ ozve sa z času na čas, neviem, čo to znamená, asi aj Ježiš má svoju kartičku), aj anjelmi a všetkým možným. Cirkev vylučuje, veštkyne ležérne integrujú.

Otvorila som teraz svoj poznámkový blok a vyskočil na mňa americký fyzik Michio Kaku: „Tí, ktorí veria, žiadne vysvetlenie nepotrebujú; tým, ktorí neveria, žiadne vysvetlenie nepostačí.“

William James sa v kapitole The Reality of the Unseen pozastavuje nad tým, nakoľko je pre mnohých z nás bytostne reálne niečo, čo sme nikdy nevideli (a možno nezáleží na tom, či to je anjel alebo subatomárna častica), a do akej prekvapujúcej miery si podľa toho zariadime celý život aj svetonázor. To znie možno banálne, ale myslím, že len vtedy, ak to nedokážeme doceniť – napriek hmatateľnosti všetkého okolo nás skutočne zakladáme svoje životy na tom nehmatateľnom a podľa toho formujeme svoje názory.

Môžeme, samozrejme, povedať, že niečo z toho nehmatateľného je vedecky dokázateľné a niečo nie, ale tým sa nič nemení. Tak ako funguje prezumpcia neviny, mohla by fungovať povedzme prezumpcia existencie. Inými slovami, ako upozorňoval Paul Feyerabend, veda bohov nevyvrátila, iba vysvetlila javy, ktoré sa im pripisovali.

Je to málo?

Georg Wilhelm Friedrich

Tá šamanka bola originál juhoamerická – naozaj stará a veľmi pekná žena. Keď ide o tú článkovú teóriu, pretože som antitéza, samozrejme mi hneď zišli na um nejaké námietky – o tom možno inokedy.

Tým hegelovským slovníkom ma prekvapila, ale o to lepšie. Vráťme sa oblúkom.

László F. Földényi v jednej svojej eseji hovorí, že Hegel, spisujúc filozofiu dejín, vlastne nevedel, čo si počať s Afrikou, a tak ju odbavuje nejakými všeobecnými, romantickými poznámkami. Taká „zlatá krajina,“ píše Hegel, „ktorá zostáva zhustená do seba, detská krajina, ktorá je mimo dňa uvedomovaných dejín, zahalená do temných farieb noci.“

Bol veľmi rozumný, ale Afrika sa rozumu vymykala, a tak zostal pri tomto mýtizovaní.

Niekedy tak rozmýšľam nad naším Vadasom, jeho Liečiteľ mi pripadá ako najpreceňovanejšia kniha našej súčasnej literatúry, a Vadas svojím spôsobom robí to isté – akoby sa bál, že v tom temnom iracionálne stratí sám seba, a tak literárne kolonizuje, hľadí zvonka a reflektuje Afriku vždy akosi rozprávkovo, pretože v podstate nevie, čo si s ňou počať.

My si s ňou ale predbežne nemusíme počínať nič; na začiatok stačí, ak ju nebudeme vytesňovať – a spolu s ňou ani nič ďalšie, čo je príliš vzdialené nášmu spôsobu nazerania na svet.

Viem, že aj ja to tu načrtávam príliš schematicky – napadalo mi tisíc vecí – a nestihla som všetko, čo som chcela, ešte sme sa mali vybrať do Veľkej indickej púšte a na Blízky východ a rozhodne sme sa mali vrátiť k televíznym veštkyniam – ale je to len článok a vy zajtra určite vstávate do kostola.

Krok dozadu, krok bližšie

Ak to náhodou vyznelo ináč, upresním, že mne sa prednáška pani Bužekovej veľmi páčila, a páčili sa mi aj jej odpovede počas debaty. Napokon, dobre si ju pamätám už z relácie Symposion na rádiu Devín, mala tam jednu pre mňa vskutku jasnozrivú poznámku k extrémnejším podobám veganského hnutia.

Pozastavím sa ešte nad jednou vecou. Hneď v úvode prednášky (s poetickým názvom Čo nás gniavi) pani Bužeková upozornila, a toto si podčiarknite, že ako antropológ sa nevyjadruje k autenticite náboženského zážitku, jednoducho pozoruje a zaznamenáva.

Slovom – zostáva nezaujatá a vecná.

Na druhej strane, spomenula nejaký prúd antropológie, ktorý sa do skúmaného problému naopak priamo ponorí. Skúmam kmeň, ktorý sa nejakou svojou praktikou spája s predkami, a skúsim to s nimi na vlastnej koži.

Aj to znie super, že? Ale skôr by sa do toho človek pustil, keď ide o drogy, rozširovanie vedomia, možno sex, kým do kanibalizmu a podobných praktík by sme sa až tak nehrnuli. To by zas možno bola taká second-hand antropológia, uvedomíš si všeličo o vlastných hraniciach a kultúrnom determinizme.

Na tom teraz nezáleží – ako laická verejnosť by sme si v každom prípade mohli niečo vziať z toho prvého prístupu. Ako to inými slovami zhrnul tiež nedávno spomínaný Dr. Rudolf v úvode svojej Praktickej náuke o živote: Mali by sme sa snažiť viac chápať, menej súdiť.

To znamená – zrovnoprávniť všetky podoby iracionálna.

Takže – načo je nám lopúch, červené ovocie a kartička s Ježišom? Aby sme sa naučili tolerancii voči iným „věřivostem“, než je tá naša.

Pretože, koniec koncov, aj tak nikdy nevieš. Ak si požičiam miláčika Bruna – možno sa predsa len točí – na mnohých iných úrovniach, než sme v súčasnosti schopní chápať.

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/