Sloboda a solidarita, len nie pre utečencov?

Utečenci s medzinárodno-právne zakotveným právom na ochranu – ľudia utekajúci pred vojnou, perzekúciou, zabitím, mučením či znásilnením, prevažne zo strany vlád  a teroristických zoskupení – žiaľ, často predstavujú príležitosť pre politických populistov získať lacné politické body. Že sa takejto príležitosti chytí Fico, ktorý nemá problém utečeneckú otázku z voleja zasadiť do diskurzu o hrozbách terorizmu, prekvapilo snáď málokoho. Najnovšie sa tejto príležitostí chopil na svojom blogu Sulík, so svojím „sedem krát nie“ utečencom, ktorých by malo Slovensko prijať podľa nedávneho návrhu Európskej komisie 785. Len na ukážku, aké je toto číslo nízke z globálnej perspektívy: Libanon, rozvojová krajina s nižšou populáciou a slabšou ekonomikou než má Slovensko, ich od vypuknutia občianskej vojny v Sýrii prijal vyše milióna.

Sulíkovo prvé tvrdenie, že EÚ podľa navrhnutého kľúča neskôr nakáže Slovensku prijať „14 tisíc utečencov za rok“, je omyl. Sulík nesprávne vychádza z celkového predpokladaného počtu 700 tisíc žiadateľov o azyl za rok 2015 v celej únii. Toto je ale irelevantné číslo. Relevantný je len počet žiadostí v krajinách pod náporom, momentálne v Grécku a Taliansku. Grécky azylový systém pred pár rokmi skolaboval úplne a taliansky do značnej miery taktiež – čoho dôkazom boli aj viaceré rozsudky Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva. Odhliadnuc od toho, že väčšina žiadostí je zamietnutých (v roku 2014 bola v EÚ ochrana poskytnutá v prvej inštancii 45% žiadateľom), konečný plán Európskej komisie explicitne hovorí len o cieli zvýšiť schopnosť EÚ reagovať na budúce krízy odľahčením azylových systémov v krajinách čeliacich zvýšenému náporu žiadateľov, nie o prerozdeľovaní všetkých žiadostí o azyl podaných v celej EÚ.

Svoje druhé tvrdenie, že „prerozdeľovací kľúč je nastavený nespravodlivo“, stavia Sulík opäť na omyle. Sulík argumentuje v prvom rade tým, že Grécko a Taliansko sa na prerozdeľovaní nezúčastňujú. Celá pointa plánu je pritom rovnomernejšie rozdeliť nápor, ktoré tieto dve krajiny znášajú v porovnaní so zvyškom únie. V súčasnosti platné nariadenie EÚ, známe ako Dublin III, kladie najväčší tlak na južné štáty únie, keďže do veľkej miery ponecháva posudzovanie žiadostí na ten členský štát, ktorý príde so žiadateľom do kontaktu ako prvý. Ostatné členské štáty na základe tohto nariadenia posielali žiadateľov naspäť do Grécka a Talianska až do momentu, keď ich azylové systémy skolabovali a Európsky súdny dvor túto prax následne exekutívam podstatne obmedzil (v prípade Grécka úplne znemožnil). Dublin systém protirečí myšlienke o zdieľaní bremena vyjadrenej v preambule Medzinárodného dohovoru o právnom postavení utečencov a bol opakovane kritizovaný Úradom vysokého komisára OSN pre utečencov, ako aj expertmi v oblasti azylového práva. Sulík ďalej argumentuje tým, že Veľká Británia, Írsko a Dánsko sú vyňaté zo spoločného európskeho azylového systému. Odhliadnuc od toho, že slovenskú diplomaciu k pristúpeniu do spoločného systému nikto násilím nenútil, tento Sulíkov argument vyznieva prázdne pri pohľade na počty žiadateľov, ktorým bola v týchto krajinách poskytnutá ochrana za posledné roky v porovnaní so Slovenskom (v r. 2014 Veľká Británia 14065, Dánsko 5770, Írsko 495, Slovensko 175).

Sulíkovo tretie tvrdenie, že „Slovensko opäť odovzdáva suverenitu“, je taktiež omyl. Naopak, odovzdávanie tradične domácich kompetencií na transnacionálnu úroveň je stratégia, ktorou sa štáty snažia svoju suverenitu udržať v neustále viac globalizujúcom sa svete. Pred vznikom spoločnej európskej meny bola de facto „Eurom“ nemecká marka. Nemecká exekutíva mala vďaka neustále viac prepojenej Európskej ekonomike moc, ak by si priala, mohla  svojvoľne rozkývať európske trhy, čo znervózňovalo nielen Francúzsko. Vytvorením Európskej Únie a pristúpením k spoločnej európskej mene získalo Francúzsko a ostatné európske krajiny nad svojimi domácimi trhmi opäť kontrolu (hoc zdieľanú), aj keď za cenu toho, že sa Nemecko stalo de facto politickým lídrom Európy (čo bol predpoklad na to, aby sa Nemecko svojej jednostrannej ekonomickej moci vzdalo). Plán Európskej komisie odľahčiť azylové systémy krajín čeliacich zvýšenému prílevu žiadateľov o azyl sleduje rovnaký cieľ – udržať suverenitu jednotlivých členov. Je v záujme každej krajiny EÚ, vrátane Slovenska, aby krajiny čeliace vysokému náporu utečencov, akým dnes čelia Grécko a Taliansko, boli schopné žiadosti o azyl efektívne posudzovať a tým udržať kontrolu a prehľad o identite a mieste pobytu imigrantov v Európe. V opačnom prípade budú imigračné úrady a polícia v krajinách s neúmerne vysokým počtom utečencov motivované žiadateľov o azyl nijako neregistrovať a posielať ich nekontrolovane ďalej do zvyšku únie.

Jedným z najsmutnejších Sulíkovych omylov je jeho štvrté tvrdenie, že „prijímaním utečencov podporujeme prevádzačov“. Príjem utečencov sám o sebe dopyt po biznise prevádzačov nevytvára. Prevádzači majú lukratívny biznis z toho dôvodu, že sa európske vlády snažia všemožne zabarikádovať  legálne trasy a možnosti, akými utečenci môžu žiadať o azyl. S malou (a od roku 2012 už značne obmedzenou) výnimkou Švajčiarska, je v Európe možné žiadať o azyl len na hranici alebo po príchode do teritória cieľového štátu. Nie je možné žiadať o azyl na veľvyslanectvách. Rovnako nie je možné dostať víza za účelom požiadania o azyl. Európske štáty navyše prísne finančne postihujú letecké spoločnosti v prípade, keď utečenec bez víz nastúpi do lietadla smerujúceho do Európy. Dopad barikád a ostnatých drôtov na osudy utečencov je vyslovene brutálny. Ľudia utekajúci pred mučením a smrťou často nemajú na výber nič iné, než vyhľadať služby prevádzačov. Je to práve táto cynická politika, ktorej sa Sulík otvorene zastáva, ktorá po prevádzačoch vytvára dopyt. Sulíkovo tvrdenie je navyše v rozpore s princípmi ľudskej dôstojnosti, ktoré sú jadrom medzinárodného ľudského práva. Je to lacný spôsob ako prekresliť ľudské utrpenie na kriminálnu činnosť – mediálna stratégia hodná Fica či Slotu.

Sulíkovo piate tvrdenie, že utečenci sú väčšinou mladí muži, ktorí „si začnú volať svoje rodiny“ je, v kontexte Sulíkovho argumentu, znova omyl. Odhliadnuc od toho, že pri 785 utečencoch vyznieva Sulík obzvlášť pateticky, sa v návrhu Európskej komisie počíta s uprednostnením najviac zraniteľných – teda primárne rodín s deťmi. Aj keby mal Sulík pravdu, nie je celkom jasné prečo upriamuje pozornosť na mužov. Ženy unikajúce pred perzekúciou a vojnou by si starosti o svojho muža a deti nechané napospas osudu azda starosti nerobili?

Sulíkovo šieste tvrdenie, že „rozdiely v kultúre sú obrovské”, je zovšeobecňujúci, xenofóbny apel. Hovoriť o akýchsi „hodnotách moslimov“, ako keby to bola hodnotovo homogénna skupina, je jednoducho omyl. Moslimov je na svete vyše jeden a pol miliardy – s rôznorodosťou, či už sa to týka rasy, etnicity, geografického pôvodu, historickej skúsenosti, lokálnych zvyklostí, aktuálneho spoločensko-politického kontextu a v neposlednom rade individuálnej osobnosti a preferencií. Definovať individuálnu osobnosť na základe jediného atribútu, náboženstva, je psychologicko-ontologický nezmysel, ktorý liberál inštinktívne chápe – pokiaľ netrpí xenofóbiou. Prezentovanie kultúrnej odlišnosti ako negatíva a implicitnej hrozby je primitívne šírenie xenofóbie toho najhrubšieho zrna – priamo z definície tohto termínu. Nehovoriac už o tom, že v kontexte argumentácie proti poskytovaniu ochrany voči perzekúcii Sulík loví hlboko zo stoky Slotovho suterénu. Čo sa týka integračnej politiky, tú musia európski politici začať v prvom rade aj skutočne realizovať. Niet divu, že v Nemecku politika multikulturalizmu údajne zlyhala, veď sa v rámci tejto integračnej politiky za posledné roky neurobilo v Nemecku reálne takmer nič. V neposlednom rade si politici taktiež musia uvedomiť, že integrácia je obojsmerný proces, ktorý – aby mohol byť úspešný – musí zahrňovať aj opatrenia smerujúce k znižovaniu xenofóbnych nálad a diskriminačných praktík bielej majority.

Sulíkovo siedme tvrdenie, že „utečenecké kvóty rozbijú Schengen“, je posledné zo Sulíkovej série omylov. EÚ potrebuje jednotnú azylovú politiku práve preto, aby si mohla únia Schengenský systém naďalej zachovať. Nemecký minister vnútra Thomas de Mazière o potrebe systému kvót hovoril už minulý rok. Dôvod je prostý: pokiaľ bude azylový systém v Taliansku a Grécku preťažený, budú žiadatelia do zvyšku Európy prúdiť nekontrolovane, väčšina práve do Nemecka a ostatných západných krajín. Nekontrolovaný presun utečencov donútil Francúzsko dočasne nanovo zaviesť povinnú kontrolu dokladov na hranici s Talianskom už v roku 2011. Teraz sa situácia opakuje. Treba si uvedomiť, že exekutíva nemá na výber – kto spĺňa medzinárodno-právne stanovené požiadavky, má na ochranu právny nárok a môže si ju v právnom štáte vymôcť súdnou cestou.

Azyl a non-refoulement (právo nebyť vrátený späť od hranice na smrť alebo mučenie) nie sú už vyše 50 rokov z hľadiska medzinárodného zmluvného a zvykového práva privilégiom, ako o tom nekompetentne píše na svojom blogu pán Sulík, ale individuálnym právom. Nehovoriac už o tom, že normatívne korene tohto práva siahajú  ďaleko do histórie naprieč kontinenty a civilizácie. Človek by čakal, že sa predstaviteľ (takzvanej) Slobody a Solidarity bude pri otázke azylu – pre mnohých žiadateľov otázke života a smrti – vyjadrovať rozumnejšie.