Denník N

O histórii ústavného súdnictva

Ústavné súdnictvo ako ho poznáme v Európe dnes, má svoje korene v 20. rokoch 20. storočia.

Ústavné súdnictvo v Európe ako koncentrované a špecializované ústavné súdnictvo (t. j. jeden samostatný súd zameraný na ochranu ústavnosti vyňatý zo systému všeobecných súdov), sa hrdí prívlastkom rakúsky model ústavného súdnictva. Za inšpiráciu otitulovanie vďačí Ústavnému súdu Rakúska z roku 1920 a myšlienkam rakúskeho právneho teoretika a právneho filozofa Hansa Kelsena.

Alec Stone Sweet, venujúci sa porovnávaciemu ústavnému právu, v knihe Governing with Judges. Constitutional Politics in Europe objasňuje, že Kelsen odlíšil prácu pozitívneho zákonodarcu od práce sudcov ústavného súdu, ktorí mali byť ústavou určenou autoritou oprávnenou rozhodnúť o protiústavnosti a zrušení legislatívy, a zdôrazňoval, že ústavný súd má v takom prípade postavenie negatívneho zákonodarcu.

Kelsen navrhoval, aby mal ústavný súd právomoc preskúmať ústavnosť legislatívy, a to skôr, ako sa začne reálne uplatňovať. V úvahách Kelsena malo zrušenie zákona rovnaký charakter ako jeho vypracovanie, ibaže s pripojením záporného znamienka.

Samotný ústavný súd sa mal skladať z profesionálnych sudcov a profesorov práva, ako potenciálni kandidáti boli vylúčení členovia parlamentu alebo vlády. Samotnému Kelsenovi bolo dopriate byť sudcom Ústavného súdu Rakúska v rokoch 1920 až 1930.

V roku 1928 Kelsen publikoval článok La Garantie Juridictionnelle de la Constitution, v ktorom obhajoval európsky model ústavného súdnictva. Text bol akousi šablónou pre neskoršie budovanie ústavného súdnictva. Kelsenov model našiel svoje uplatnenie v Európe a viacerých štátoch Latinskej Ameriky, avšak v medzivojnovom období bol v Európe prevažne ignorovaný a odmietaný. Obrodenie jeho myšlienok priniesla až éra po Druhej svetovej vojne.

Ústavný súd Československej republiky z roku 1920

Vznik ústavného súdnictva na území Slovenska je spätý s Ústavou Československej republiky z roku 1920. Ústavný súd bol uvedený do života, čím sa presadil opísaný Kelsenov model ústavného súdu. Zásluhu na zriadení ústavného súdu mali predovšetkým už v tom čase veľké osobnosti právnej vedy a otcovia československej ústavy František Weyr a Jiří Hoetzel.

Spolu s rakúskym ústavným súdom z roku 1920 išlo vôbec o prvé ústavné súdy v dejinách Európy. Ako odľahčene pripomína Tomáš Langášek, dodnes sa vedú dišputy, ktorý z nich drží absolútne prvenstvo.

Ústavný súd disponoval len dvoma kompetenciami – rozhodoval o tom, či vyhovujú zákony Československej republiky a zákony snemu Podkarpatskej Rusi ústavnej listine a ústavným zákonom, a či opatrenia stáleho výboru Národného zhromaždenia neodporujú ústavnej listine.

Od začiatku činnosti ústavného súdu dňa 17. novembra 1921 až po jej ukončenie v máji 1939 boli ústavnému súdu predložené dovedna dva návrhy na začatie konania o súlade zákona s ústavnými zákonmi a 46 návrhov o súlade opatrenia stáleho výboru.

Profesor práva Herman Schwartz, mimochodom angažujúci sa na sklonku komunistického režimu v trestnom procese Václava Havla a ako expert prizvaný v roku 1990 ku konzultácii ústavných zmien v Československu, si všimol, že v medzivojnovom období pre ústavné súdy zriadené len v malom počte štátov Európy paušálne platilo, že prakticky nevykonávali žiadnu signifikantnú kontrolu ústavnosti.

Roky 1939, 1948, 1960, 1968 a 1992

Podľa Ústavy Slovenskej republiky z 21. júla 1939 kontrolu ústavnosti vo fašistickej Slovenskej republike mal vykonávať ústavný senát, ako osobitný orgán. Ústavný senát však pochopiteľne nikdy nezačal svoju rozhodovaciu činnosť.

Dňa 3. augusta 1944 v Londýne vydal Edvard Beneš Ústavný dekrét prezidenta republiky o obnovení právneho poriadku, čím bola zabezpečená kontinuita s Československou republikou v čase pred Mníchovskou dohodou. Po skončení Druhej svetovej vojny tak formálne existoval v povojnovej Československej republike v zmysle Ústavy z roku 1920, ktorá zostávala do prijatia Ústavy v roku 1948 v platnosti, Ústavný súd Československej republiky. Jeho činnosť však obnovená nebola.

V Ústave Československej republiky z 9. mája 1948 i v Ústave Československej socialistickej republiky prijatej v roku 1960 sa upustilo od koncepcie ochrany ústavnosti prostredníctvom osobitného súdneho orgánu. Dohľad nad zachovávaním ústavnosti mal byť zabezpečovaný Národným zhromaždením. Bol to výsledok filozofie vtedajšieho totalitného režimu, ktorá nepripúšťala kontrolu legislatívnej činnosti zastupiteľského zboru nezávislým nezastupiteľským orgánom.

Ústavný zákon o československej federácii z 27. októbra 1968 vymedzil kontrolu ústavnosti dvojakým spôsobom. Právomoc rušiť právny predpis v prípade jeho nesúladu s právnou normou vyššej právnej sily bola priznaná zákonodarným orgánom. Na úrovni federácie Federálnemu zhromaždeniu a na úrovní republík Národným radám.

Druhý spôsob zaistenia súladu právnych predpisov spočíval v zriadení ústavného súdnictva tak na federálnej úrovni, ako aj v jednotlivých republikách. Ústavný zákon predpokladal zriadenie Ústavného súdu Československej socialistickej republiky a ústavných súdov republík. Ústavné súdy v Československej socialistickej republike však neboli ani v rokoch 1968 až 1989 zriadené.

Súčasťou novembrových zmien v roku 1989 bolo aj zriadenie Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky. Ústavný súd ČSFR bol historicky druhým fakticky existujúcim a reálne činným ústavným súdom na území Slovenska. Svoje právomoci vykonával od jeho ustanovenia dňa 31. januára 1992 do 31. decembra 1992.

V rámci federácie prijala Slovenská národná rada v roku 1992 právnu úpravu, ktorou malo prísť k zrodu Ústavného súdu Slovenskej republiky, avšak ten v roku 1992 etablovaný nebol.

Reálne zriadenie Ústavného súdu Slovenskej republiky v roku 1993 priniesla až ústava nového štátu, samostatnej Slovenskej republiky.

Ústavné súdnictvo v Európe po Druhej svetovej vojne

Vývoj v povojnovej Československej republike sa líšil od vývoja ústavného súdnictva vo viacerých štátoch nielen v Európe. Bývalý predseda Ústavného súdu Arménska Gagik Harutyunyan ozrejmuje, že „v dôsledku Druhej svetovej vojny mnoho štátov zaviedlo systém preskúmania ústavnosti“.

Exemplifikatívne možno uviesť Taliansko (1948), Nemecko (1949), Francúzsko (1958) Portugalsko (1976), Španielsko (1978). Ďalej taktiež India (1949), Cyprus (1960) alebo Turecko (1961).

Vynímajúc Cyprus a Indiu, uvedené štáty uplatnili mimoparlamentnú kontrolu a nezávislú ochranu ústavnosti zriadením jedného ústavného súdu. Naopak, Cyprus, India alebo taktiež Japonsko nasledovali americký model so zapracovaním kontroly ústavnosti do hierarchie riadneho súdnictva s najvyšším súdom na jej vrchole.

Správne poznamenáva newyorský profesor práva John Ferejohn, že kontrastne v tomto období pôsobí vývoj v stabilných a úspešných demokraciách ako Veľká Británia, Nový Zéland, Holandsko či Švédsko, kde „neboli tendencie prijať nové ústavy, respektíve prijať ústavy ako také, a pri absencii písanej ústavy je potreba ústavných súdov pochopiteľne malá“.

Za pozornosť stojí povojnový vývoj v Socialistickej federatívnej republike Juhoslávia, kde federálna ústava z roku 1963 zriadila spolkový Ústavný súdu Juhoslávie. Išlo o výnimku v rámci socialistických krajín, keďže Juhoslávia zaviedla súdnu kontrolu ústavnosti podľa rakúskeho modelu.

Štáty, ktoré tvorili federatívnu republiku, menovite Socialistická republika Bosna a Hercegovina, Socialistická republika Čierna Hora, Socialistická republika Chorvátsko, Socialistická republika Macedónsko, Socialistická republika Slovinsko a Socialistická republika Srbsko, zároveň prijali v roku 1963 vlastné ústavy. Každý štát vo svojej ústave upravil vytvorenie ústavného súdu republiky.

Do rozpadu Juhoslávie bola súdna kontrola ústavnosti zavedená i v dvoch autonómnych provinciách, ktoré existovali v rámci Srbska. Konkrétne išlo o Socialistickú autonómnu oblasť Kosovo a Socialistickú autonómnu oblasť Vojvodina.

Po rozpade Juhoslávie začiatkom deväťdesiatych rokov nástupnícke štáty uplatnili aj naďalej kontrolu ústavnosti prostredníctvom ústavného súdu. Ako príklad možno uviesť konštitúciu už suverénneho a nezávislého Slovinska z roku 1991, ktorá zaviedla demokratický režim a zriadila ústavný súd, čím nadviazala na tradíciu ústavného súdnictva z predchádzajúcich rokov. Podobne Ústava Chorvátskej republiky z decembra roku 1990 upravila vznik ústavného súdu, čím bola zabezpečená kontinuita súdneho preskúmavania ústavnosti.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie