Denník N

Bitka pri Sokolove – zrod hrdiniek a hrdinov

Prví Čechoslováci, ktorí obdržali zbrane v roku 1942. Salutuje samotný Otakar Jaroš.
Prví Čechoslováci, ktorí obdržali zbrane v roku 1942. Salutuje samotný Otakar Jaroš.

Bitka pri Sokolove bola prvým nasadením československých síl na Východnom fronte počas Druhej svetovej vojny. Vďaka nej sa Čechoslováci stali prvými cudzincami, ktorí sa pridali k Veľkej vlasteneckej vojne vedenej Sovietskym zväzom.

Bitka pri Sokolove dala zrod množstvu hrdiniek a hrdinov, pričom nadporučík Otakar Jaroš sa stal prvým cudzincom, ktorý získal najvyššie sovietske ocenenie, Zlatú hviezdu Hrdinu Sovietskeho zväzu.

Úvodom

Československý protifašistický odboj počas Druhej svetovej vojny (tzv. Druhý československý odboj) bol organizovaný Československou exilovou vládou v Londýne (oficiálne Dočasné štátne zriadenie). Čechoslováci počas Druhej svetovej vojny bojovali na strane Spojencov v Bitke o Francúzsko, Bitke o Britániu, pri Obliehaní Tobruku, pri Obliehaní Dunkerque v rokoch 1944 a 1945, 2500 našich letcov bránilo Britské ostrovy, bojovali v Bitke o Atlantik a zúčastnili sa aj Operácie Overlord, kde kryli vzdušný priestor najväčšej obojživelnej vojenskej operácii v histórii ľudstva. Čechoslováci taktiež bránili vzdušný priestor Severnej Afriky a Palestíny, bojovali ako partizáni v Juhoslávii, viedli Slovenské národné povstanie, Pražské povstanie a zúčastnili sa aj Varšavského povstania.

Laici nepoznajú našich vojnových hrdinov, a pritom ich máme neúrekom… Venoval som sa im v mojej knihe The Corner of Death, ktorá možno niekedy vyjde aj v slovenčine. Zatiaľ budem pokračovať v písaní článkov, aby som vám priblížil hrdinskosť našich krajanov.

Jedna z najdôležitejších kapitol československého protifašistického odboja sa odohrala na Východnom fronte, kde Čechoslováci pomohli oslobodiť Ukrajinu, Poľsko a ich rodnú zem.

Potom, ako nacistické Nemecko prepadlo zvyšné České územia v marci 1939, sa protifašisticky zmýšľajúci Česi a Slováci pobrali do Poľska, kde sa stali jedinou zahraničnou silou, ktorá bojovala na strane Poľska počas nacistickej invázie z roku 1939.

Sovietsky zväz obsadil časť Poľska podľa dohody s nacistickým Nemeckom. Časť Čechoslovákov sa vybrala do Rumunska a podarilo sa jej dostať na Stredný Východ, pričom zvyšná časť sa rozhodla ísť smerom na východ a dobrovoľne padnúť do sovietskeho zajatia.

Sovieti mali v tom čase dobré vzťahy s nacistickým Nemeckom a druhú stranu mali informovať o tom, že zajali skupinu Čechoslovákov, ktorá proti nim bojovala. Sovieti našich spoluobčanov nacistom neodovzdali, ale naopak ich odsunuli ďaleko od hraníc, naši si prešli viacerými internačnými tábormi a neskôr im bolo dokonca umožnené trénovať, a tak si Sovietsky zväz vychovával symbolického spojenca pre udalosti, ktoré sa blížili závratným tempom.

Čechoslováci trénujú boj zblízka v ruskom Buzuluku

V roku 1941 bol Sovietsky zväz prepadnutý nacistickým Nemeckom a vojskami Osi, čím započala totálna vojna zameraná na obsadenie celej krajiny, zotročenie miestneho slovanského obyvateľstva a vyvraždenie židovskej menšiny. Vojská Osi (v niektorých prípadoch aj členovia Slovenskej armády) pristupovali k vojnovým zajatcom a miestnemu obyvateľstvu s nesmiernou brutalitou, ktorá bola porovnateľná akurát s Ustašovcami v Juhoslávii a Japoncami v Ázii. Boj Sovietov o holé prežitie vošiel do histórie ako Veľká vlastenecká vojna a Čechoslováci v nej zohrali svoju dôležitú rolu.

Po vypuknutí vojny však boli stále v internačných táboroch (Podkarpatskí Rusíni dokonca v gulagoch, kde sa dostali po obsadení ich domoviny Maďarskom, alebo po zbehnutí z Maďarskej armády). Čechoslováci nemali dostatočné počty na vytvorenie veľkej vojenskej jednotky a v úvodných rokoch Veľkej vlasteneckej vojny mali vojenské jednotky veľmi krátku životnosť, keďže často dochádzalo k ich čiastočnej alebo úplnej likvidácii nepriateľom. Tak si Československá exilová vláda v Londýne a aj Sovieti uvedomovali, že všetko má svoj čas a k nasadeniu Čechoslovákov dôjde v správnom momente.

Čechoslováci strieľajú z protitankových pušiek PTRD-41 Degtjarjov a samopalov PPŠ-41 Špagin

Potom, ako boli Česi, Slováci a Rusíni prepustení z internácie/gulagov a Sovietom československého pôvodu bolo umožnené sa k nim pridať, došlo k vytvoreniu 1. československého samostatného práporu. Prápor získal svoju bojovú zástavu v januári 1943. Čechoslováci chceli bojovať čo najskôr a chceli sa zúčastniť aj Bitky o Stalingrad, avšak dlhé nenasadenie ich zožieralo, a tak svoj čas trávili intenzívnym tréningom a pomocou miestnemu obyvateľstvu, čím si získali ich srdcia. Dlhočiznou prípravou bola jednotka oveľa pripravenejšia na boj, ako tomu bolo pri bežných nových jednotkách Červenej armády. Nemala však skúsenosti z boja, ale to sa malo rýchlo zmeniť. Veliteľom práporu sa stal čerstvo povýšený plukovník Ludvík Svoboda, a tak sa práporu hovorilo aj Prápor Svoboda.

plukovník Ludvík Svoboda preberá bojovú zástavu

Začiatkom roka 1943 sa Prápor Svoboda presúval k frontu, pričom Červenej armáde sa podarilo zlikvidovať odpor nemeckej 6. armády, ktorej púť skončila v Stalingrade. Front bol v pohybe, a tak Čechoslováci putoval ďalej a ďalej na západ. Červená armáda začala obsadzovať Doneckú oblasť Ukrajiny, oslobodila Charkov a Kursk, ofenzíve dochádzala para a vedenie Červenej armády urobilo obrovskú chybu, keď svojmu kolosu prikázalo pokračovať v postupe, a tak Sovieti vpadli do nemeckej protiofenzívy, ktorú podporoval Tankový zbor SS, ktorý bol zaslaný na Východný front z Francúzska.

Čechoslováci nastupujú na dlhú cestu k frontu

Tankový zbor SS pozostával z divízií SS Adolf Hitler, Das Reich a Totenkopf, pričom sa pridal k Motorizovanej pešej divízii Grossdeutschland a iným jednotkám, ktoré sa zgrupovali pred Charkovom. A tak sa Bitka pri Sokolove stala súčasťou Tretej bitky o Charkov (počas Druhej svetovej vojny boli celkovo 4 bitky o Charkov).

Čechoslováci požadovali, aby neboli nasadení na tichšiu časť frontu, kde by bojovali s Maďarmi, Rumunmi alebo Talianmi. Chceli bojovať s Nemcami a chceli bojovať niekde, kde to bolo dôležité. Na svoju príležitosť čakali príliš dlho a chápali to aj Sovieti, a tak sa Čechoslovákom dostalo rovnakého prístupu ako iným jednotkám Červenej armády, ktoré (ako vravel Stalin) bolo na začiatku potrebné zakrvaviť.

969 Čechoslovákov sa zvyšných 350 kilometrov muselo presúvať po vlastných, keďže pred Charkovom bola kompletne zdemolovaná železničná sieť. Do Charkova sa dostali 1. marca 1943, pričom pochod im trval len desať dní a šlapať mohli len počas noci, pričom za vidna sa museli kryť pred nepriateľskými leteckými útokmi.

Čechoslováci prechádzali územím, ktoré bolo výrazne poznačené bojmi, ale hlavne fašistickou brutalitou. Videli mužov, ženy a deti, ktorí viseli zo stromov, alebo boli zaživa upálení vo vlastných domoch. Videli znetvorené telá, deti hodené do studní a zabité granátmi, atď. Toto zanechalo v Čechoslovákoch silný dojem. Počuli o brutalite vojsk Osi, ale vidieť tieto zverstvá naživo bolo predsa len iné.

Čechoslováci boli odhodlaní mstiť sa za brutalitu voči ich slovanským bratom a sestrám a mali aj svoj otvorený účet s nacistami. Nacisti vyhladili dedinu Lidice a osadu Ležáky a povraždili 5 tisíc Čechov počas Heydrichiády, za čo museli pykať.

Bitka pri Sokolove

Plán hovoril o štvordňovom oddychu v Charkove, avšak situácia na frontoch bola kritická, Nemci sa tlačili na Charkov, a tak naši dostali len deň oddychu a boli zase v pohybe smerom k svojmu úseku frontu.

Rozkaz znel urýchlene vybudovať obranné pozície a brániť 15 kilometrov dlhý úsek frontu južne od Charkova, ktorý sa rozprestieral medzi dedinami Arťuchovka, Mirgorod a Timčenkovo. Úloha bola nedovoliť nepriateľovi, aby sa dostal cez rieku Mža, ktorá bola zamrznutá a nepriateľskými tankami priechodná. Čechoslováci sa pustili do budovania obrannej línie pozdĺž rieky s výčnelkom v obci Sokolovo, ktorá stála na vyvýšenine a mala byť bránená jednou rotou.

Mapa Bitky pri Sokolove. Pozície našich sú zaznačené červenou farbou a pozície Nemcov zelenou.

Za kopcami západne od Sokolova v tom čase zúril boj 78. gardového streleckého pluku, ktorý bránil prístupy k Sokolovu a Taranovke. Sovieti vedeli veľmi dobre, že Čechoslováci potrebujú čas na vybudovanie svojich zákopov, a tak obetovali svoje životy, aby našim dali aspoň šancu. Čechoslováci museli byť pripravení aj na to, že sa front kedykoľvek pretrhne a budú čeliť útoku v otvorenom priestranstve.

24 mužov z 1. čaty, 8. roty spomínaného pluku bránil železničnú stanicu v Bespalovke do 7. marca 1943. Bol zásobovaný muníciou a jedlom vďaka tanku, ktorý k ich pozíciám prichádzal každú noc. Počas svojho nasadenia zničila skupina 16 nepriateľských tankov a ustúpila až keď devätnásti z nich padli a zvyšní piati (vrátane veliteľa) boli ranení. Všetci obrancovia Bespalovky získali najvyššie ocenenie, Hrdina Sovietskeho zväzu, vrátane ich veliteľa poručíka Pjotra Nikolajeviča Šironina.

Pjotr Nikolajevič Šironin

Nemci vykonali prieskum a zistili, že pred nimi stoja vojaci v britských uniformách, a tak si mysleli, že na front sa nejakým zázrakom dostala elitná britská jednotka. Čechoslováci získali britské uniformy (tzv. Battledress) od ich poľských kolegov, ktorí opustili Sovietsky zväz a preslávili sa bojmi v Afrike a Taliansku.

Obrana výčnelku obrannej línie v Sokolove padla na 1. rotu, ktorej velil nadporučík Otakar Jaroš. Rota mala 350 mužov, štyri 45mm protitankové kanóny, batériu 76mm kanónov, 12 protitankových pušiek, šesť ťažkých guľometov, 24 ľahkých guľometov, tri 82mm mínomety, tri 50mm mínomety a polovicu čaty samopalníkov.

nadporučík Otakar Jaroš, veliteľ 1. roty Práporu Svoboda

Prístup k obci bol zamínovaný a Sovieti za riekou rozprestreli batériu 76mm kanónov a oddiel kaťúš. V realite bola delostrelecká podpora mizivá, keďže kaťuše sa z boja stiahli po vypálení svojich sálv a medzi kanónmi došlo k poruche, jednému sa roztrhla hlaveň a posekala vlastných delostrelcov. V zálohe čakalo desať stredných tankov T-34/76, ktoré mali za úlohu zastaviť možný prielom frontu.

Bitka pri Sokolove sa začala v poobedňajších hodinách 8. marca 1943. Nemecké tanky vykonali prieskum bojom a stiahli sa po sovietskej delostreleckej paľbe, pričom za sebou nechali tri dymiace tanky. Nemci na tento trik použili dymovnice, pričom v každom tanku zostala časť posádky, ktorá až po čase a hlavne nenápadne nasmerovala svoje hlavne na najkľúčovejšie body československej obrany.

Po dvoch hodinách sa na rotu Čechoslovákov vyrútilo 60 tankov a do 20 obrnených transportérov, za ktorými postupoval celý prápor pechoty. Tri tanky, ktoré boli ponechané na bojisku, začali paľbu a podarilo sa im odstaviť jeden 45mm protitankový kanón. Vojaci hádzali granáty, molotovove koktaily, strieľali zo svojich protitankových pušiek, guľometov, pušiek a samopalov. Počty mŕtvych a ranených rástli na oboch stranách. Veľká časť roty bola doslova prevalcovaná a nemala šancu, a tak so sebou brali čo najviac náckov ako len mohli.

kostolík v obci Sokolovo výrazne poškodený bojmi

Veliteľ Otakar Jaroš schytal šrapnel do hlavy a po dvoch hodinách bojov organizoval kruhovú obranu okolo kostolíka v Sokolove, do ktorého sa odnášali ranení. Situácia bola beznádejná, Otakar Jaroš bol znovu ranený a padol pri hádzaní protitankových granátov. Za svoju hrdinskosť získal posmrtne najvyššie sovietske ocenenie, Hrdina Sovietskeho zväzu, a to ako vôbec prvý cudzinec v histórii. Posmrtne bol povýšený na hodnosť kapitána a dodnes je po ňom pomenovaná ulica v ruskom meste Buzuluk.

poštová známka z roku 1969

Desať tankov čakajúcich v zálohe nemohlo byť nasadených na podporu 1. roty, lebo ľad na rieke Mža medzičasom zoslabol a nebola priechodná pre tanky. Tým pádom stratila obrana Sokolova na zmysluplnosti, ale štábu Práporu Svoboda sa nedarilo spojiť s bojujúcou jednotkou. Telefónne vedenie bolo zničené a do Sokolova boli zasielané spojky, ktoré boli likvidované a rozkaz na ústup sa k 1. rote dostal až po viacerých pokusoch. Boje utíchli až príchodom noci, keď Čechoslováci ustúpili za rieku. Nemci použili plameňomety, aby dokonali skazu v obci a zapálili všetky domy.

Zajatí Čechoslováci boli bez milosti povraždení, ich telá boli zohavené a vystavené na kopci západne od Sokolova, aby ich videli všetci ich spolubojovníci.

Bitka pri Sokolove však pokračovala našimi protiútokmi, ktoré Čechoslováci využili na odplatu. 13. marca 1943 prišiel rozkaz Červenej armády na ústup z rieky, lebo Nemci pretrhli front cez pozície Červenej armády, hrnuli sa na Charkov a našich vojakov ohrozovali obkľúčením.

Vďaka Bitke pri Sokolove sa zrodilo množstvo hrdiniek a hrdinov. Boli to hlavne naši samopalníci, pričom časti sa dostalo takej dôvery, že im bolo umožnené trénovať na tankoch a vo vojne pokračovali ako tankisti. O niektorých z nich si povieme v budúcich článkoch. Teraz vyzdvihnem dve ženy, ktoré sa zapísali veľkými písmenami do našich vojenských dejín.

Prvou bola 22 ročná Marie Ljalková, ktorá sa zúčastnila československých protiútokov ako vôbec prvá ženská snajperka v našej vojenskej histórii. V Bitke pri Sokolove jej bolo priznaných päť zabití, pričom postupovala v prvých radoch. Čechoslováci neskôr obmedzili nasadenie žien v prvých líniách a Marie pokračovala vo vojne oficiálne ako zdravoťáčka Tankovej brigády, ale naďalej pôsobila aj ako snajperka a boli jej priznané vyše tri desiatky zabití.

Marie Ljalková

Ešte obdivuhodnejšie bolo nasadenie len 17 ročnej Valentiny „Vandy“ Biněvskej, ktorá v Bitke pri Sokolove pôsobila ako pozorovateľka (bránila iný úsek frontu a hlásila pohyb nepriateľa), pričom sa stala nepríjemná vec… akosi sa na ňu pozabudlo a skoro zamrzla na smrť. Biněvská sa neskôr pridala k 2. československej samostatnej paradesantnej brigáde, úspešne prešla náročným tréningom a ako zdravoťáčka bola nasadená v Bitke o Dukliansky priesmyk a potom aj v Slovenskom národnom povstaní. Biněvská zažila ústup jej jednotky na hrebeň Nízkych Tatier, strávila časť zimy 1944/1945 v neskutočne nepriaznivých podmienkach, až bola zajatá Gestapom a zhodou náhod prežila väznenie a aj vojnu.

18 ročná Valentina Biněvská po absolvovaní paradesantného výcviku

Nedá mi nepripomenúť desiatky zdravoťáčok, ktoré počas Bitky pri Sokolove dávali našich vojakov dokopy, pričom neustále riskovali svoje životy. Našťastie, Bitka si nevyžiadala ženskú obeť na našej strane, čo sa však zmenilo v ďalších nasadeniach československých jednotiek na Východnom fronte, kde dievčatá pôsobili ako zdravoťáčky, lekárky, sestry, spojárky, obsluhy protilietadlových diel, atď.

Prápor Svoboda mal po Bitke pri Sokolove straty na úrovni 260 mužov (1/4 celého stavu), vrátane 86 mŕtvych. Nemci povraždili 26 zajatých Čechoslovákov. Keď padal Charkov, neskorší Hrdina Sovietskeho zväzu, Antonín Sochor, dostal do bezpečia všetkých československých vojakov, ktorí boli schopní pohybu, avšak bezvládni Čechoslováci boli povraždení esesákmi spolu s inými zranenými vojakmi Červenej armády. Nacisti zapálili budovy nemocníc a naši v nich zaživa uhoreli. A potom vidíte nejakého hejslováka, ktorý má na hrudi vytetovaný hákový kríž alebo obhajuje Adolfa Hitlera…

Čechoslováci zničili 19 nepriateľských tankov a do 6 obrnených transportérov. Nepriateľovi spôsobili straty vyššie ako 300 bojovníkov. Väčšina tankov bola zničená protitankovými puškami a protitankovými granátmi. Čechoslováci nepustili nepriateľa cez rieku Mžu, čím v Bitke dosiahli obranné víťazstvo.

Nabudúce si povieme viac o Čechoslovákoch v Bitke o Kyjev.

 

 

Teraz najčítanejšie

Vladimír Olej

Zakladajúci člen hnutia Progresívne Slovensko a autor kníh Fire Worshipers: Samo's Empire a The Corner of Death: Czechoslovaks in the Second World War.