Denník N

Obete systému

Často čítam články o tom, akí sú ľudia krutí a zlí, ako si závidia, dobro aj zlo, dokonca aj zdravie, nielen bohatstvo. Možno je to o národe, charaktere a prelínaní sa udalostí v našej histórii. Možno je to však aj o systéme, ktorý rodí nevraživosť, nenávisť a neúctu aj v takých “malichernostiach”, ako je medziľudský kontakt.

Stál som v rade na prešovskej železničnej stanici. Bol piatok poobede, žiaci a študenti si “kupovali” bezplatné lístky, dôchodcovia si v zákazníckom centre vybavovali preukazy na bezplatnú dopravu.

Nakupujem tam roky, rôzne lístky, do rôznych tried, krajín a občas sa cítim ako ich inventár. Niekedy sa k výsledku dopracujem skôr, ako ony, väčšinou skúsené ženy v pokladni. Raz som tam stál dokonca dve hodiny, pred cestou do Ríma, ale o tom som už písal v tomto blogu.

Odkedy na Slovensku zaviedli bezplatnú prepravu pre študentov a dôchodcov, nikto ma nepresvedčí, že napríklad v Prešove, ktorý je síce krajským mestom, ale neleží na hlavnej trati, tvoria gro vydaných lístkov bezplatné lístky, registrácie alebo s cestovaním spojené miestenky.

Nechcem písať o danom sociálnom opatrení, bolo toho už všade dosť a účty sa budú skladať neskôr.

V piatok sa vo vedľajšej pokladni dostalo na radu útle dievča. Odhadom mohla končiť 9. ročník základnej školy. Vypisovala žiadanku na bezplatnú dopravu a pomýlila si mesiace v roku. Namiesto 31.8. napísala 30.6. a reakcia ženy v pokladni na seba nenechala dlho čakať. Po jej slovnom výpade bolo to dievča ešte útlejšie. “ .. lebo veď žiadanka sa nedá prepisovať a jún nemá 31. dní, ale iba 30!!!”

Mnohí by sme sa mohli ohradiť, že pani mala zlý deň, bolela ju hlava alebo bola skrátka už dlho v zmene.

Nemyslím si. Celá táto maškaráda robí z ľudí otrokov systému. Na jednej strane stoja ustráchané deti a občas aj študenti, ktorým rodinná situácia káže, aby si preukaz vybavili, pretože každá koruna sa zíde. Na druhej strane stoja ľudia v pokladniciach, ktorým pribudli starosti, byrokracia a ich hlavnou činnosťou, v mestách ako Prešov, je vydávanie bezplatných lístkov a registrácia ľudí. Ich práca sa z dňa na deň degraduje, doterajšiu rutinu a akú takú rozmanitosť strieda ešte väčšia rutina a jednotvárnosť. A za rovnako neslávny príjem.

Aj mne naskakuje husia koža, keď sa na mňa tlačia nespokojní “bezplatní”, pretože ja si dovoľujem stáť pred nimi a kupovať si niekoľko lístkov. V prvom momente sa cíti trpko, ale potom sa snažím vžiť aj do ich situácie a hľadať svetielko v tej celej schizofrénii situácie s bezplatnými a platiacimi, s lístkami a preukazmi, s počtom bezplatných lístkov a miesteniek k tomu a tak podobne.

Je to len malý príklad, ktorý však zapadá do mozaiky. Ľudia otvorene píšu o svojich útekoch zo Slovenska, o strachu a odmietavom postoji k návratu. Žijeme v akomsi začarovanom kruhu, v ktorom berieme svetlé výnimky ako zázraky na zemi, aj keď v zahraničí je to bežné. Len v takej železničnej doprave, sa naši študenti a dôchodcovia vozia zadarmo, ale Slovensko stráca vlakové spojenie so zahraničnými štátmi a napríklad z Košíc sa do Krakova vlakom prakticky nedostanete. Teda, dostanete, ale s prestupom v Žiline a to nemusíme byť exceletní v geografii, ak povieme, že je to absurdné spojenie. Nebudem na večer pokračovať, skrátka je to zlé.

Často čítam články o tom, akí sú ľudia krutí a zlí, ako si závidia, dobro aj zlo, dokonca aj zdravie, nielen bohatstvo. Možno je to o národe, charaktere a prelínaní sa udalostí v našej histórii. Možno je to však aj o systéme, ktorý rodí nevraživosť, nenávisť a neúctu aj v takých “malichernostiach”, ako je medziľudský kontakt.

Teraz najčítanejšie